Výber predlohy textu Jana Karafiáta pre dramatizáciu detského divadelného predstavenia možno v súčasnosti považovať za odvážny počin, a to z niekoľkých dôvodov. Napriek nespornej kvalite predlohy v ňom dominujú moralizujúce a didaktické aspekty, ktoré súčasná literárna kritika vníma ako prevahu úžitkovosti nad umeleckosťou. Z hľadiska dramatizácie ho možno považovať za málo dynamický text, ktorý je v kontraste so súčasným životným štýlom, ako aj komerčnými textami, dominujúcimi v rozličných oblastiach tvorby pre deti, v ktorých možno dlhodobo pozorovať fenomén rýchlosti. V prototexte je výraznou mierou zastúpený aj religiózny aspekt (v ruskom preklade z roku 1947 potlačený), pretavený do výraznej náboženskej dikcie vo výchove dieťaťa (prioritou je dodržiavanie Božích zákonov), a tak sa dielo môže stať málo komunikatívnym pre širší okruh detského publika, ktoré nemusí poznať dané reálie z domáceho prostredia.

Téma „krízy mužskej identity“ nie je v sociologických a psychologických debatách nová. Dynamická premena sociálnych rolí v súvislosti s prekonávaním rodových stereotypov je na jednej strane nevyhnutnou a prospešnou súčasťou súčasného vývoja spoločnosti, na druhej strane môže byť mätúca i traumatizujúca. Súčasní tridsiatnici prekonávajú napríklad generačný zlom – ich rodičia boli ešte spravidla „stará škola“, oni sa už musia prispôsobiť inej paradigme. Vzniká paradox „krízy maskulinity“, ktorá sa skloňuje v rôznych štúdiách, kritici však hovoria, že takáto rétorika je scestná. Vyvoláva totiž dojem, že existuje nejaká „správna“ maskulinita a zrejme by to mala byť tá, v ktorej má muž podobu drsného mača, svalnatého superhrdinu bez emócií, z ktorého kvapká testosterón a nemôže byť za žiadnych okolností „zženštilý“.

Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.

Molièrovou hrou Scapinove šibalstvá, ktorú uviedlo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod názvom Cirkus Scapin, pokračuje režisér Roman Polák v pomerne bohatej línii voľnej autorskej práce s Molièrovými hrami a jeho inscenačnou poetikou. Jej základ spočíva v adaptačných technikách, ktorými sa snaží nanovo divadelne preložiť pôvodný text do súčasnej textovej a divadelnej štruktúry. Všetky predchádzajúce inscenácie Molièrových hier sú späté so Slovenským komorným divadlom v Martine.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď sa osobnosť Milana Rastislava Štefánika prestala tabuizovať, vzniklo v slovenskej divadelnej kultúre viacero inscenácií s témou Štefánikovho života. Takmer všetky tieto inscenácie boli autorskými projektmi a sú životopisnými dielami. Dramatický text Petra Pavlaca Masaryk/Štefánik vznikol pre spoločný český a slovenský projekt dvoch divadiel – Městského divadla Zlín a bratislavského Divadla Aréna pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa. Rukopisná verzia textu má podtitul Hra v deviatich obrazoch o zakladateľoch Česko-slovenskej republiky a pozostáva z prológu nazvanom Ne-vyrovnávanie a z obrazov s názvami: 1. Sediaci a kráčajúci, 2. Otec a syn, 3. Majster a učeň, 4. Filozof a astronóm, 5. ČECHO(Slovák) a (Čecho)SLOVÁK, 6. Spisovateľ a vojak, 7. Prezident a minister vojny, 8. Živý a mŕtvy a 9. Minulosť a prítomnosť.

Muzikál ako druh hudobného divadla spájajúci v sebe priam ako ideál divadla podľa Richarda Wagnera súčin viacerých umení, je zložitou štruktúrou, zloženou z libreta – príbehu s dramatickými kontúrami, spevu, pohybu, tanca, hudby a samozrejme aj činoherného herectva. Všetky tieto časti celku by mali byť svojím spôsobom svojbytné na patričnej profesionálnej úrovni a zároveň by mali vytvárať plastický a dynamický príbeh. Samozrejme, aj skúsený režisér, usilujúc sa z predlohy vyťažiť maximum, musí neraz siahnuť k niektorým kompromisom, keď si uvedomí, že daný materiál ho niekedy skôr obmedzuje a neponúka mu väčší tvorivý rozlet. Napriek týmto skutočnostiam, ktoré mali vplyv na výsledný tvar muzikálu Matúš Čák Trenčiansky v Theatro Wüstenrot v Bratislave, inscenácia priniesla rad pozoruhodných tém, myšlienok i nesporných hereckých a speváckych výkonov.

V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.

Colin je naozaj dobrý kouč. Bez debaty. S dravou profesionálnou asertivitou predstaví publiku najprv seba a potom ďalšie postavy. Stručne okomentuje východiskovú situáciu z osobnej perspektívy. Ako sa dostal od koučovania špičkových manažérov ku koučovaniu asistentky svojej bývalej klientky Fiony. Pre prácu asistentky má zakríknutá Wendy všetky predpoklady, len nevie povedať „nie“. Jej nadriadená Fiona má preto naraz schôdze s viacerými klientmi. Fiona rozbieha svoj podnik s takzvaným obmedzeným finančným rozpočtom a v dobe, kedy je núdza o dobrých asistentov. Peniaze však najskôr idú na výmenu koberca, nakoľko je „alergická“ na farbu toho pôvodného, lebo ako potenciálne úspešná manažérka z lepšej spoločnosti rozmýšľa egocentricky.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.