Slovenská divadelná scéna po roku 2000 ponúka len veľmi málo príbehov, ktoré by svojou nezameniteľnosťou dokázali konkurovať profesijnému životopisu Slávy Daubnerovej. Uvedením diela Masterpiece končí performerka tú kapitolu svojej umeleckej dráhy, v ktorej nebola „len“ režisérkou, ale aj spoluautorkou a účinkujúcou. Otvára tým priestor nielen na analýzu konkrétneho diela, ale aj jeho širších súvislostí.

Po dvadsiatich štyroch rokoch je Sam Shepard a jeho True West späť. Tentokrát pod názvom Pravý západ v novom preklade Lucie Olosovej, ktorá už pre Divadlo Kontra preložila hru írskej autorky Marie Jones (Fly me to the Moon), ale tiež komédiu Nicka Reeda Life Kouč. Tentoraz nás javiskový priestor prenesie do Spojených štátov amerických.

Režiséra Mariána Pecka môžeme označiť ako dvojdomého – tvorí pre deti aj pre dospelých, v bábkových divadlách aj v činohre. Z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel však režíroval len vo svojom domovskom Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. To sa zmenilo až v roku 2020. Ako hosťujúci režisér naštudoval inscenáciu v Bábkovom divadle Žilina.

Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.

Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.

V histórii ľudstva existuje len málo protikladov, ktoré by predstavovali tak všeobecne zrozumiteľný znak ako je svetlo a tma. Tento motív sa tiahne naprieč kultúrami, historickými obdobiami aj geografickým priestorom. Vzťah medzi nimi tvorí kľúčový aspekt prakticky všetkých nábožensko-filozofických konceptov sveta. Paradox obsiahnutý v tom, že tma ako samostatná entita neexistuje, ide len o absenciu svetla, pritom len zvyšuje atraktivitu tejto témy.

Centrum pre umenie Viola pravidelne vytvára kreatívny priestor pre experiment a detskému publiku ponúka multižánrové projekty, v ktorých sa predstavujú známi aj menej známi herci vedení režisérmi s tvorivým potenciálom a osobitou poetikou (napríklad Kamil Žiška, Júlia Rázusová). V súčasnosti sa k nim radí aj Jiří Jelínek, ktorý pre Violu zinscenoval divadelný príbeh motivovaný rozprávkou o Aladinovi a jeho zázračnej lampe.

Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.

Hudobný skladateľ a teoretik Miro Tóth (1981) vkročil na pôdu hudobného divadla v roku 2013 video operou Zub za zub. Odvtedy skomponoval ďalších päť opusov, ktorým prisúdil druhové zaradenie „opera“ (v rôznych variáciách termínu): Zázračná masážna tyč (2013), Oko za oko (2014), Tyč (2016), Záhada tyče (2017) a Muž v skafandri (2019). Poslednú z menovaných premiéroval 8. marca 2020 v bratislavskom klube A4 – priestore súčasnej kultúry. Javiskovú púť inscenácie vzápätí prerušil lockdown, no na sklonku leta znova ožila.

Tvorcovia inscenácie Dom v mediálnych rozhovoroch, ale hlavne v bulletine k predstaveniu upozorňovali divákov na skutočnosť, že ide o nové a netradičné uvedenie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v nitrianskom divadle. Rátali s tým, že mnohí diváci si pamätajú slávnu inscenáciu tejto drámy v réžii Jozefa Bednárika a mohlo by ich to zvádzať k porovnávaniu. Ak uvedenie hry Dom po voľbách niekto pokladá za omeškané a neaktuálne, naráža tým na politické pozadie Lorcovej hry, ktoré mapovalo stav Španielska pred druhou svetovou vojnou, miestami pripomínajúci posledné dekády odchádzajúcej slovenskej vlády. Aj preto uvedenie hry Dom treba pokladať za živé a aktuálne.