Historická hra Karola Horáka Adolf Ivanovič Dobrijanskij – Zornička na nebi, slučka nad hlavou1 mala svoju prvú premiéru na Veľkej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča takmer pred štrnástimi rokmi (31. 5. 2003), teda niekoľko dní predtým, než sa konal medzinárodný divadelný festival KARPAT FEST, ktorý bol zároveň sprievodným podujatím 7. Svetového kongresu Rusínov (4. – 8. júna 2003). Vedenie divadla sa ju znova rozhodlo obnoviť pri príležitosti 200. výročia narodenia tohto známeho lídra karpatsko-ruského hnutia, organizátora kultúrneho, jazykového a etnického zbližovania sa Rusínov s ruským národom.

Mnohým ostal v pamäti uhrančivý a sugestívny prejav, okázalé bohémstvo Petra Mankoveckého, hlasný, temný, pudový výkrik zo sveta kontrolovaného silnými mužmi, okolo ktorých sa krútia krásne a slabé ženy. Takéto chápanie Tálie má na Slovensku, a v strednej Európe vôbec, veľmi silnú tradíciu, no európske aj stredoeurópske divadlo sa dnes aj pod vplyvom narastajúceho počtu žien v smerodajných tvorivých profesiách pohybuje v inej, rodovo neutrálnejšej paradigme. Mladí divadelníci a divadelníčky sú už otvorenejší voči svetovým inšpiráciám rôzneho druhu.

Režisér rozmenil obraz Slovenska do troch podôb cez postavu Jánošíka. Intelektuálsky, označovaný aj ako mysliteľský, aj burcujúci filozof-laik v interpretácii Branislava Matuščina. Jánošík-zbojník Romana Poláčika je z počiatku navonok nevýrazný, skôr bojazlivý, žiaden národný hrdina, ale postupne sa vyformuje tiež v rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý uvažuje nad stavom „spoločnosti“, konštatujúc, že „právu chýba spravodlivosť“, lež je príliš slabý a mäkký, aby niečo menil. Jeho sila je v úvahách, v schopnosti odlíšiť dobro od zla, ďaleko od zboja, poddáva sa situácii (pán – poddaný aj v prenesenom slova zmysle). Neinterpretuje myšlienky zbojníka 18. storočia, lež vo svojich prehovoroch hovorí o súčasnom stave. Akoby si uvedomoval masku, faloš, rozbíja ilúziu mýtu (jánošíkovský kostým v kontrapozícii s myšlienkami, padajúcou parochňou a i.). Je aktuálny nielen autorkinými slovami, ale aj prirodzenými prehovormi, nestrácajúc rytmus verša a jeho obsah, odkaz. V tom sa Mária Rázusová-Martáková líši od svojich predchodcov i nasledovníkov, že nevytvorila postavu zbojníckeho kapitána v tradičnom poňatí legendy či posunu k humornému obrazu o ňom, ale nepriamo ponúkla dišputu o človeku, spoločnosti, o legendách a budúcnosti.

V čase, keď George Orwell napísal a vydal svoje azda najznámejšie dielo Zvieracia farma, stál svet na prahu novej éry. Vojnou zdevastovaná Európa sa práve mala vydať na dvojitú cestu: nového budovania demokracie a nastoľovania totalitných režimov – novej polarizácie západného sveta, ktorá nadlho určila fungovanie štátov a ľudské osudy a ktorej dôsledky cítime dodnes. Zvieracia farma pritom iba šikovne využíva formu ezopovskej bájky na alegorizáciu vývoja spoločnosti v stalinskom Rusku a varovne poukazuje na nebezpečenstvo takéhoto vývoja. Orwellova metafora však presahuje kritiku konkrétneho režimu – Orwell z vlastnej skúsenosti poznal imperialistickú nadradenosť a napätie medzi spoločenskými triedami vo Veľkej Británii, pozorne sledoval vývoj v iných krajinách Európy a bol si dobre vedomý nástrah budovania „nových“ spoločností.

