Ingrid Lausund je súčasná nemecká dramatička, divadelná režisérka a scenáristka, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na súčasné problémy konzumnej spoločnosti. Ako sa môžeme dočítať v bulletine k predstaveniu, „dramatička najčastejšie vo svojich dielach rozvíja konflikt medzi skutočnosťou a stereotypným, často až s fikciou hraničiacim vnímaním skutočnosti, ktoré je nám z rôznych zdrojov servírované“. Vo svojej tvorbe využíva aj „klišé“ – zaujíma ju, aký dôsledok môže mať jeho použitie v spoločnosti. Apeluje tak na postmodernú dobu, ktorá často používa slová a slovné pojmy, ktorým nerozumie, pričom si neuvedomuje ich skutočnú podstatu.

S menom Františka Švantnera, najvýraznejším predstaviteľom prózy naturizmu, som sa prvýkrát stretla počas štúdia na vysokej škole. Dovtedy neznámy autor ma zaujal najmä preto, že vykresľuje človeka prostredníctvom jeho biologicko-pudovej zložky. Postavy nekonajú v rozpore s rozumom, vôbec totiž nepremýšľajú nad dôsledkami svojich činov. Konajú z čistého popudu a neváhajú dať sa strhnúť vášňou, úzkosťou, strachom či posadnutosťou. Práve prostredníctvom extrémneho zobrazenia týchto emócií autor ukazuje človeka bez akéhokoľvek prikrášlenia.

Asi to najsympatickejšie na tvorcoch z Divadla Petra Mankoveckého je ich neustála snaha hľadať. Zakaždým hľadajú nové priestory, nových režisérov a nové prístupy k divadlu. A mňa ako diváka teší to, že sa im to všetko darí aj nachádzať. Žánrom ich najnovšej inscenácie Strachopudi je horor. V kontexte neustále hľadajúceho divadla môžem povedať, že tentokrát ich dielo stojí (a padá?) na hľadaní (a nachádzaní) spôsobov, ktorými by sa dal u divákov vyvolať naozajstný pocit strachu. Nechcú vyvolať katarziu či estetický zážitok, ale zimomriavky a nesebavedomé obzeranie sa na ceste do našich bezpečných domovov.

Timur Vermes v roku 2012 vydal svoj debutový satirický román Er ist wieder da. Kontroverzným námetom i literárnou kvalitou si jeho prvotina získala svetový úspech a rýchlo sa stala bestsellerom. Kniha bola preložená do viac ako 20 jazykov a stala sa predlohou pre ďalšie umelecké spracovania. Jednou z najznámejších je rovnomenná filmová adaptácia režiséra Davida Wnendta z roku 2015. V samotnom Nemecku vzniklo niekoľko divadelných dramatizácii a v minulom roku tiež v českom Divadle na Jezerce. Slovenský preklad s titulom A je tu zas vyšiel v roku 2014 a jeho divadelnú adaptáciu v roku 2018 uviedlo Mestské divadlo v Žiline.

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?

Záver sezóny 2017/2018 v Balete štátneho divadla v Košiciach patril bielej klasike, súbor uviedol novú inscenáciu Labutieho jazera Piotra Iljiča Čajkovského. Dielo ponúkli divákom v dokonale tradičnom podaní, ktoré si svoju popularitu udržuje už takmer 150 rokov. Máloktorý divadelný titul si diváci stále znova a znova žiadajú v takmer nezmenenej podobe; biele tutu labutí, mávanie krídlami, pas de trois, pas de quatre, pas de deux, fouette, biela Odília a čierna Odeta, elegantný princ Siegfried, démonický Rotbart – nič z toho nestratilo na príťažlivosti a Labutie jazero je priam synonymom slova balet. Nemalú zásluhu na popularite titulu má však Čajkovského hudba, symfonicky prekomponovaná, dokonale dramatická, plná emócií a napriek tomu schopná uplatniť všetky potrebné tanečné konvencie.

Pantomimicko-vizuálnu scénickú báseň, ako inscenátori charakterizovali Dubčekovu jar, nehrávajú často. Ojedinelosť tohto titulu v repertoári Štátnej opery v Banskej Bystrici tkvie najmä v tom, že na javisku vystupuje osemdesiatročný jubilant Milan Sládek. Inscenácia je príspevkom divadla, ale najmä majstra Sládka (ako sme ho volali začiatkom 90. rokov), k 50. výročiu česko-slovenskej jari roku 1968, ktorá sa skončila okupáciou Československa a ktorá je spojená s menom Alexandra Dubčeka.

Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.

Súčasná téma, ktorá indikuje zžieravé problémy doby, je odjakživa čímsi, čo vyživuje životaschopnosť divadla, ktorého podstatou je živé prepojenie javiska a hľadiska. Dych súčasnosti aj jeho rytmus, ako rytmus srdca živého organizmu, robí z divadla platformu pre vyjadrenie dneška a predovšetkým pre predostretie a zreteľné artikulovanie najzávažnejších problémov doby, hoci v šate, čo pristane viac klaunom než tragédom.

Dôležitou súčasťou dramaturgie banskobystrického Divadla Štúdio tanca je spolupráca s významnými a zaujímavými choreografmi a choreografkami, ktorí často pôsobia mimo Slovenska. V mnohých prípadoch išlo práve u hosťujúcich tvorcov o rôznorodé postupy, ktoré posunuli súbor k iným témam i tvorivým nápadom. V súbore sa vystriedalo viacero kmeňových alebo externých tanečníkov, pre ktorých to bol začiatok ich tvorivej kariéry – Stanislava Vlčeková, Tomáš Nepšinský, Lucia Kašiarová, Daniel Raček, Renáta Bubniaková, Milan Herich, Peter Jaško či Milan Tomášik. Jeden z nich, slovenský choreograf a tanečník Peter Mika spolupracoval v jubilejnej 20. sezóne so súborom na inscenácii Ghost/Prízrak. Po ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave tancoval v súbore Torzo v Bratislave a Bruno Genty v Paříži. Pôsobil v rôznych zahraničných súboroch ako S.O.A.P. Dance Theatre Frankfurt či Robert Pool Dance Company v Essene.