Hra Williama Shakespeara Romeo a Júlia (1597) sa na našich javiskách objavuje takmer nepretržite od vzniku našich profesionálnych divadelných scén. Keďže patrí k Shakespearovým najinscenovanejším textom, medzi mnohými dôvodmi jej neustáleho návratu na rôzne scény sú okrem umeleckých či prestížnych aj čisto divadelno-výchovné či dokonca i liečebné, ako to bolo napríklad v inscenácii banskobystrického Divadla z pasáže (2013, obnovená premiéra 2015). V mnohých inscenáciách po Nežnej revolúcii (1989) je prítomná aj etická motivácia, ktorá v nich viac či menej vystupuje do popredia a potláča tradičný renesančno-historizujúci či romantizujúci výklad.

Malá scéna Divadla Jonáša Záborského (ďalej DJZ) je tzv. experimentálna. Tento jej aspekt je využitý tak, že ju inscenátori modifikovali do podoby javiska a hľadiska, aké by mohli byť v „kulturáku“ malej obce. Všetky steny hľadiska majú ružové tapety ako z oného obdobia, zábradlie lemujúce hľadisko by pozváral hociktorý kutil, ide sa doň chodbou, kde na stene, ktorá asociuje umakartové jadrá bytov, visí nástenka podobná tým, na ktorých boli propagačné plagáty, hrdinskí robotníci plniaci plány na 200 % a iní nadľudia, resp. novoľudia našich jasnejších včerajškov. Akurát že tu využili nástenku na portrét Václava Havla a jeho životopis s dôrazom na tie fakty, ktoré potvrdzujú autobiografickosť hry Audiencia.

O tom, že Collodiho Pinocchiove dobrodružstvá (Le avventure di Pinocchio, 1883) sú považované za klasické dielo nielen talianskej detskej literatúry, ale aj svetovej, svedčí i to, že boli preložené do viac ako dvestoštyridsiatich jazykov. Putovanie bábky vystrúhanej z dreveného polienka je síce ovplyvnené dobovými talianskymi kultúrnymi, literárnymi a historicko-sociálnymi javmi a udalosťami, avšak proces dospievania – premeny drevenej bábky na zodpovedného chlapca – je vo svojej podstate symbolickou výpoveďou o ľudsky dôležitej univerzálnej skúsenosti.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! A tak kráľ žije stále ďalej a ďalej. Symbol oživujú ľudia. No skutočné hlboké symboly sú živé samy osebe; respektíve sami osebe. Existujú v nadzmyslovom svete, v ktorý – ako sa zdá – predsa len ešte verí nejaký ten umelec... Archetyp kráľa, symbol spoznanej múdrosti, pokoja, harmónie je blízky symbolu koňa. Ušľachtilé, krásne, vznešené zviera, na ktoré sa dá spoľahnúť. A práve kôň, náš európsky symbol, neraz poniesol na svojom chrbte kráľa statočného. Hoci, paradoxne, toho najušľachtilejšieho niesol len oslík...

V tomto roku si pripomíname 150. výročie narodenia dramatika Luigiho Pirandella, ktorý prišiel na svet 28. 6. 1867 neďaleko sicílskeho mesta Agrigento, a možno práve spomínané jubileum je jedným z dôvodov, prečo sa režisér a pedagogický vedúci Michal Vajdička rozhodol so študentmi absolventského ročníka inscenovať hru autora, ktorý sa v slovenských divadlách nevyskytuje príliš často.

Kilogram retra, päť kusov ženských postáv rôznych vekových kategórií na kúpeľnom pobyte, jedna odrhovačka a pár chytľavých hitov. Inscenácia textu Táne Kusej, ktorú uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara v rámci cyklu inscenácií Made in Slovakia, môže, samozrejme, na prvý pohľad pôsobiť ako výsledok až príliš prvoplánového receptu. Na druhej strane je možné vidieť v nej vo viacerých ohľadoch zvládnuté remeslo, napriek dĺžke trvania vyše troch hodín umnú prácu s dynamikou, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť, a fakt, že nie práve najsofistikovanejší humor nikdy neskĺzne do trápnosti.

Povedzme na rovinu, že Únos zo serailu je excelentná opera. Mozart napísal v podstate gründerské dielo nemeckého hudobného divadla, prekonajúc všetko, čo bolo v tomto žánri (ktorý spája hovorené dialógy posúvajúce dej dopredu s retardujúcimi speváckymi číslami) dovtedy napísané. Je to svojbytné dielo, ktorého hodnota pre mňa nespočíva len v brilantnej inštrumentácii, melodickej bohatosti, zvukovej farebnosti a invenčnej hudobnej dramaturgii, ale najmä v jeho rýdzej divadelnosti. Dielo, šťastné spojenie libreta z pera divadelníka Stephanieho (inak plagiát staršieho kusu) s Mozartovou hudbou (Mozart sám sa na librete značne podieľal), bolo písané s veľmi presnou predstavou jeho javiskovej podoby, so zmyslom pre situačnú a charakterovú komiku a divadelný čas. To pravdaže neznamená, že by bolo jednoduché ho inscenovať, ako sme sa mohli na Slovensku presvedčiť. Miroslav Fischer v ňom v roku 1999 (v SND po 50 rokoch) videl predovšetkým kratochvíľnu buffu v rokokových reáliách bez významného presahu.

Rozprávka pre deti bola vhodným dramaturgickým riešením po posledných dvoch turbulentných divadelných sezónach, v ktorých sa banskobystrické Divadlo Štúdio tanca muselo potýkať s existenčnými problémami a tlakmi zvonka. V reakcii na vzniknutú situáciu v divadle sa súbor zomkol a vytvoril voľnú trilógiu Jadro, Očista, Márnosť nad márnosť, ktorá sa vysporiadala s ťaživou atmosférou v divadle, ale aj v celom banskobystrickom regióne.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.

Predposlednou premiérou sezóny 2015/2016 bola v Divadle Jána Palárika v Trnave hra Divný Janko zachytávajúca životné osudy romantického básnika Janka Kráľa. Inscenácie inšpirované tvorbou a životom slovenských a svetových básnikov (Vladimir Vladimirovič Majakovskij, Andrej Žarnov, Trnavská skupina – konkretisti) patria už k nepísanej tradícii trnavského divadla. Tentoraz sa tvorcovia podujali vdýchnuť divadelný život výnimočnému básnikovi štúrovskej generácie Jankovi Kráľovi, ktorému sa aj pre búrlivý naturel a svojské umelecké spôsoby dostal k menu atribút „divný“.