Z času na čas sa na niektorom z bratislavských javísk objaví provokatívna, priam šokujúca inscenácia, ktorá prinesie mix umeleckých prvkov nakombinovaných v dovtedy nezažitej kvantite a pomere, no často aj v rozporuplnej kvalite. To je aj prípad inscenácie Lulu, ktorej predloha vznikla spojením dvoch hier nemeckého divadelníka predweimarskej éry Franka Wedekinda Zemský duch (1895) a Pandorina skrinka (1904). Pre divadlo Aréna ju v búrlivom scénickom podaní pripravil provokatívny režisér Martin Čičvák.

Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.

Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.

Etogramy ako „mliečny zub“? Skutočne? Nenastal náhodou ten čas, aby Daša Krištofovičová dostala priestor, snáď aj s dostatočným finančným zabezpečením, na inscenáciu, s ktorou môže úplne pokojne kontrovať aj napríklad nedávno oceňovanej inscenácii Mama ma má_ _ _ _? Vzhľadom na doterajšiu tvorbu Daše Krištofovičovej možno veľmi jednoducho dedukovať, že jej umelecká produktivita bude narastať. Nenaznačuje to iba inscenácia Etogramy, ale napríklad aj Holá Madrid! či Chlap(c)i. Snáď dostane na Slovensku aj iný priestor, ako v projekte Mliečne zuby.

Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.

György Spiró často zdôrazňoval, že chcel byť vždy spisovateľom-dramatikom, čo v maďarskej literatúre s výraznou prevahou básnikov a prozaikov je skutočnou raritou. Navyše mal dlho ambície ponúknuť maďarskému divadlu osobitnú dramaturgiu, ktorá v histórii maďarskej drámy nemala obdobu.

Tvorcov Patrika Lančariča a Petra Pavlaca si kniha Vtedy v Bratislave získala natoľko, že sa ju po dvoch rokoch rozhodli opätovne spracovať. Po rozhlasovej adaptácii z roku 2013 jej dali aj divadelnú podobu. V oboch prípadoch treba vyzdvihnúť predovšetkým dramatizáciu Petra Pavlaca (rozhlasové a divadelné spracovanie sa v tomto ohľade líšia iba minimálne), ktorý Langerovej rozprávanie formuluje ako odpovede na otázky jej dcér. Jednoduchým nápadom sa Pavlacovi nenútene darí vystihnúť podstatu predlohy a zámer autorky.

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo.

Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.