Ako málo človečiny má v sebe slovníková definícia výrazu domov! Ako ďaleko je od skutočnosti. Je to vraj miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde žije a tak ďalej. Toto byrokratické konštatovanie je chladné ako štyri steny, ktoré popisuje. Michal Baláž sa rozhodol ukázať, čo to domov naozaj je. V rusínskom znení bez titulkov, zato s vôňou onej človečiny.

I keď je úspech tejto hudobnej show nespochybniteľný, samotný príbeh nedosahuje kvality iných titulov a výslnie mu zabezpečila najmä skvelá medializácia a permanentná publicita. Inak by jednoduchý, ba miestami až plytký príbeh dohadzovačky Dolly Gallangher Levi nedokázal v dobe svojho vzniku poraziť divadelne také silné diela, ako je napr. My Fair Lady (1956) či Fidler on fhe Roof (1964). Dôležitý podiel na sláve má prirodzene notoricky známy song Hello, Dolly!, ktorému geniálny Louis Armstrong urobil skvelý hudobný billboard bez časového obmedzenia. Neskôr sa o mediálny rozruch postarala aj hviezdna Barbra Streisand, keď najprv odmietla titulnú rolu vo filmovej verzii (1969) ako predčasnú, keďže Dolly býva spravidla labuťou piesňou subriet 60+. Bežné udalosti spoločenského života v amerických mestách Yonkers a New York, zachytené v muzikáli a poznačené všakovakými nedorozumeniami či situačnými nezmyslami, dodnes dobre živia zábavný priemysel a zvedaví diváci na celom svete vydržia dostatočne dlhý čas na to, aby príchod muzikálovej divy v 2. dejstve zažili v plnej paráde aj dnes.

Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.

Cesta hrdinov SNP je legendárna rovnako ako púť do Compostelly. Každý má buď vo svojom okolí niekoho, kto cestu absolvoval, niekoho, kto ju absolvovať túži alebo by po tomto lákadle najradšej siahol sám. Svojou netradičnou dĺžkou 769 km, tým, že vedie lesmi, lúkami, kopcami, dolinami i čistinami je to taká meditácia v pohybe. Za kvantum námahy sľubuje vytrhnutie z každodennej reality, spomalenie v rýchlom svete, únik z rušnej spoločnosti do izolácie prírody. A samozrejme to najdôležitejšie. Kvantum času na premýšľanie.

Inscenácia Príšerka Charlie je tak výsledkom istých obojstranných kompromisov, čo však nemusí byť na škodu veci. „Dezorzovčina“ sa prejavuje najmä v tom, že nejde o rozprávku pre konkrétnu vekovú skupinu cieľového detského diváka, ale skôr o rodinnú rozprávku, ktorá má zároveň niekoľko možných úrovní čítania a diváckeho zážitku. Najväčší „plezír“ z nej budú mať milovníci starých amerických hororových filmov z tridsiatych rokov minulého storočia (Frankenstein či Múmia s Borisom Karloffom, Dracula s Bélom Lugosim,...) a tiež fanúšikovia bábok Muppets a ich autora Jima Hensona, ktorému je inscenácia venovaná (viď informačné materiály).

Emblémové prozaické dielo 19. storočia – Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého napriek svojmu epickému rozsahu nepretržite púta stále k novým dramatickým spracovaniam. Jedinečný ľudský príbeh na pozadí dejinných geopolitických pohybov sa stal námetom už mnohých filmových, televíznych a najmä divadelných adaptácií. Veď len v poslednom období vzniklo hneď niekoľko invenčných javiskových verzií, napríklad vo viedenskom Burgtheatri rezonovalo naštudovanie Matthiasa Hartmanna (2011), v Centraltheater Lipsko zas inscenácia Sebastiana Hartmanna (2012), v Petrohrade verzia Viktora Ryžakova z Veľkého činoherného divadla G. A. Tovstonogova (2015) či nedávna premiéra v moskovskom RATI (predtým GITIS) v réžii Olega Gluškova (2018). Tolstoj patrí medzi obľúbených autorov aj na scéne SND.

Fidel Castro mal rád korytnačiu polievku a Vladimír Putin obľubuje pistáciovú zmrzlinu. Čo z toho vyplýva? Že si musíme dávať veľký pozor na to, čo všetko ešte politikom zožerieme. Posledná husička je možno najpolitickejšou hrou, akú uviedli v posledných rokoch na Slovensku. Paradoxné sa zdá len navonok to, že ju produkovalo malé, alternatívne divadlo z regiónu. Ľudia z tohto divadla stoja aj za dlhoročným projektom angažovaného festivalu Kremnické gagy a tento projekt sa stal akousi vlajkovou loďou premeny značky z Kremnického divadla v podzemí na Ansámbel nepravidelného divadla. Vďaka svojmu gastronomickému bonusu je produkcia ideálnou ponukou pre klubové scény navštevované spriazneným publikum, ktoré po skončení hry zostane v priateľskej diskusii o politike pri víne a husičke, ktorá sa počas predstavenie reálne upečie.

Roald Dahl bol britský spisovateľ, no jeho rodičia boli Nóri. Prázdniny trávil v Nórsku a miloval fjordy. Hrdina z knihy Čarodejnice sa mu v tomto podobá... Táňa Masníková sa ho ale rozhodla pomenovať tradičným anglickým rozprávkovým menom Jack.

Na začiatku divadelnej inscenácie prichádzajú Stará mama a Jack na londýnske letisko Heathrow. Vrátili sa po prázdninách z Nórska. Letisku dominuje tabuľa odletov lietadiel do svetových metropol – nechýba Bratislava a Praha. Na tabuli je aj logo vymyslenej spoločnosti Airports.

Začiatkom novembra 2018 zaradilo Slovenské národné divadlo na repertoár komédiu súčasného maďarského dramatika a režiséra Istvána Tasnádiho Vysoká škola diváckeho umenia. Tasnádi ako dramatik nie je slovenskému divadlu ani režisérom neznámy. V roku 2005 sme mohli v Divadle Andreja Bagara v Nitre vidieť inscenáciu jeho hry Verejný nepriateľ, v roku 2013 Maďarského Zombyho či Made in Hungária v Jókaiho divadle v Komárne, v roku 2015 zas Cyber Cyrana v Divadle Aréna. Treba podotknúť, že väčšinou tieto hry do slovenského prostredia priniesli maďarskí dramaturgovia (výnimkou je Svetozár Sprušanský a najnovšie Miroslav Dacho), čo je v prípade inscenácie SND aj jedným z prvých kameňov úrazu. Ako adaptovať to, čo je vtipné a aktuálne pre maďarského diváka do prostredia inej kultúry a skúsenosti?

„Konceptuálne umenie. Otvorená skúška. Výchovný koncert. Fyzické divadlo. Veda. Poézia. Inštalácia. Performancia.“ – to je niekoľko z výrazov, ktoré Med a prach použili pri anotácii k ich zatiaľ poslednému dielu eu.genus. Ide o voľnú umeleckú štúdiu na tému ľudský rod v intenciách tvorivých princípov, na aké sme pri tomto združení už zvyknutí: voľné prelínanie rôznych druhov umení, bezbrehá metaforickosť a imaginatívnosť v zobrazovaní témy. Tentokrát však s pár rozdielmi – tematická i formálna abstraktnosť tu dostáva už konkrétnejšie a uchopiteľnejšie kontúry a istá vážnosť až posvätnosť atmosféry, na ktorú sme zvyknutí, je zrazu predchnutá aj jemným nadhľadom a ľahkosťou.