Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.

Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.

November 1989 predstavuje jeden z najvýznamnejších momentov novodobých československých dejín. Tento dátum na politickej časovej osi vymedzuje hranicu medzi komunistickým totalitným režimom a demokraciou, ktorú si nenásilným spôsobom vydobyl ľud na námestiach. V roku 2019 si udalosti nežnej revolúcie pripomíname s odstupom 30 rokov, čo je už dostatočne dlhá doba na to, aby sme sa pri tejto príležitosti zamysleli napríklad aj nad tým, ako sme za uplynulé tri desaťročia s našou slobodou naložili. Všetko, čo v nás podnieti aspoň náznak sebareflexie, možno považovať v tomto smere za prínos.

Inscenácie, ktoré vznikajú na základe skutočných udalostí či vďaka autentickým záznamom nesú v sebe vždy niečo, čo nás skutočne desí. Sú živou pamäťou alebo odkazom na ňu. Na dni, okamihy – roky, ktoré sa reálne stali. Sú spomienkami akoby bez príkras, bez nádeje na pozitívnu zmenu – hlavne vtedy, ak sa týkajú krutých udalostí s fatálnymi dôsledkami nielen pre jednotlivca, ale aj pre celú civilizáciu.

Divadelný kabinet východňara je zoskupenie východoslovenských hercov a herečiek, ako aj ďalších nadšených divadelných tvorcov okolo osoby autora a režiséra Stanislava Bilého. Vo svojich projektoch (Byt číslo 8/9; Lokalmatriots, (Kon)spiritual, ale aj Bludy) sa podľa Stanislava Bílého usilujú ponúkať reflexiu súčasných problémov a tém, ktoré dnešného človeka ovplyvňujú, a zároveň mu kladú otázky.

Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

Príbehy stien

16.11.2018

Inscenáciou Príbehy stien Aulitisová nadväzuje na svoju predchádzajúcu réžiu v BBD Na slepačích krídlach a postupne vytvára líniu angažovaných inscenácií s výpoveďou o pálčivých témach súčasnosti. Ak bola inscenácia Na slepačích krídlach podľa knihy Ireny Brežnej kritickým pohľadom na komunistickú históriu a praktiky režimu, Príbehy stien v rôznych poviedkach a ich scénickej realizácii sú postavené na téme vnútornej a vonkajšej slobody človeka, hovoria teda o pomyselných i naozajstných „múroch/stenách“ okolo nás a v nás. Inscenácia je lineárnou skladačkou, zloženou z príbehov a motívov viacerých poviedok autorov Michaela Reynoldsa (1969, 1989, 2009), Andrea Camilleriho (O človeku, ktorý sa bál ľudí), Heinricha Bölla (Aj deti sú civilisti), Olgy Tokarczuk (O mužovi, ktorý nemal rád svoju prácu) a Didiera Daeninckxa (Vianočná stena) a využíva aj motívy ďalších poviedok z knihy 1989 Príbehy stien.

Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.

Euripides postavil svoje Bakchantky na veľmi silnom emocionálnom základe. Divákovi je akoby jednoduchšie jeho dej prežiť ako pochopiť. Hra rozpráva v myšlienkovo zložitej štruktúre o hlbokom ľudskom podvedomí a pudovej sfére blízkej helénskemu svetu. V 19. storočí interpretovali Bakchantky ako autorov konečný filozofický obrat. On, večný agnostik vo vzťahu k bohom, akoby zrazu urobil skok do iracionálnej sféry i mystiky a zriekol sa kritického rozumu. Táto interpretácia je v mnohom pravdivá, no napriek tomu celým dielom akoby prenikal silný víchor ostrej irónie, ktorá túto jednoznačnú interpretáciu spochybňuje.

Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.