Najnovšia „modrosalónna“ inscenácia Cudzô vznikla v rámci projektu Young Europe III. pod gesciou Európskej divadelnej konvencie (ETC). Do projektu sa celkovo zapojilo deväť divadiel, ktoré pracovali rozdelené na tri trojice. Inscenácia je tak výsledkom spolupráce Činohry Slovenského národného divadla – ako sa uvádza v bulletine k nej: „... s divadlami Badisches Staatstheater v Karlsruhe (Nemecko) a Pesti Magyar Színház v Budapešti (Maďarsko). Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti. (...) Tri hry tak spája spoločná téma a jedinečný svet. Pod hlavičkou spoločnej témy ,Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?‘“.

Kirsten Fuchs je nemecká spisovateľka, ktorá v roku 2003 vyhrala prestížnu literárnu súťaž Open Mike a v roku 2005 vydala svoj debutový román Die Titanic und Herr Berg. Slovenský divák má možnosť zoznámiť sa s tvorbou Kirsten Fuchs prostredníctvom hry Naše šaty (Das Heimatkleid), ktorú pre Divadlo Ludus preložili Marián Chalány a Jindřich Martinec. Ide o výchovno-vzdelávaciu inscenáciu, určenú pre mladých ľudí od 14 rokov.

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

Bratislavské bábkové divadlo nás v posledných rokoch milo prekvapuje svojimi inscenáciami náročných titulov s netradičnou realizáciou, adresovanou nielen najmenšiemu, ale aj mladému a dospelému divákovi. Priznám sa, že niekedy zapochybujem, či sa umelecká šéfka Katarína Aulitisová rozhodla správne, keď do divadla pozvala hosťovať práve tvorcov s celkom inou poetikou, ktorá môže naraziť na zaužívané postupy bratislavského súboru. Lenže Aulitisová ide celkom cieľavedome, aj s rizikom proti zaužívaným metódam a príjemnej letargii divadla z domácich i zahraničných úspechov. Nazdávam sa, že v umeleckom súbore dokázala v hercoch prebudiť vnútorné nadšenie pre tvorivé hľadanie. Prejavuje sa to aj v posledných premiérach.

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí svojich divákov a diváčky rôznych vekových kategórií vzdeláva v mnohých oblastiach. Jednou z nich je aj tá časť svetovej knižnej tvorby pre deti, ktorá je na Slovensku málo známa.Divadelnú sezónu 2018/2019 ukončili inscenáciou Zamatový zajačik podľa rovnomennej knihy Margery Williams Bianco. Medzi slovenských percipientov sa táto rozprávka dostala po viac ako päťdesiatich rokoch od svojho prvého vydania v roku 1968. A to vďaka banskobystrickej hľadačskej dramaturgii. Preklad, na základe ktorého vznikla inscenácia, pripravila autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová.

Inscenácia Kosmopol sa v Striebornom meste stala mimoriadne sledovanou udalosťou už počas jej príprav, no najmä po úspešnej premiére a prvých reprízach. Téma samotná je atraktívna: ponor do života slávneho baníckeho mesta od začiatku dvadsiatych rokov až po Nežnú revolúciu. Kosmopol prezentuje zhruba 70 dramatických rokov minulého storočia v Banskej Štiavnici a rozpráva o nich prostredníctvom osudov jednej meštianskej rodiny.

Hru maďarského dramatika Jánosa Háya Šteňa inscenovalo viacero maďarských i zahraničných divadiel. Uvádza sa od roku 2002 a v súčasnosti ju do svojho repertoáru zaradilo aj Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Od svojho uvedenia hra nestráca na svojej aktuálnosti a dokáže osloviť aj divákov v širšom geografickom a kultúrnom kontexte, hoci prioritne reflektuje osudy ľudí z východnej Európy. Aktuálnosť hry podporuje aj 30. výročie novembra 1989.

V inscenácii IN VINO... (VŠMU, 1997, obnovená premiéra 2012 pod hlavičkou Túlavého divadla, text vyšiel v roku 2011 v časopise Dotyky) sa kedysi v temnom Španielsku (roku 1600) za záhadných okolností stretnú Don Quijote de la Mancha (Kamil Žiška) a Don Juan de Marco (Jakub Nvota). Po rokoch sa obaja herci a tvorcovia pomyslene do Španielska vrátili. Ale tak, akoby to bolo po prvýkrát. Tentoraz totiž ide o ich osobný a aktuálny pohľad na tému Dona Quijota.

Divadlo Kontra už druhýkrát siahlo po divadelnej hre írskej autorky Marie Jones. Prvýkrát to bola inscenácia hry Kamene vo vreckách, taktiež v réžii Klaudyny Rozhin a účinkovali v nej Peter Čižmár a Mikuláš Macala. Marie Jones zasvätila väčšinu svojej dramatickej tvorby mestu Belfast – svojmu rodisku aj domovu. V hrách sa pohráva s potenciálnym dôvtipom a inteligenciou u belfastských žien a skúma, akým spôsobom žijú v neľahkých podmienkach.

V sále divadla Veritas v Košiciach sedia diváci v plochom hľadisku, asi vo výške očí je javisko, zakryté oponou. Za zvukov veselej hudby pred oponu vyjdú všetci herci z inscenácie mávajúc zástavkami a stuhami – vyvolávajúc na slávu prvému máju. Ich oblečenie je dobové – dej hry sa totiž odohráva v režime pred rokom 1989 – čo je v roku 30. výročia Nežnej revolúcie dobré načasovanie premiéry. Na odhalených nohách a rukách vidno tetovania, čo síce určite nie je zámernou súčasťou kostýmov, ale pri Rómoch žijúcich na sídlisku bez bližšieho umiestnenia bolo tetovanie už aj v tej dobe bežné. Toľko expozícia, ktorá nás má preniesť v čase. Opona sa roztiahne a my uvidíme scénu.