Divadlo Jána Palárika v Trnave tvorí aj pre detských divákov a diváčky. Ponúka im vlastné inscenácie, no i pravidelné hosťovania iných divadiel, program Čítam, či tu i rôzne tvorivé dielne. K starším inscenáciám, ktoré majú na repertoári (Traja tučniaci, Modrý vták a Malý princ) pribudla Veľryba Gréta.

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.

Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi patrí medzi štandardné slovenské divadlá mestského typu, ktoré musí zvládať trvalý balans medzi tlakom finančných limitov divadelnej prevádzky a umeleckými ambíciami tvorcov. Túto skutočnosť potvrdzuje už aj letmý pohľad do repertoáru. Malý súbor ponúka pestrú škálu inscenácií, tém, žánrov a divadelných foriem. Vďaka umeleckému šéfovi a režisérovi Michalovi Babiakovi a bývalému riaditeľovi Emilovi Spišákovi má v programovej ponuke dlhodobo centrálnu pozíciu slovenská klasika, pričom túto líniu v rámci štúdiových predstavení reprezentuje aj zaujímavý cyklus monodrám, hlavne adaptácií literárnych textov.

Ako sa patrí na steampunkovú rozprávku, stroj času kraľuje javisku. Skladá sa zo šliapacieho mechanizmu na spôsob bicykla, starej skrine a spájajúcej steny s ističmi, generátormi a inou mechanikou znázornenou starožitnými kľukami a hákmi mosadznej farby. Mohutný, záhadný a priam starožitný. Po uvedení do chodu sa trasie a vypúšťa paru. Zdá sa, že je živý, aspoň tak, ako sa zdali kedysi ľuďom živé prvé parné lokomotívy, či prvé autá.

Nemecké vojská prelomili slovenský odboj a v okolí Banskej Bystrice prebieha neľútostný boj okupantov s účastníkmi potlačeného Slovenského národného povstania, medzi ktorými nájdeme aj bývalých členov Frontového divadla či filmára Paľa Bielika. O tom a mnohom inom hovorí zvolenská inscenácia Tichá noc, tmavá noc, uvedená vo februári 2020. O tom, čo prebiehalo mimo ohniska povstania, provizórnych lazaretov a neprehľadných lesov, rozpráva nasledujúca inscenácia zvolenského divadla, Polnočná omša.

Režiséra Mariána Pecka môžeme označiť ako dvojdomého – tvorí pre deti aj pre dospelých, v bábkových divadlách aj v činohre. Z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel však režíroval len vo svojom domovskom Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. To sa zmenilo až v roku 2020. Ako hosťujúci režisér naštudoval inscenáciu v Bábkovom divadle Žilina.

Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.

Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.

V histórii ľudstva existuje len málo protikladov, ktoré by predstavovali tak všeobecne zrozumiteľný znak ako je svetlo a tma. Tento motív sa tiahne naprieč kultúrami, historickými obdobiami aj geografickým priestorom. Vzťah medzi nimi tvorí kľúčový aspekt prakticky všetkých nábožensko-filozofických konceptov sveta. Paradox obsiahnutý v tom, že tma ako samostatná entita neexistuje, ide len o absenciu svetla, pritom len zvyšuje atraktivitu tejto témy.

Centrum pre umenie Viola pravidelne vytvára kreatívny priestor pre experiment a detskému publiku ponúka multižánrové projekty, v ktorých sa predstavujú známi aj menej známi herci vedení režisérmi s tvorivým potenciálom a osobitou poetikou (napríklad Kamil Žiška, Júlia Rázusová). V súčasnosti sa k nim radí aj Jiří Jelínek, ktorý pre Violu zinscenoval divadelný príbeh motivovaný rozprávkou o Aladinovi a jeho zázračnej lampe.