Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.

Centrum pre umenie Viola pravidelne vytvára kreatívny priestor pre experiment a detskému publiku ponúka multižánrové projekty, v ktorých sa predstavujú známi aj menej známi herci vedení režisérmi s tvorivým potenciálom a osobitou poetikou (napríklad Kamil Žiška, Júlia Rázusová). V súčasnosti sa k nim radí aj Jiří Jelínek, ktorý pre Violu zinscenoval divadelný príbeh motivovaný rozprávkou o Aladinovi a jeho zázračnej lampe.

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.

Nevďačná cudzinka je divadelnou adaptáciou rovnomenného literárneho diela Ireny Brežnej. Brežná, inšpirovaná vlastnou skúsenosťou z emigrácie vo Švajčiarsku, vytvorila osobnú esejistickú spoveď v dvoch vzájomne sa prerývajúcich príbehových líniách. Opis svojich pocitov a vzťahu k hosťovskej krajine strieda s krátkymi úryvkami písanými v priamej reči, približujúcimi situácie, ktoré zažila ako tlmočníčka žiadateľov o azyl. Zuzana Uličianska, autorka dramatického textu, sa držala tejto „predpísanej“ formy a v dramatizácii tiež prepojila dve vrstvy spomienok.

Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi patrí medzi štandardné slovenské divadlá mestského typu, ktoré musí zvládať trvalý balans medzi tlakom finančných limitov divadelnej prevádzky a umeleckými ambíciami tvorcov. Túto skutočnosť potvrdzuje už aj letmý pohľad do repertoáru. Malý súbor ponúka pestrú škálu inscenácií, tém, žánrov a divadelných foriem. Vďaka umeleckému šéfovi a režisérovi Michalovi Babiakovi a bývalému riaditeľovi Emilovi Spišákovi má v programovej ponuke dlhodobo centrálnu pozíciu slovenská klasika, pričom túto líniu v rámci štúdiových predstavení reprezentuje aj zaujímavý cyklus monodrám, hlavne adaptácií literárnych textov.

Divadlo Jána Palárika v Trnave tvorí aj pre detských divákov a diváčky. Ponúka im vlastné inscenácie, no i pravidelné hosťovania iných divadiel, program Čítam, či tu i rôzne tvorivé dielne. K starším inscenáciám, ktoré majú na repertoári (Traja tučniaci, Modrý vták a Malý princ) pribudla Veľryba Gréta.

Medzi túžbou a smrťou je pohybovo-hudobná performancia choreografky, režisérky a performerky Kataríny Brestovanskej. Po čom človek túži, ako sa v ňom tieto túžby vytvárajú a ako to všetko súvisí s podstatou nášho bytia sú základné otázky, ktoré si inscenátorky a inscenátori kládli pri tvorbe performancie. Odvolávajú sa pritom na psychologické teórie Irvina D. Yaloma, Abrahama Maslowa a Ericha Fromma, ale dielo vychádza primárne z ich osobných pocitov a úvah.

Nemecké vojská prelomili slovenský odboj a v okolí Banskej Bystrice prebieha neľútostný boj okupantov s účastníkmi potlačeného Slovenského národného povstania, medzi ktorými nájdeme aj bývalých členov Frontového divadla či filmára Paľa Bielika. O tom a mnohom inom hovorí zvolenská inscenácia Tichá noc, tmavá noc, uvedená vo februári 2020. O tom, čo prebiehalo mimo ohniska povstania, provizórnych lazaretov a neprehľadných lesov, rozpráva nasledujúca inscenácia zvolenského divadla, Polnočná omša.

Hudobný skladateľ a teoretik Miro Tóth (1981) vkročil na pôdu hudobného divadla v roku 2013 video operou Zub za zub. Odvtedy skomponoval ďalších päť opusov, ktorým prisúdil druhové zaradenie „opera“ (v rôznych variáciách termínu): Zázračná masážna tyč (2013), Oko za oko (2014), Tyč (2016), Záhada tyče (2017) a Muž v skafandri (2019). Poslednú z menovaných premiéroval 8. marca 2020 v bratislavskom klube A4 – priestore súčasnej kultúry. Javiskovú púť inscenácie vzápätí prerušil lockdown, no na sklonku leta znova ožila.

V histórii ľudstva existuje len málo protikladov, ktoré by predstavovali tak všeobecne zrozumiteľný znak ako je svetlo a tma. Tento motív sa tiahne naprieč kultúrami, historickými obdobiami aj geografickým priestorom. Vzťah medzi nimi tvorí kľúčový aspekt prakticky všetkých nábožensko-filozofických konceptov sveta. Paradox obsiahnutý v tom, že tma ako samostatná entita neexistuje, ide len o absenciu svetla, pritom len zvyšuje atraktivitu tejto témy.