Cesta hrdinov SNP je legendárna rovnako ako púť do Compostelly. Každý má buď vo svojom okolí niekoho, kto cestu absolvoval, niekoho, kto ju absolvovať túži alebo by po tomto lákadle najradšej siahol sám. Svojou netradičnou dĺžkou 769 km, tým, že vedie lesmi, lúkami, kopcami, dolinami i čistinami je to taká meditácia v pohybe. Za kvantum námahy sľubuje vytrhnutie z každodennej reality, spomalenie v rýchlom svete, únik z rušnej spoločnosti do izolácie prírody. A samozrejme to najdôležitejšie. Kvantum času na premýšľanie.

Inscenácia Príšerka Charlie je tak výsledkom istých obojstranných kompromisov, čo však nemusí byť na škodu veci. „Dezorzovčina“ sa prejavuje najmä v tom, že nejde o rozprávku pre konkrétnu vekovú skupinu cieľového detského diváka, ale skôr o rodinnú rozprávku, ktorá má zároveň niekoľko možných úrovní čítania a diváckeho zážitku. Najväčší „plezír“ z nej budú mať milovníci starých amerických hororových filmov z tridsiatych rokov minulého storočia (Frankenstein či Múmia s Borisom Karloffom, Dracula s Bélom Lugosim,...) a tiež fanúšikovia bábok Muppets a ich autora Jima Hensona, ktorému je inscenácia venovaná (viď informačné materiály).

Emblémové prozaické dielo 19. storočia – Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého napriek svojmu epickému rozsahu nepretržite púta stále k novým dramatickým spracovaniam. Jedinečný ľudský príbeh na pozadí dejinných geopolitických pohybov sa stal námetom už mnohých filmových, televíznych a najmä divadelných adaptácií. Veď len v poslednom období vzniklo hneď niekoľko invenčných javiskových verzií, napríklad vo viedenskom Burgtheatri rezonovalo naštudovanie Matthiasa Hartmanna (2011), v Centraltheater Lipsko zas inscenácia Sebastiana Hartmanna (2012), v Petrohrade verzia Viktora Ryžakova z Veľkého činoherného divadla G. A. Tovstonogova (2015) či nedávna premiéra v moskovskom RATI (predtým GITIS) v réžii Olega Gluškova (2018). Tolstoj patrí medzi obľúbených autorov aj na scéne SND.

Fidel Castro mal rád korytnačiu polievku a Vladimír Putin obľubuje pistáciovú zmrzlinu. Čo z toho vyplýva? Že si musíme dávať veľký pozor na to, čo všetko ešte politikom zožerieme.

Posledná husička je možno najpolitickejšou hrou, akú uviedli v posledných rokoch na Slovensku. Paradoxné sa zdá len navonok to, že ju produkovalo malé, alternatívne divadlo z regiónu. Ľudia z tohto divadla stoja aj za dlhoročným projektom angažovaného festivalu Kremnické gagy a tento projekt sa stal akousi vlajkovou loďou premeny značky z Kremnického divadla v podzemí na Ansámbel nepravidelného divadla. Vďaka svojmu gastronomickému bonusu je produkcia ideálnou ponukou pre klubové scény navštevované spriazneným publikum, ktoré po skončení hry zostane v priateľskej diskusii o politike pri víne a husičke, ktorá sa počas predstavenie reálne upečie.

Roald Dahl bol britský spisovateľ, no jeho rodičia boli Nóri. Prázdniny trávil v Nórsku a miloval fjordy. Hrdina z knihy Čarodejnice sa mu v tomto podobá... Táňa Masníková sa ho ale rozhodla pomenovať tradičným anglickým rozprávkovým menom Jack.

Na začiatku divadelnej inscenácie prichádzajú Stará mama a Jack na londýnske letisko Heathrow. Vrátili sa po prázdninách z Nórska. Letisku dominuje tabuľa odletov lietadiel do svetových metropol – nechýba Bratislava a Praha. Na tabuli je aj logo vymyslenej spoločnosti Airports.

Začiatkom novembra 2018 zaradilo Slovenské národné divadlo na repertoár komédiu súčasného maďarského dramatika a režiséra Istvána Tasnádiho Vysoká škola diváckeho umenia. Tasnádi ako dramatik nie je slovenskému divadlu ani režisérom neznámy. V roku 2005 sme mohli v Divadle Andreja Bagara v Nitre vidieť inscenáciu jeho hry Verejný nepriateľ, v roku 2013 Maďarského Zombyho či Made in Hungária v Jókaiho divadle v Komárne, v roku 2015 zas Cyber Cyrana v Divadle Aréna. Treba podotknúť, že väčšinou tieto hry do slovenského prostredia priniesli maďarskí dramaturgovia (výnimkou je Svetozár Sprušanský a najnovšie Miroslav Dacho), čo je v prípade inscenácie SND aj jedným z prvých kameňov úrazu. Ako adaptovať to, čo je vtipné a aktuálne pre maďarského diváka do prostredia inej kultúry a skúsenosti?

„Konceptuálne umenie. Otvorená skúška. Výchovný koncert. Fyzické divadlo. Veda. Poézia. Inštalácia. Performancia.“ – to je niekoľko z výrazov, ktoré Med a prach použili pri anotácii k ich zatiaľ poslednému dielu eu.genus. Ide o voľnú umeleckú štúdiu na tému ľudský rod v intenciách tvorivých princípov, na aké sme pri tomto združení už zvyknutí: voľné prelínanie rôznych druhov umení, bezbrehá metaforickosť a imaginatívnosť v zobrazovaní témy. Tentokrát však s pár rozdielmi – tematická i formálna abstraktnosť tu dostáva už konkrétnejšie a uchopiteľnejšie kontúry a istá vážnosť až posvätnosť atmosféry, na ktorú sme zvyknutí, je zrazu predchnutá aj jemným nadhľadom a ľahkosťou.

David Gieselmann, obľúbený nemecký dramatik, prináša na divadelné scény problematiku súčasnej generácie mladých ľudí. Problémy, ktoré sa vo väčšom meradle môžu javiť banálne, no pre danú chvíľu sú pre jednotlivca životne podstatné. Medziľudské vzťahy a otázka, či cesta, ktorou sa vo svojom živote jednotlivec uberá, je správna, poskytujú súčasnému dramatikovi námet na rozohratie konverzačnej komédie. Veď hlavné postavy komédie Fóbie riešia problémy, hoci reálne nijaké problémy nemajú. Sú to ich pochybnosti a obavy, ktoré ich obmedzujú vo vzťahu s ostatnými.

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

Tretia Breinerova spolupráca s Baletom SND Beatles Go Baroque je znova pôvodným projektom. Breiner poskytol hudbu a sám ju s orchestrom naštudoval. Tentoraz sa jedná o úpravy piesní populárnej skupiny Beatles do hudobnej formy barokového concerta grosso, inšpirovaného koncertami Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händela. Inscenácia je koncipovaná ako večer pôvodnej choreografie – päť koncertov – päť mladých choreografov Baletu SND: Reona Sato, Andrej Petrovič, Glen Lambrecht, Adrian Ducin a Igor Holováč.