Otázku uvedenú v nadpise tohto textu položil športový redaktor vtedajšej Slovenskej televízie Miroslav Michalek futbalovému trénerovi klubu FC Spartak Trnava Karolovi Peczemu. Bolo 11. 6. 1997 a práve sa skončil jeden z najznámejších zápasov, aké sa po osamostatnení Slovenskej republiky odohrali v našej najvyššej futbalovej súťaži. Pochybné postavy slovenského turbokapitalizmu deväťdesiatych rokov ako Július Rezeš, absurdné rozhodnutie hlavného rozhodcu Antona Stredáka, ale hlavne šokujúca prehra hosťujúceho mužstva, kvôli ktorej majstrovský titul v roku 1997 neputoval do Trnavy, ale do Košíc.

Nové divadlo v Nitre už od svojho založenia (máj 2016), hlása absolútnu slobodu v témach, vyjadreniach a spôsobe inscenovania. Od svojho vzniku uviedli 11 inscenácií pre deti, mládež a dospelých. Okrem svojej domovskej scény v Dome Matice slovenskej v Nitre kočujú po celom Slovensku a Čechách. Predstavili sa na mnohých medzinárodných festivaloch a za svoju tvorbu získali aj významné ocenenie Dosky 2017.

Tvorivý kolektív topoľčianskeho kultúrneho centra Nástupište 1-12 pripravil svoj druhý suvenír pre divákov. Premiéra sa konala v rámci 15. ročníka medzinárodného festivalu súčasného tanca a pohybového divadla NuDanceFest v priestoroch Štúdia 12.

Posledná inscenácia Bábkového divadla Žilina v roku 2020, ktorá sa uskutočnila za zvýšených hygienických opatrení, bola dlho očakávaná. O to väčšia bola zvedavosť publika, čo náročná Dezorzova realizácia známeho literárneho diela prinesie. Jedinečné dielo talianskeho autora Carla Collodiho (1826 – 1890) o panáčikovi z dreva, ktorý sa chce stať chlapcom, láka mnohých tvorcov – divadelníkov, literátov, filmárov. Množstvo realizácií, adaptácií, úprav, prerozprávaní tohto diela svedčí o jeho nadčasovosti.

Inscenácia zoskupenia GAFFA bola uvedená v roku 2020 v rámci dvoch festivalov. Sprievodné texty uverejnené na webových stránkach oboch prehliadok – NuDanceFest a Drama Queer – upriamujú pozornosť na tvorbu argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa. Esejista, prozaik a básnik sa považuje za jedného z najvplyvnejších tvorcov 20. storočia. Borges za túto pozíciu nevďačí len nezvyčajne originálnemu štýlu prepájajúcemu postupy vecnej a krásnej literatúry, textom odkazujúcim a konfrontujúcim veľké množstvo literárnych a filozofických diel minulosti, ale aj viacerým myšlienkovým konceptom prestupujúcim všetky žánre jeho tvorby.

Snom každého, nielen mladého, človeka je vlastné bývanie. Alebo aspoň čo najjednoduchší spôsob, ako ho dosiahnuť. V hre Šváby cez príbeh jednej nehnuteľnosti a jej súčasných obyvateľov mladí divadelníci prinášajú spracovanie problému zo života, ktorý trápi nielen ich rovesníkov.

Po dvadsiatich štyroch rokoch je Sam Shepard a jeho True West späť. Tentokrát pod názvom Pravý západ v novom preklade Lucie Olosovej, ktorá už pre Divadlo Kontra preložila hru írskej autorky Marie Jones (Fly me to the Moon), ale tiež komédiu Nicka Reeda Life Kouč. Tentoraz nás javiskový priestor prenesie do Spojených štátov amerických.

Vo svetelnej pyramíde stojí žena. Je akýmsi symbolom harmónie a pravdy. Po chvíli jej útočisko pred vonkajším svetom, ako aj pred prichádzajúcimi divákmi, začína meniť svoju formu, otvára sa a vytvorí niekoľko svetelných rovín alebo inak povedané levelov informácií, vedenia, či len obyčajnej možnosti pohybu. V týchto ohraničených rovinách virtuálneho priestoru prebieha zápas človeka z ľudu o právo mať názor, vytvárať si etické hodnoty a stáť si za vlastnými životnými prioritami. Človek je neustále nútený vyrovnávať sa s hoaxami, hejtami, nepravdami a hľadať náznaky aspoň minimálnych odkazov na skutočnosť.

Slovenská divadelná scéna po roku 2000 ponúka len veľmi málo príbehov, ktoré by svojou nezameniteľnosťou dokázali konkurovať profesijnému životopisu Slávy Daubnerovej. Uvedením diela Masterpiece končí performerka tú kapitolu svojej umeleckej dráhy, v ktorej nebola „len“ režisérkou, ale aj spoluautorkou a účinkujúcou. Otvára tým priestor nielen na analýzu konkrétneho diela, ale aj jeho širších súvislostí.

Môžeme sa tváriť ako moderní divadelníci a všetko staršie než dvadsať rokov zasunúť do kolónky „anachronizmus“, no či sa nám to páči, alebo nie, slovenská a česká klasika budú vždy piliermi dramaturgií našich kamenných divadiel. Tvorcovia po nich siahali, siahajú a zrejme aj budú siahať, aby cez archetypy našej národnej povahy, ktoré sú v týchto hrách zakódované, vypovedali o práve prebiehajúcej súčasnosti.