Zjednotená Kórea by bola svetovou veľmocou. Náklady na spojenie oboch krajín sa však odhadujú na viac než jeden bilión amerických dolárov. Svetovým mocnostiam – ktoré nemajú nepriateľov, len svoje záujmy – súčasný stav na Kórejskom polostrove navyše aj vyhovuje. Napriek všetkému sa však zdá, že skôr sa zjednotia obe Kórey a skôr sa pretnú obežné dráhy Marsu a Venuše, než muž a žena nájdu spolu cestu k človeku, k podstate ľudskosti a k pochopeniu človečenstva. Aspoň tak to vyzerá podľa hry francúzskeho dramatika Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí.

Čo zvíťazí v živote hlavnej postavy – vôňa ženy alebo vôňa terpentínu? Pomer lásky a umenia, falšovanie umeleckých diel, problém klamlivého interpretovania našich pohnutých dejín v prípade holokaustu či komunistického režimu, aj bezprostrednej spoločenskej reality...

Nech mi to ctené Bábkové divadlo v Košiciach odpustí, rovnako aj veľavážení herci a spolu s nimi aj Peter Palik a celý realizačný tím inscenácie Hľadá sa snehuliak!, ale o tejto hre sa dá s pokojným svedomím v skratke povedať naozaj len jedno – čistý odpad.

V histórii Československa a štvrťstoročí samostatných republík existuje dostatok materiálu s dramatickým potenciálom. Viacero slovenských divadiel pripravuje inscenáciu venovanú témam, ktoré sú spojené s týmito výročiami. Jedným z prvých je Kremnické divadlo v podzemí, ktoré sa v súčasnosti transformuje na Ansámbel nepravidelného divadla. Inscenácia Prečo sa Morka prala s Krůtou je venovaná deťom od piatich rokov. Už tieto vstupné informácie zaujmú. Potvrdzujú, že aj v tvorbe pre deti je priestor na spracovanie štátotvorných, historických a lingvistických tém.

Príbeh zhýralého šľachtica Valmonta a markízy De Merteuil, jeho intrigánskej milenky, je azda každému známy, či už z knižnej podoby pôvodne epištolárneho románu francúzskeho spisovateľa Choderlosa de Laclosa z druhej polovice 18. storočia, alebo z jeho početných úprav a dramatizácií či už na slovenských divadelných doskách, alebo z viacerých filmových dobových spracovaní i moderných a aktualizovaných verzií.

Film svetoznámeho oceňovaného režiséra Miloša Formana, ktorý sa stal emblémovým dielom československej kinematografie 60. rokov, preslávil seba aj hlavných predstaviteľov tohto filmu vo svete, ale predovšetkým v západnej Európe hneď po jeho vzniku. Scenár vytvorili Ivan Passer, Jaroslav Papoušek a Miloš Forman. Inscenácia, ktorej východiskom je pôvodný scenár filmu Lásky jednej plavovlásky, nie je imitáciou filmovej predlohy tak, ako príbeh poznáme z rovnomenného filmu, ale animovaním príbehu na javisku a oživením jeho vnútorného zmyslu divadelným jazykom.

Hra norway.today z roku 2000 je z pera súčasného švajčiarskeho architekta, ale najmä divadelného a filmového autora, režiséra, scénografa a hudobníka Igora Bauersimu (1964). O úspešnosti tohto textu svedčí nielen fakt, že získal viacero ocenení (napr. Cenu publika na Divadelných dňoch v Mülheime v r. 2001 či ocenenie divadelných kritikov v ankete časopisu Theater Heute „najlepší mladý autor sezóny 2001/2002“), ale i to, že bol v rokoch 2003 a 2004 najhranejšou súčasnou hrou v nemecky hovoriacich krajinách a bol preložený do viac ako dvadsiatich jazykov.

Priznávam, že ma výber inauguračného titulu Otvorenej opery – Rossiniho komická opera Il signor Bruschino – trochu prekvapil. Martin Bendik ním vstúpil druhýkrát do tej istej rieky: rovnaký titul inscenoval v roku 1992 ako začínajúci režisér v banskobystrickej Štátnej opere, v tvorivom tíme so svojím dlhoročným spolupracovníkom, výtvarníkom Alešom Votavom. Bola to vydarená inscenácia, v ktorej si mladí umelci poradili s dielom s porozumením pre jeho prednosti i slabiny. Možno aj úspech mladíckej inscenácie inšpiroval Martina Bendika k „zrelému“ pohľadu na dielo. Stal sa tak monopolným inscenátorom Il signora Bruschina u nás: ide totiž len o druhé uvedenie tohto titulu v histórii slovenského profesionálneho divadla.

Hru o Alexandrovi Dubčekovi napísal divadelník, dramatik a prozaik Viliam Klimáček. Doteraz už viackrát spolupracoval s Divadlom Aréna na podobných divadelných inscenáciách. Inscenácia #dubček má od začiatku formu hravého kabaretu, stretnutia mladých hercov, ktorí pred divákmi rekonštruujú to, čo sa podľa dochovaných historických faktov i prchavých spomienok naozaj stalo.

Názov inscenácie môže okruhu fanúšikov Charlesa Bukowského asociovať spojitosť s jeho dielom Faktótum, no sprievodný text diváka nasmeruje k pojmu, ktorým sa označujú fenomény súčasnosti. V postfaktuálnej dobe „pravda nie je podstatná“ a vnímanie každodennej situácie je menej určité a tým viac nejasné. Niektoré z príznakov súčasnosti sú však reliktmi doby minulej.