Bratislavské bábkové divadlo začalo 60. výročie svojho založenia s novou umeleckou šéfkou súboru Katarínou Aulitisovou a s premiérou Dúhových rozprávok, určených deťom od 5 rokov. Nerád pripomínam, ale divadlo sa počas terajšej rekonštrukcie na Dunajskej ulici (kde sa už niekoľko rokov nič nerekonštruuje) opäť presťahovalo do priestorov bývalého Radošinského naivného divadla, kde už pôsobilo pri svojej prvej, šestnásťročnej (!) prestavbe v 70. a 80. rokoch.

Verdiho cesta k Traviate sa začala v Paríži v roku 1852. Tam sa spolu so svojou partnerkou, sopranistkou Giuseppinou Strepponi (inak matkou niekoľkých nemanželských detí a neskôr Verdiho druhou manželkou) zoznámil s novou divadelnou hrou Alexandra Dumasa ml. Spoločensky dráždivý príbeh parížskej kurtizány známy ako Dáma s kaméliami (La Dame aux camélias, 1848) Verdiho zaujal, zároveň ho však zasiahol niektorými podobnosťami s jeho vlastným osudom. Po škandalóznej premiére opery v benátskom divadle La Fenice musel Verdi dielo prepracovať, ale o rok mu už prinieslo slávu. Tá trvá podnes.

Stojí svet na pokraji zániku? Je apokalypsa zrodením niečoho nového? Je tá cesta, po ktorej kráčame, cestou záhuby, nevyhnutnosti alebo absolútneho oslobodenia? Tieto otázky sa zdajú byť v súčasnosti čoraz bližšie k realite. Debris Company v kontexte slovenského nezávislého divadla pravidelne prichádza so scénickou kompozíciou, ktorá nekonvenčne a kriticky otvára javy, ktoré nedokážeme pomenovať, alebo si naopak myslíme, že ich pomenovať vieme, ale napokon v ich definícii a jej presnosti fatálne zlyhávame.

Ako kritička si už čo-to pamätám, a tak prvé, na čo som pomyslela, keď sa na predstavení Ujo Váňa režiséra Lukáša Brutovského rozhrnula opona, bolo iné predstavenie, ktoré som videla pred takmer dvadsiatimi rokmi: Čajka Svetozára Sprušanského. To, čo má vtedajšia inscenácia nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a dnešná inscenácia Štátneho divadla Košice spoločné, nie je inscenačný ani herecký štýl – tie azda nemôžu byť rozdielnejšie. Ide o základný dramaturgicko-režijný nápad, zasadiť dej Čechovovej hry do prostredia divadla.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove už tradične v každej sezóne zaraďuje do repertoáru aj jedno muzikálové predstavenie. V tomto roku siahlo po príbehu zakarpatského hrdinu Nikolu Šuhaja. Odborníci sa zhodujú v tom, že Nikola Šuhaj by nebol tým, kým je, bez „svojho“ autora – českého prozaika Ivana Olbrachta, ktorý život zbojníka spracoval do literárnej podoby len čosi málo ako desaťročie po jeho smrti. Román obsahuje hodnoverné fakty opierajúce sa o historické pramene, ale aj také, ktoré sú čiastočne či celkom vyfabulované autorom. Aj napriek tomu, že je prešovský muzikál označený ako svetová premiéra, poznáme nielen filmové spracovanie z roku 1947, ešte viac azda zarezonoval muzikál Balada pro banditu Divadla na provázku (premiéra v roku 1975) a jeho sfilmovaná verzia z roku 1978 v hlavných úlohách s Miroslavom Donutilom a Ivou Bittovou.

Bratislava má tri relatívne od seba nezávislé jadrá publika vážnej hudby – publikum operné, baletné a filharmonické. Na rozdiel od pomerne málo známej Španielskej hodinky by baletná produkcia na známu hudbu (Dafnis a Chloé) teoreticky mohla pritiahnuť aj koncertné publikum, no bojím sa, že k tomu nedôjde. Publikum SF sa na Operu SND, najmä na jej orchester, pozerá tak trocha cez prsty a radšej si počká na Ravela z pódia bratislavskej Reduty, kde je skladateľ mimoriadne častým hosťom.