Cherchez la femme alebo Za všetkým hľadaj ženu – tak znie názov monotematickej sezóny 2017/2018 Divadla Andreja Bagara v Nitre. Po minuloročnej sezóne, v ktorej nitrianske divadlo ponúklo tituly slovenských autorov, sa vedenie tejto kultúrnej inštitúcie rozhodlo upriamiť pozornosť na ženské protagonistky. Žena ako objekt túžby, inšpirácie, bolesti, sily, vytrvalosti, vášne, lásky, zrady... Je zaujímavé, že nitrianske divadlo nesiahlo po klasickej Shakespearovej hre ako napr. Romeo a Júlia alebo Lady Macbeth, ale po divadelnej adaptácii Zaľúbený Shakespeare (Shakespeare in Love), ktorá vznikla na základe anglicko-amerického filmu s rovnomenným názvom.

Nestáva sa často, azda sa to nestalo ešte nikdy, aby som prikývla na recenziu na tanec. Urobila som to až potom, čo som videla recenzované predstavenie a nazdávala som sa, že som mu rozumela. Pretože pojem tanec, nedajbože súčasný tanec, je pre mňa „španielska dedina“. Oddávna som mala pocit, že bez toho, aby som získala patričné vzdelanie, nedokážem interpretovať, prečo, s akým cieľom a za akým účelom sa šľachovité postavy, vypracované telá tanečníkov a tanečníc „mlátia“ po javisku. Pre to, aby som vedela čítať tanečné dielo s porozumením, veľa urobili Debris Company a ich inscenácie. Ale predtým som dlho tápala a nevedela som nájsť kľúč, ako sa na súčasný tanec pozerať. Preto, keď som uvidela, že sa inscenácia Petry Fornayovej Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) definuje ako tanec, oblial ma pot.

Mohla 777. premiéra v 75. sezóne Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorej leitmotívom sú „Legendy“, patriť niekomu inému ako svetovému dramatikovi a veľkému básnikovi divadla Williamovi Shakespearovi? Veľké výročie sa v dôstojnej Historickej budove divadla oslávilo tak, ako sa patrí – veselo, konkrétne s Veselými paniami z Windsoru. Aj takto môže vyzerať čaro nechceného, keďže táto premiéra sa mala konať už pred niekoľkými rokmi (a v réžii Michala Náhlíka), no materské povinnosti herečiek ju posunuli až na záver tejto divadelnej sezóny (už v réžii Marianny Luteránovej).

Po takmer päťdesiatichôsmich rokoch sa na javisko Opery Štátneho divadla v Košiciach vrátilo jedno z najbizarnejších, no zároveň divácky najobľúbenejších operných diel, Hoffmannove poviedky Jacquesa Offenbacha. Zo sveta lyrickej francúzskej opery 19. storočia sa toto ojedinelé dielo výrazne vymyká. Jej autor Jacques Offenbach sa preslávil ako zakladateľská osobnosť novej formy zábavného hudobného divadla, operety (vo Francúzsku nazývané opéra comique alebo bouffe). Napísal vyše sto javiskových diel, no opere je venované iba jedno.

Výsledkom spolupráce skladateľa W. A. Mozarta a básnika Lorenza da Ponte sú tri opery, ktorých nesmrteľnosť je okrem geniálnej hudby zaručená aj tematikou. Vzťahy medzi ženou a mužom sa nemenia. Žiarlivosť vždy ostane hrobárom lásky a partnerská nevera ostane bolestivým podrazom a ponížením, vyvolávajúcim túžbu po odvete. Don Giovanni je stelesnený Eros so všetkou zemitou vášňou. Zároveň je aj ukážkou Erosovho zničenia, ak sa nechá ovládať len pudovosťou a žije bez lásky. V tomto smere je Don Giovanni geniálny, a práve tým vzbudzuje obavy i tajné túžby.

Lorenzo da Ponte začlenil dielo do kategórie „Dramma giocoso“, kde sa ironická veselosť spája s vážnym podtextom a v závere prináša mravné posolstvo.

V oných časoch, keď ešte slovo kaviareň nebolo pejoratívom, v košickom hoteli Schalkház vyrastala neobyčajná žena s netuctovým osudom. Za svojich – pre niekoho krátkych – štyridsaťpäť rokov života prešla dlhú cestu od bohémskej intelektuálky k mučeníčke, ktorá počas 2. svetovej vojny zachránila životy okolo stovky Židov. V košickom Dóme svätej Alžbety má sochu, v jeruzalemskej záhrade Yad Vashem vlastný strom úcty a vďaky. Podľa Katolíckej cirkvi blahoslavená, podľa štátu Izrael Spravodlivá medzi národmi. Inšpirujúci príbeh Sáry Salkházi ožil začiatkom júna 2018 v Štátnom divadle Košice.

Hru Sám a Esmeralda napísala u nás dosiaľ neznáma švédska spisovateľka Martina Montelius. Zobrazuje chlapca Sáma, jeho otca a babičku. Ich reálny svet sa prelína s fantazijným a otec so synom hľadajú cestu k vzájomnému pochopeniu. Ide teda o dôležitú a nie často zobrazovanú tému otcovstva.

Hauptmannova dráma Pred západom slnka vyvolala vo svojej dobe otázniky a dramaturgia našej prvej scény sa správne domnievala, že hra osloví aj dnešného diváka. Viac ako trojhodinovú inscenáciu pripravil skúsený tvorivý tím – Michal Vajdička, Daniel Majling a Pavol Andraško. Ich tvorivá spolupráca neraz priniesla presvedčivé, niekedy však aj rozpačité inscenačné výsledky. Podobne je to aj v inscenácii Pred západom slnka.

Pred záverečným titulom sezóny 2017/2018, ktorým bude Pucciniho Tosca, uviedla Opera SND operetný titul: Nedbalovu operetu Poľská krv. Po operno-baletnom večere z dvoch jednoaktoviek Mauricea Ravela Španielska hodinka (opera) a Dafnis a Chloé (balet s účasťou zboru); po dramaturgicky a režijne diskutabilnej inscenácii opery Rimského-Korsakova Sadko (krátko po premiére zatiaľ neuvádzanej – pre štrajkovú pohotovosť sólistov, zboru a orchestra SND) nasledovala opereta Oskara Nedbala Poľská krv.

Inscenácia Hoax nadväzuje na silnú tradíciu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Tvorba tohto divadla určená pre násťročných divákov patrila medzi tie najkvalitnejšie, aké naše divadlá ponúkali (možno bola dokonca najkvalitnejšia). Inscenácie dokázali s divákom komunikovať bez zbytočného poučovania, autentickým jazykom a umelecky hodnotným spôsobom. Hoci nešlo o „eduhry“ v tradičnom slova zmysle, mali aj istú výchovnú funkciu.