Ruský autor, režisér, dramaturg, filmár Vasilij Sigarev (1977) vstúpil do povedomia umeleckej obce viacerými cenami ovenčenou hrou Plastelína (2002). Odvtedy napísal niekoľko dramatických textov, ktoré boli a sú inscenované po celom svete. Za svoj filmový debut Vĺčik (2009) bol Sigarev takisto ocenený na domácej i medzinárodnej scéne. Sigareva raketový úspech isto teší, avšak záujem o jeho osobu unavuje. A tak si vraj vymyslel svoj vlastný autorský mystifikovaný životopis, v ktorom sa vyjadruje k svojim „autorským začiatkom“, ako i k dramatickému umeniu.

Vo svetelnej pyramíde stojí žena. Je akýmsi symbolom harmónie a pravdy. Po chvíli jej útočisko pred vonkajším svetom, ako aj pred prichádzajúcimi divákmi, začína meniť svoju formu, otvára sa a vytvorí niekoľko svetelných rovín alebo inak povedané levelov informácií, vedenia, či len obyčajnej možnosti pohybu. V týchto ohraničených rovinách virtuálneho priestoru prebieha zápas človeka z ľudu o právo mať názor, vytvárať si etické hodnoty a stáť si za vlastnými životnými prioritami. Človek je neustále nútený vyrovnávať sa s hoaxami, hejtami, nepravdami a hľadať náznaky aspoň minimálnych odkazov na skutočnosť.

Ako sa patrí na steampunkovú rozprávku, stroj času kraľuje javisku. Skladá sa zo šliapacieho mechanizmu na spôsob bicykla, starej skrine a spájajúcej steny s ističmi, generátormi a inou mechanikou znázornenou starožitnými kľukami a hákmi mosadznej farby. Mohutný, záhadný a priam starožitný. Po uvedení do chodu sa trasie a vypúšťa paru. Zdá sa, že je živý, aspoň tak, ako sa zdali kedysi ľuďom živé prvé parné lokomotívy, či prvé autá.

Môžeme sa tváriť ako moderní divadelníci a všetko staršie než dvadsať rokov zasunúť do kolónky „anachronizmus“, no či sa nám to páči, alebo nie, slovenská a česká klasika budú vždy piliermi dramaturgií našich kamenných divadiel. Tvorcovia po nich siahali, siahajú a zrejme aj budú siahať, aby cez archetypy našej národnej povahy, ktoré sú v týchto hrách zakódované, vypovedali o práve prebiehajúcej súčasnosti.

Nemecké vojská prelomili slovenský odboj a v okolí Banskej Bystrice prebieha neľútostný boj okupantov s účastníkmi potlačeného Slovenského národného povstania, medzi ktorými nájdeme aj bývalých členov Frontového divadla či filmára Paľa Bielika. O tom a mnohom inom hovorí zvolenská inscenácia Tichá noc, tmavá noc, uvedená vo februári 2020. O tom, čo prebiehalo mimo ohniska povstania, provizórnych lazaretov a neprehľadných lesov, rozpráva nasledujúca inscenácia zvolenského divadla, Polnočná omša.

Slovenská divadelná scéna po roku 2000 ponúka len veľmi málo príbehov, ktoré by svojou nezameniteľnosťou dokázali konkurovať profesijnému životopisu Slávy Daubnerovej. Uvedením diela Masterpiece končí performerka tú kapitolu svojej umeleckej dráhy, v ktorej nebola „len“ režisérkou, ale aj spoluautorkou a účinkujúcou. Otvára tým priestor nielen na analýzu konkrétneho diela, ale aj jeho širších súvislostí.

Po dvadsiatich štyroch rokoch je Sam Shepard a jeho True West späť. Tentokrát pod názvom Pravý západ v novom preklade Lucie Olosovej, ktorá už pre Divadlo Kontra preložila hru írskej autorky Marie Jones (Fly me to the Moon), ale tiež komédiu Nicka Reeda Life Kouč. Tentoraz nás javiskový priestor prenesie do Spojených štátov amerických.

Režiséra Mariána Pecka môžeme označiť ako dvojdomého – tvorí pre deti aj pre dospelých, v bábkových divadlách aj v činohre. Z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel však režíroval len vo svojom domovskom Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. To sa zmenilo až v roku 2020. Ako hosťujúci režisér naštudoval inscenáciu v Bábkovom divadle Žilina.

Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.

Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.