Koncom roka 2017 priniesla na scénu Modrého salóna v SND mladá generácia divadelníkov jednu z prvých spomienok na 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. V roku 2018 nás nielen na divadelnej scéne čaká množstvo zaujímavých pohľadov na problematiku revolučného obdobia roka 1968 a udalostí, ktoré nasledovali. Inscenácia Kabaret normalizácia alebo modlitba pre Martu je zároveň venovaná štyridsiatemu výročiu Charty 77. Príbeh jednej zo signatárok a významnej osobnosti, speváčky Marty Kubišovej, inšpiroval mladých umelcov a svojou inscenáciou jej vzdali poctu na scéne SND.

Rozprávky Pavla Dobšinského nie sú na javiskách bábkových divadiel inscenované v takej miere, ako by asi učiteľky a rodičia chceli. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre napríklad uviedlo ako horor pre dospelých rozprávky Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych (réžia Jakub Nvota, 2010). Dobšinský zapisoval príbehy od dospelých, a práve preto je ich dramatizácia pre detského diváka náročná. Často je v texte erotika, krutosť až drastickosť, strašidelné situácie. Treba správne selektovať a prepisovať, upravovať. Popasovať sa s historizmami, zastaranou syntaxou, inverziou, už neexistujúcim vokatívom. Aktualizovať, ale aj ponechať kus slovesného dedičstva. Každý inscenačný tím si pri práci s Dobšinského rozprávkami kladie rovnaké otázky. Košičania zvolili strednú cestu – spojili minulé so súčasným.

Hra Vytrvalý dážď amerického dramatika Keitha Huffa z roku 2007 ponúka farbistý pohľad na životy ľudí, ktorých formuje každodenný kontakt so zlom a násilím. Autor tento pohľad divákovi prezentuje prostredníctvom dvoch postáv – policajtov Dennyho a Joeyho – vychovaných a žijúcich v bezprostrednom dotyku s kriminalitou v uliciach Chicaga. Dej sa odvíja postupne a najprv dosť pomaly, keď sa obaja aktéri striedajú v rozprávaní svojich prepletených príbehov. Vytrvalý dážď je inscenácia postavená skôr na naratívnom spracovaní témy, ako na performatívnosti či vizuálne zaujímavej scéne. Samotný príbeh je však dostatočne silný a štrukturálne dômyselne zostavený, takže divák sa určite nenudí.

Vo vojnovom a bezprostredne povojnovom období je prehodnocovanie morálnych noriem a katastrofického vedomia pochopiteľné. Aj v slovenskom kontexte si literatúra osvojila filozofiu existencializmu, ktorá zrkadlila úpadok viery v Boha, skeptický obraz sveta, pocit nezmyselnosti života. I tento fakt prispel k tomu, že mnohé hry (a ich autori tiež), ktoré na tieto myšlienky reagovali, boli počas minulého režimu kvôli ideologickým dôvodom prehliadané alebo zakázané. Aj dnes však po hrách Ivana Bukovčana, Petra Karvaša či Osvalda Zahradníka siahne len málokto. Nehovoriac o tvorbe prozaika, básnika, prekladateľa, filmového režiséra, scenáristu a dramatika židovského pôvodu Leopolda Laholu, ktorú pozná len hŕstka zasvätencov.

Diváci Baletu SND mali doteraz možnosť stretnúť sa s predstaveniami svetovo renomovaného Eifman Ballet významného ruského choreografa Borisa Eifmana trikrát: s inscenáciami Rodin, Up & Down a Anna Karenina hosťoval súbor na doskách našej prvej scény. Tentoraz Balet SND prevzal do svojho repertoáru Eifmanovu inscenáciu Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci. Prvá verzia tohto baletu vznikla už v roku 1995. Obnovená premiéra bola v Petrohrade v roku 2013, prvé dve slovenské uvedenia tejto verzie sa konali 17. a 18. novembra 2017 v novej budove SND. Baletný súbor prvej scény uviedol inscenáciu aj na festivale Eurokontext.sk 2018.

Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.

Bratislavské bábkové divadlo má za sebou mimoriadne produktívnu sezónu. Naštudovali päť inscenácií a pomedzi to aj špeciálny program k 60. výročiu divadla, ktorým zároveň upozornili na prieťahy v rekonštrukcii ich budovy na Dunajskej ulici. K tomu treba prirátať aj nový newsletter s názvom BéBéDepeše a účasť na viacerých domácich aj zahraničných festivaloch.

Vznikli rôznorodé inscenácie, ktoré sa inšpirovali českou aj poľskou literatúrou, popkultúrou (Príšerka Charlie), aj tradičnými rozprávkami (Zlatá rybka), spracovali tému farieb pre deti od piatich rokov (Dúhové rozprávky), ale otvorili aj náročné témy, napríklad, kam so starými rodičmi, na ktorých nemáme čas (Deduško).

Súbor pracoval naplno až do konca sezóny – ešte v polovici júna uviedli novú inscenáciu Adventura humana.

Cherchez la femme alebo Za všetkým hľadaj ženu – tak znie názov monotematickej sezóny 2017/2018 Divadla Andreja Bagara v Nitre. Po minuloročnej sezóne, v ktorej nitrianske divadlo ponúklo tituly slovenských autorov, sa vedenie tejto kultúrnej inštitúcie rozhodlo upriamiť pozornosť na ženské protagonistky. Žena ako objekt túžby, inšpirácie, bolesti, sily, vytrvalosti, vášne, lásky, zrady... Je zaujímavé, že nitrianske divadlo nesiahlo po klasickej Shakespearovej hre ako napr. Romeo a Júlia alebo Lady Macbeth, ale po divadelnej adaptácii Zaľúbený Shakespeare (Shakespeare in Love), ktorá vznikla na základe anglicko-amerického filmu s rovnomenným názvom.

Nestáva sa často, azda sa to nestalo ešte nikdy, aby som prikývla na recenziu na tanec. Urobila som to až potom, čo som videla recenzované predstavenie a nazdávala som sa, že som mu rozumela. Pretože pojem tanec, nedajbože súčasný tanec, je pre mňa „španielska dedina“. Oddávna som mala pocit, že bez toho, aby som získala patričné vzdelanie, nedokážem interpretovať, prečo, s akým cieľom a za akým účelom sa šľachovité postavy, vypracované telá tanečníkov a tanečníc „mlátia“ po javisku. Pre to, aby som vedela čítať tanečné dielo s porozumením, veľa urobili Debris Company a ich inscenácie. Ale predtým som dlho tápala a nevedela som nájsť kľúč, ako sa na súčasný tanec pozerať. Preto, keď som uvidela, že sa inscenácia Petry Fornayovej Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) definuje ako tanec, oblial ma pot.

Mohla 777. premiéra v 75. sezóne Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorej leitmotívom sú „Legendy“, patriť niekomu inému ako svetovému dramatikovi a veľkému básnikovi divadla Williamovi Shakespearovi? Veľké výročie sa v dôstojnej Historickej budove divadla oslávilo tak, ako sa patrí – veselo, konkrétne s Veselými paniami z Windsoru. Aj takto môže vyzerať čaro nechceného, keďže táto premiéra sa mala konať už pred niekoľkými rokmi (a v réžii Michala Náhlíka), no materské povinnosti herečiek ju posunuli až na záver tejto divadelnej sezóny (už v réžii Marianny Luteránovej).