Na začiatku prichádzajú milo pôsobiace postavy klaunov. Ich hravé situačné scény postupne získavajú drsnejší cirkusový humor. Prichádza Kapitánka ako cudzí nadriadený element. Výstrelom z hyperbolizovanej vojenskej pištole ukončí ich výstupy. Amplifikovane vydáva príkaz, že ku klaunom treba pridať na obveselenie publika – opicu... čo má byť vojak Franz. Ten sa usmieva ako dieťa. Ostatní s ním fyzicky manipulujú ako s predmetom. Tak sa postupne mení nálada a odkaz scény divákovi pred očami...

„Právo, to sú len slová. Ak sa majú stať súčasťou reálneho života, treba ich vysvetliť, lebo len tak možno pochopiť pravidlá, ktoré skrývajú. Nie je to vôbec jednoduché, nakoniec, môžete sa o tom presvedčiť počas predstavenia Teror,” čítame v bulletine názor Lajosa Mészárosa, bývalého ústavného sudcu. Po predstavení naozaj visí vo vzduchu veľa otáznikov a to nielen divadelno-estetických, ale aj (najmä) právno-etických. Diváci ako zvyčajne tlieskajú, vstávajú, ale prekvapujúco neodchádzajú hneď so svojimi myšlienkami a názormi domov.

Môže to znieť na prvé počutie zvláštne, no je to tak. Prešovské národné divadlo má na svojom repertoári muzikál. Hneď za tým však treba dodať, že insitný, hoci v promo materiáloch sa tento prívlastok neuvádza. Tak či onak, Michaela Zakuťanská môže od premiéry inscenácie Jahodové polia o sebe oficiálne tvrdiť, že už je aj libretistkou.

Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní.

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.

Savyon Liebrecht, izraelská spisovateľka, ktorej rodičia prežili holokaust, sa narodila v Mníchove v roku 1948. Na univerzite v Tel Avive vyštudovala filozofiu a literatúru. Od roku 1986 publikuje romány, novely a poviedky (Apples from Desert, A Man and a Woman and a Man, A Good Place for the Night, The Women My Father Knew). Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Jedna z jej hier, Banalita lásky, bola adaptovaná na operné libreto a v Nemecku sa stretla s veľkým ohlasom. Práve túto hru sa rozhodli uviesť v rámci sezóny 2019/2020 aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý – pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov.

Inscenácia Pamäť vznikla pod hlavičkou Divadla Prvý plán, no pod jej tvorbu sa podpísala iba časť tvorivého zoskupenia. Je to najmä režisérka a scénografka Daša Krištofovičová, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne autorskému divadlu rôznorodých foriem a žánrov. Doposiaľ sa sústredila najmä na témy blízke súčasnej mladej generácii, no tentokrát otvára univerzálnejšie otázky o ľudskej identite, vzťahoch a etike.

V sále divadla Veritas v Košiciach sedia diváci v plochom hľadisku, asi vo výške očí je javisko, zakryté oponou. Za zvukov veselej hudby pred oponu vyjdú všetci herci z inscenácie mávajúc zástavkami a stuhami – vyvolávajúc na slávu prvému máju. Ich oblečenie je dobové – dej hry sa totiž odohráva v režime pred rokom 1989 – čo je v roku 30. výročia Nežnej revolúcie dobré načasovanie premiéry. Na odhalených nohách a rukách vidno tetovania, čo síce určite nie je zámernou súčasťou kostýmov, ale pri Rómoch žijúcich na sídlisku bez bližšieho umiestnenia bolo tetovanie už aj v tej dobe bežné. Toľko expozícia, ktorá nás má preniesť v čase. Opona sa roztiahne a my uvidíme scénu.

Inscenácia divadla Antiteatro vznikla na motívy eseje Eliasa Canettiho Masa a moc (1960). V troch „predpokladoch“ uverejnených na stránke divadla tvorcovia prezentujú motivácie prvej a zakladajúcej inscenácie divadla. Prvým predpokladom je dôležitosť vytvorenia priestoru „pre samostatné a kritické myslenie nezávislé na akejkoľvek mase“ a to najmä „v čase, keď spoločenský diskurz čoraz ostrejšie rozdeľuje ľudí na tábory, ktoré v sebe obsahujú (a to treba povedať priamo) kryštály proti sebe stojacich vojenských más“. Vznik prostredia kritického myslenia je podmienený procesom sebapoznania, človek sa musí „vymedziť voči sebe samému“, „aby sa mohol poznať“. Cieľom tohto procesu sú „poznanie a mier“.