Nehoda sa od ostatných Egressyho hier uvedených na Slovensku v mnohom líši. Iste aj tu je zjavný istý realistický základ, no Nehoda prekračuje typický rámec. Čitateľov, tvorcov a neskôr aj divákov stavia pred zložitú úlohu dešifrovať, či to, čo Ester prežíva v dome pri jazere, sú skutočné udalosti alebo len preludy. Formálne navyše text pripomína viac filmový scenár ako divadelnú hru.

Český režisér David Jařab (jeho práce mohol slovenský divák vidieť v SND či v Divadle Aréna) sa pri spracovaní vlastného dramatického textu na scéne, ktorú sám vytvoril, zameriava hlavne na herca. A treba povedať, že súbor DPM mu poskytol materiál tej najvyššej kvality.

O rakúskom lekárovi Sigmundovi Freudovi je dávno známe, že sa stal ikonickou osobnosťou v oblasti psychológie. O niečo menej sa ale vie, že tento rakúsky profesor sa zaoberal teóriou vtipu, využíval ho dokonca aj v rámci psychoanalýzy. Záujem o humor a zmysel preň vraj zdedil po svojom otcovi, židovskom obchodníkovi s vlnou. Freud o svojich predkoch a o spôsobe vnímania ich vlastného židovského pôvodu poznamenal, že sa nestretol s väčšou mierou sebakritiky, ktorá by tak promptne reagovala na slabosti ľudského charakteru.

Scénické dielo Bakchantky, ktorého autormi sú študenti onoho času (február 2017) štvrtého ročníka bábkarskej tvorby na VŠMU, vedení režisérkami Zuzanou Strnátovou a Paulínou Belickou, nemožno charakterizovať ako inscenáciu Euripidovej drámy v klasickom zmysle slova. Neznamená to, že by bábkarské Bakchantky s tými Euripidovými nemali nič spoločné: ten, kto Euripidovu poslednú tragédiu čítal, ju identifikuje aj v obrazoch na javisku. Ak sa však na predstavenie dostane divák, ktorý ešte nemal možnosť sa s drámou zoznámiť a domnieva sa, že práve vďaka tomuto divadelnému spracovaniu spozná text, ktorý Euripides napísal, mýli sa. Bakchantky totiž nie sú len „bohapustou“ činohrou.

Dramatik David Gieselmann je úspešným a často hrávaným mladým nemeckým tvorcom, ktorý veľmi pôsobivo zachytáva najvypuklejšie problémy súčasného sveta. Aj jeho hra Kontajner Paríž patrí k tým hrám, ktoré oslovujú diváka svojou tematickou apelatívnosťou aj aktuálnym humorom, parodickými zveličeniami a satirickými šľahmi.

Inscenácia Sloník určite nezaostáva za Zvedavým sloníkom. Dokonca viac oslovuje diváka najnižšieho veku. Kým žilinská je výtvarne prekrásna, košická je dynamickejšia. Pracuje s interakciou a tak diváka vťahuje do deja. V Žiline čakal divák na ďalšiu krásnu bábku Evy Farkašovej, v Košiciach akciu medzi zvieratkami. Inscenácia Sloník je určená pre deti od 3 rokov a presne pre ten vek je vytvorená.

Viac-menej vulgárny názov hneď na začiatku naznačuje, že reč bude (aj) o politike. Bezpochyby vulgárny záver tohto textu to nakoniec i potvrdzuje. Slovenská karavána klasicky šteká, psi idú tradične ďalej a prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča uvádza slávneho Kráľa Ubu od francúzskeho dramatika a spisovateľa Alfreda Jarryho.

Poetický názov zbierky noviel Mila Urbana Výkriky bez ozveny by sa dobre hodil na ktorúkoľvek divadelnú adaptáciu slovenskej realistickej prózy. Tvorcovia v Slovenskom komornom divadle v Martine ho neinvenčne použili na zastrešenie inscenácie zostavenej z piatich Urbanových noviel: Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Pravda, Nie, Svedomie a Roztopené srdce. Školsky polopatistický názov konvenuje s režijnou poetikou Mareka Ťapáka, ktorý titul v martinskom divadle režíroval.

Tvorcovia nezávislého divadla Arteatro z Bratislavy sa v inscenácii hry Zlomatka (2002) súčasného talianskeho dramatika, prozaika, režiséra Maria Gelardiho (*1968) venovali prevažne problematike citových vzťahov. Téma verejného (otvoreného) priznania sa k homosexuálnej orientácii najbližším („coming out“) je pre nejedného príslušníka LGBTI komunity komplikovaná i v dnešnej dobe.