Mestské divadlo Žilina si už získalo reputáciu inštitúcie, ktorá svoju dramaturgiu opiera o klasickú literatúru, resp. drámu s klasickou dramatickou štruktúrou (Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest, 2013; Maxim Gorkij: Falošná minca, 2015; Ladislav Mňačko: Smrť sa volá Engelchen, 2019 a ďalšie), avšak pravidelne uvádza aj súčasných svetových dramatikov (dramatičky podstatne menej). Popri Rolandovi Schimmelpfennigovi, Petrovi Handkemu či Ivanovi Vyrypajevovi sa tentokrát rozhodli inscenovať nórskeho dramatika Jona Fosseho, držiteľa prestížnych ocenení v oblasti drámy, napríklad Severskej ceny dramatikov (2002) či Medzinárodnej Ibsenovej ceny (2010).

Geografická poloha situuje Divadlo Pôtoň na perifériu vidieka, no napriek tomu svojimi aktivitami a reflexiou zásadných spoločenských tém tne do živého. Divadlo pre jeho tvorcov a tvorkyne nie je len reprezentáciou, ale nástrojom s potenciou zasahovať do stavu vecí, rozpúšťať názorovú strnulosť, dekonštruovať stereotypy a presvedčenia.

Vlani uplynulo od jej smrti sedemdesiat rokov. Meno Milada Horáková je však dodnes synonymom nevídanej morálnej integrity a nezlomnosti, ktoré stáli ich nositeľku život. Zároveň je jej príbeh, spolu s príbehmi ďalších odsúdených, stále rovnako mrazivým dôkazom o odporných praktikách totality, o zvrátenosti režimu, ktorý v Československu nastolil februárový prevrat. Je jasnou správou o ideológii, ktorá sa v nesprávnych rukách stala vražedným nástrojom.

Kto bol Gregor Mendel? Aký odkaz majú jeho život a práca pre dnešného človeka? Kde sú priesečníky umenia a vedy? To sa pýta Andrej Kalinka a my spolu s ním počas sledovania jeho najnovšieho projektu outside the box 01. Občasné náznaky odpovedí strieda úplné tápanie. Otázky prevažujú, odpovede chýbajú. Alebo presnejšie: chýbajú jednoznačné odpovede. Ak aj nejaké dostaneme, sú to možnosti, hypotézy, čriepky, úlomky, fragmenty.

Na pandemickú vlnu uvádzania online premiér sa odvážne napojili aj aktéri z nezávislej divadelnej skupiny Divadelný kabinet východňara. Autorský divadelný súbor združený okolo tvorivej dvojice Stano Bilý (režisér, autor textov) a Peter Medviď (dramaturg, spoluautor textov) pôsobí v Prešove. Jeho domovskou scénou sa stala podkrovná sála v priestoroch nezávislého kultúrneho centra Wave – tzv. Ateliér súčasnej kultúry, z ktorej inscenačný tím streamoval aj premiéru najnovšej divadelnej hry L.A.P.A.J, takzvanej „presklenej virtuálnej tragifrašky izolovanej duše“, ako hru označuje aj samotný jej autor Stano Bilý.

Pre poetiku Divadla NUDE sú kľúčové témy materstva, svadieb, partnerstva či rozchodov. Ich inscenácie nemajú naratívnu linku, skladajú sa z viacerých obrazov. Priaznivcov postdramatického divadla poteší, že v tomto divadle absentuje dramatický oblúk a postavy sa nevyvíjajú. Tvorcovia pracujú s nelineárnym vrstvením obrazov a informácií, čo ulahodí najmä divákovi, ktorý preferuje intelektuálne dobrodružstvá. A ich najnovší počin nie je výnimkou.

Zámer Činohry Štátneho divadla Košice uviesť inscenáciu Borodáč alebo Tri sestry bol udalosťou, ktorú (minimálne časť odbornej verejnosti) vnímala so zvýšeným záujmom. Osobnosť Jána Borodáča, jeho prepojenie na ŠD Košice, či meno režisérky Júlie Rázusovej, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti našej súčasnej réžie, totiž predstavovali celkom slušný základ pre inscenáciu, o ktorej sa bude dať minimálne diskutovať. Všetko však zmenila pandémia COVID-19. Borodáč alebo Tri sestry sa tak nakoniec dočkali premiéry až 25. 1. 2021 a v online verzii (dátum „offline“ premiéry zatiaľ divadlo na svojej internetovej stránke uvádza 4. apríla).

Nitrianske Divadlo Andreja Bagara je okrem iného známe aj tradíciou komediálnych inscenácií a ich značnou obľúbenosťou u publika. Zdá sa, že posledné sezóny sa DAB k tejto komediálnej tradícii hlási možno ešte o čosi intenzívnejšie. Aj keď by sa mohlo zdať, že nie je komédia ako komédia. Inscenácia Vlastníci so sebou niesla predpoklad, že prinesie na nitrianske javisko okrem humoru aj ostrú kritiku súčasnej spoločnosti. Otázkou je, či sa tento aspekt, prítomný v predlohe Jiřího Havelku, podarilo režisérovi Matúšovi Bachyncovi a jeho tímu aj skutočne naplniť.

Nemecká dráma a divadlo zaznamenali jeden zo svojich vrcholov pred dvoma dekádami na prelome storočí, keď inovatívne texty a nekonvenčné javiskové formy z nemeckého (hlavne berlínskeho) divadelného prostredia prenikali do celého sveta. Poetika angažovaného divadla vyvolávala aj na Slovensku diskusie o zmysle a podobách súčasnej drámy a divadla v umeleckom i verejnom diskurze [1]. Frontálny útok nemeckého divadla dnes už mierne ustal, ale svoju pozíciu nestráca, a to aj vďaka kontinuálnemu uvádzaniu drám jedného z kľúčových autorov súčasnej nemeckej a európskej drámy, Rolanda Schimmelpfenniga.

Max Frisch napísal divadelnú hru Pán Biedermann a podpaľači koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. Autor ňou reagoval na to, ako európske krajiny podliehajú rôznym formám politickej nadvlády. V roku 1958 autor vyjadril varovanie pred šírením komunizmu v Európe, ale aj kritiku švajčiarskej neutrality počas nástupu nacizmu. V nasledujúcej dekáde sám Frisch text niekoľkokrát upravil. Jeho záujmu tak v konečnom dôsledku nepodlieha konkrétna politická moc, ideológia či vodca. Sústredil sa aj na občiansku zodpovednosť a neschopnosť človeka reagovať na to, čo sa okolo neho deje a ovplyvňuje ho.