„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.

Keď v roku 1991 vyšiel román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, čítali sme ho všetci a kráľovsky sa pri tom bavili. Mali sme – som Petrova vrstovníčka – okolo tridsať, a hoci náš domáci gründerský kapitalizmus už naplno ceril zuby v podobe rôznych káuz a škandálov, ešte stále sme do budúcnosti hľadeli s nadšením, očarení možnosťami, ktoré nám dáva totálne zmenený svet. Vždy dobre naladeného Petra som vídavala v Kultúrnom živote na schôdzach Spoločnosti Rogera Krowiaka. Skupina mladých literátov, ktorá tento dnes už legendárny komiks na pokračovanie pre časopis vytvárala, bola prepojená spoločným záujmom o žáner, ktorý nemal na Slovensku vlastne nijakú tradíciu, no najmä zmyslom pre humor a slobodnú ironickú, sarkastickú literárnu hru. Petrov román sme vnímali ako iný konár toho istého krowiakovského stromu.

Večerné zaspávanie detí je známym traumatizujúcim problémom rodičov, ktorí v zúfalstve vymýšľajú rôzne taktiky. Nečudujem sa, že zaspávanie detí sa stalo jednou z aktuálnych tém tohtoročnej sezóny Bratislavského bábkového divadla. Dramaturgička Katka Jánošová našla v Hevierových Buvirozprávkach vtipného a nemoralizujúceho pomocníka nielen pre vymýšľajúce deti, ale tiež pre psychicky vyčerpaných rodičov. Pochopila však, že Hevierovým literárne úsmevným rozprávaniam chýba pre ich javiskovú realizáciu dramatický konflikt. Bez neho by nezískali pozornosť detských divákov. S riešením sa preto obrátila na osvedčený liberecký česko-slovenský tvorivý tandem Michaela Homolová (slovenská režisérka) – Vít Peřina (český dramatik), ovenčený v tomto žánri niekoľkými domácimi i zahraničnými úspechmi.

Divadlo Ludus sa tiež nechalo inšpirovať a po niekoľkých desaťročiach sa opäť vracia k príbehu o dieťati, ktoré vychovala džungľa. V roku 2016 sa Peter Kuba k tomuto textu a princípu inscenovania vracia. Kolektívnu hru viacerých vekových kategórií tentoraz obohacuje o výraznejšie výtvarné prvky, symboly a hudobný sprievod. Inscenácia vytvára veľmi emotívny celok, ktorý atakuje všetky divácke zmysly.

Dej hry je jednoduchý. Je príbehom dvoch bratov, posledných potomkov slávnej divadelnej rodiny De Manovcov. Obaja sú hercami, pričom Richard (Martin Huba) je menej talentovaný a úspešný a Filip (Milan Lasica) má za sebou mimoriadne hodnotný profesionálny život. Bratia sa i napriek slávnemu rodu a pokročilému veku nemajú radi. Kvôli finančným problémom sa však rozhodli naštudovať spoločnú inscenáciu o dvoch bratoch, ktorí sa nenávidia.

Na scéne Bratislavského hudobného divadla Teatro Wüstenrot vznikla v réžii Karola Vosátka inscenácia pôvodného slovenského muzikálu Frida s podtitulom Maľovať a milovať skladateľa Rudolfa Geriho a scenáristu Daniela Heviera. Zdanlivo výstižný podtitul naznačuje, aké dva tematické celky stoja v centre pozornosti muzikálového diela.

Kniha britského autora Marka Haddona rozvíja príbeh chlapca Christophera, ktorý sa narodil s Aspergerovým syndrómom. Od svojich rovesníkov sa preto výrazne líši. Nie je schopný akéhokoľvek telesného kontaktu, dokonca ani so svojimi príbuznými, nerozumie základným ľudským emóciám, ani zaužívaným metaforám. Tieto schopnosti má však nahradené neobyčajnými rozumovými kvalitami, akými sú bezchybná pamäť či dokonalé logické myslenie. Práve to ho spája s jeho detektívnym idolom Sherlockom Holmesom, ktorý slúži aj ako Christopherova inšpirácia pri rozhodnutí – vyriešiť mätúce záhady nahromadené v jeho živote.

Bohatú opernú tvorbu Jána Cikkera, ktorý bol vedľa hudobno-dramatických diel pozoruhodným autorom symfonických a kantátových skladieb, oživila v Roku slovenskej hudby iba Štátna opera v Banskej Bystrici. Tá znovu naštudovala Cikkerovu prvú operu. Prvá premiéra Jura Jánošíka bola v Slovenskom národnom divadle 10. novembra 1954. Inscenácia, o ktorej píšem, bola v Štátnej opere Banská Bystrica 5. 3. 2016.

Dramaturgický výber hry Otec Floriana Zellera do repertoáru činohry Štátneho divadla je doplnením série intelektuálne náročnejších titulov Malej scény, a zároveň príkladom otvorenosti, s akou hosťujúca dramaturgička Miriam Kičiňová vníma úlohu divadla a potreby jeho publika. Práca s textom, v zaujímavom preklade Eleny Flaškovej, svedčí o dobre zvolenej dramaturgicko-režijnej koncepcii.

Podtitul Biblia alkoholika aj poldecáky vyskladané do tvaru kríža na obálke programu tak trocha sugerujú, že v inscenácii prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Moskva – Petušky pôjde najmä o rozmarnú, neviazanú zábavu. Každý z nás si istotne vybaví desiatky kreácií poľutovaniahodných, smiešnych opilcov, ktorými naši herci s takým gustom „oživujú“ javiskové diela rozličných žánrov a poetík (osobitnú kategóriu tvoria pijúce dedinské ženy v inscenáciách diel slovenských klasikov). Výrazový register týchto výstupov je už v podstate kánonom: potácavá chôdza a pády, nezrozumiteľné bľabotanie, strata sebakontroly, ktorá je príčinou všemožných spoločenských faux pas...