Je až prekvapivé, ako prudko narástol počet inscenácií, ktoré slovenské divadlá venovali špeciálne mládeži, teda divákom a diváčkam starším ako dvanásť rokov. Od začiatku sezóny uviedli inscenácie pre teenagerov Divadlo Jána Palárika v Trnave (Nemá trieda), Divadlo LUDUS v Bratislave (Naše šaty!), Slovenské národné divadlo (Cudzô), Ansámbel nepravidelného divadla z Banskej Štiavnice (EX-trémisti – hrdinovia, ktorí stratili strach) a bratislavské Divadlo GUnaGU (Online). Ide o výsostne pozitívny trend. Inscenácie pre špecifickú divácku skupinu poväčšine podporujú myšlienky tolerancie, dovzdelávajú z histórie politických totalít, či reflektujú súčasnú dobu, v ktorej sa značná časť dňa mladých ľudí odohráva online.

V novembri 1969 premiérou Goldoniho hry Sluha dvoch pánov začala nová kapitola v histórii maďarského divadla na Slovensku. Skupina mladých hercov pod vedením režiséra Sándora Bekeho sa usilovala o založenie nového maďarského divadla v Košiciach. Povolenie na založenie samostatného divadla síce nedostali, ale vznikla Scéna Thália ako súčasť Maďarského oblastného divadla so sídlom v Komárne. Divadlo Thália, ktoré sa v roku 1990 osamostatnilo, oslavuje teda 50. výročie svojho vzniku. V rámci jubilejnej sezóny sa vedenie divadla rozhodlo uskutočniť odvážny projekt: vytvoriť a inscenovať vlastný text so súčasnou tematikou.

Sú chvíle, keď sa oplatí vziať do rúk klasika opakovane a uvažovať nad tým, čo by sa stalo, keby... I tak by sa dalo začať v rozprávaní o Jurgovej Hane, inscenácii, ktorá vznikla vďaka očareniu tvorcov textom Ivana Horvátha Bratia Jurgovci a prózou Dve ženy Petra Jurgu. Stalo sa tak pred trinástimi rokmi, keď vďaka tvorivej skupine autorov a autoriek (z nich je zatiaľ jediný verejne známy dramatik Silvester Lavrík) pod pseudonymom Hana Naglik vzniklo fiktívne pokračovanie tohto príbehu ocenené i na Novej Dráme 2007.

Tak sa zdá, že spolu s klasikom ruskej literatúry prvej polovice 20. storočia Michailom Bulgakovom a jeho Divadelným románom zavítalo na dosky SND naozajstné divadlo. Rozmarné, roztopašné a hravé, ale aj rozhýbané (ľuďmi i mechanizmami), roztancované a rozospievané, a zároveň nie gýčové, divadlo, akému sa vraví divadelné, schopné bez zlomyseľnosti (ak aj u spisovateľa pôvodne nejaká bola, už sa na ňu zabudlo...), s humorom a fantáziou poukázať na smiešnosť ľudí a ich vlastností.

Strach je prirodzená obranná reakcia ľudského organizmu a súčasť socializácie jedinca. S časťou obáv sa už narodíme, keďže patria do stratégie prežitia, ale väčšina vzniká ako následok sociálnej skúsenosti. Následne táto negatívna a predmetne orientovaná emócia sprevádza človeka po celý život. Môže byť aktivizačným prvkom, ale častejšie je „blokátorom“. Aj keď si veľmi želáme byť ako Nebojsa – hrdina rozprávkového sveta, v živote každého z nás sa skôr opakujú situácie, kedy sa musíme vyrovnávať so strachom a úzkosťou. V aktuálnej inscenácii divadelného zoskupenia Stopy snov Kukátkom sa téma strachu stala priestorom, v ktorom sa prelína svet zdravých so svetom zdravotne znevýhodnených ľudí.

Autorská rozprávka Robin Hood má všetky predpoklady na to, aby oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka. Autorský tím kladie dôraz na hodnoty, akými sú česť, statočnosť, úprimnosť a odhodlanie, ktoré nikdy nestratia na svojej dôležitosti. Tvorcovia okrem toho apelujú aj na neutíchajúci boj za pravdu, ktorý je obzvlášť v aktuálnej spoločensko-politickej situácii veľmi dôležitý.

Enigmatické dielo Franza Kafku už mnohokrát pritiahlo adaptátorov, pokúšajúcich sa v praxi potvrdiť jeho nadčasovosť a interpretačnú bohatosť, o ktorej zas teoretici dodnes uvažujú. Že je aj u nás čosi kafkovské vo vzduchu, sa ukázalo po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky vo februári 2018. Pod povrchom fungovania štátneho aparátu sa odhalilo kolosálne podhubie justičných, policajných, politických, mafiánskych a oligarchických prepojení, korupcie, podvodov a zlyhaní systému. V miere absurdity a nefunkčnosti základných mechanizmov sa stal stav krajiny demonštráciou „kafkovčiny“ v priamom prenose. A tak, kým spoločnosťou dodnes denne otriasajú nové otrasné zistenia, v divadle vznikla živná pôda pre istý typ dramaturgie, ktorý sa manifestoval aj viacerými uvedeniami Kafkových próz krátko po sebe (resp. dokonca naraz).

Divadlo Jána Palárika v Trnave prechádza pod novým vedením značnou reštrukturalizáciou a možno prežíva svoj kľúčový medzník v nasledujúcom profilovaní. S novou riaditeľkou Zuzanou Hekel sa aktualizovala webová stránka, zaviedol sa magazín divadla, zmenil sa systém abonentských skupín a čo je pre publikum najzjavnejšie, repertoár postupne mení svoju dovtedajšiu poetiku. Po dokumentárnej dráme Kopanec (ktorá mala dve nominácie na cenu DOSKY), Ballekovom výtvarne a interpretačne ambicióznom Tanci smrti, pozvalo divadlo Andreja Kalinku a jeho spolupracovníkov k naskúšaniu autorskej inscenácie Temperamenty (ako sa očesať vo vetre a nezahodiť srdce).

Podľa Zygmunta Baumana ľudský život tvorí neustála konfrontácia medzi vonkajšími podmienkami vnímanými ako „realita“ s plánmi jedinca, snažiaceho sa „pretvoriť realitu v súlade so zvolenou víziou dobrého života“. Identita indivídua sa formuje prostredníctvom očakávaní a potrieb (vlastných i cudzích). Gilles Lipovetsky a iní upozornili, že honba za súkromnými pôžitkami prináša len čiastočné uspokojenie. Paradoxne jej sprievodnými symptómami sú pocity úzkosti a životného zlyhania. Postavy z inscenácie Divadla SkRAT si uvedomujú, že ich „pocit šťastia“ závisí od ich činov v minulosti, ovplyvňuje konanie v prítomnosti a formuje budúcnosť. Bilancujú, pokúšajú sa o zmenu aktuálneho stavu a prevzatie kontroly nad situáciou.

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.