Už v nejednej recenzii som poznamenal, že aj napriek vysokej frekvencii muzikálov na našich profesionálnych, ochotníckych i súkromných javiskách má slovenské divadelníctvo stále veľké podlžnosti voči svetovej muzikálovej scéne. Diela, ktoré sa v okolitých postkomunistických krajinách, kde angloamerický muzikál po roku 1989 bol synonymom exkluzívneho závanu západu, stali už bežnými repertoárovými evergreenmi, u nás stále čakajú na svoje uvedenia. Tak to donedávna bolo aj s jedným z prvých muzikálov Andrewa Lloyda Webbera a Tima Riceho Jesus Christ Superstar zobrazujúcim príbeh posledných siedmich dní života Ježiša Nazaretského.

Už antický filozof Theofrastos údajne povedal, že čas je to najdrahšie, čo človek môže míňať. Žijeme v dobe, v ktorej sa ľudia sťažujú na chronický nedostatok času a odborníci aj lifestylové časopisy radia, ako si ho manažovať. Firmy či dokonca celé krajiny experimentujú so skracovaním pracovného času a psychológovia tvrdia, že venovať svoj čas rodine či priateľom je to najlepšie, čo môžeme urobiť pre seba i utužovanie vzťahov. Mnohí však hovoria, že na to skrátka nemajú čas.

Konečne umenie! Konečne slobodná estetika – nie otročenie textu či príbehu, alebo ohľady na pripravenosť diváka. Pritom má hra Záhada zlatého kufríka formu výchovného koncertu. Ale je to forma slobodná. Takto si predstavujem „výchovu umením“. Vystaviť deti tomu najlepšiemu, čo ponúkajú inscenačné možnosti začiatku 21. storočia – to by ich mohlo zasiahnuť!

Jánošíkovská legenda sa stala námetom pre viaceré umelecké diela z oblasti literatúry, divadla, filmu i výtvarného umenia. Jej prítomnosť nachádzame v stredoeurópskom, najmä slovenskom a poľskom kontexte, čo je vzhľadom na vývin a transformáciu jánošíkovskej látky pochopiteľné tak z geografického, ako aj vývinového a umeleckého hľadiska (vrátane ešte staršej ľudovej tvorby a slovesnosti). V slovenskej inscenačnej tradícii zaujali z perspektívy diváckeho prijatia výrazné miesto predovšetkým dve inscenácie – kultové Na skle maľované režiséra Karola L. Zachara a Jááánošííík Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle.

Otázku uvedenú v nadpise tohto textu položil športový redaktor vtedajšej Slovenskej televízie Miroslav Michalek futbalovému trénerovi klubu FC Spartak Trnava Karolovi Peczemu. Bolo 11. 6. 1997 a práve sa skončil jeden z najznámejších zápasov, aké sa po osamostatnení Slovenskej republiky odohrali v našej najvyššej futbalovej súťaži. Pochybné postavy slovenského turbokapitalizmu deväťdesiatych rokov ako Július Rezeš, absurdné rozhodnutie hlavného rozhodcu Antona Stredáka, ale hlavne šokujúca prehra hosťujúceho mužstva, kvôli ktorej majstrovský titul v roku 1997 neputoval do Trnavy, ale do Košíc.

Nové divadlo v Nitre už od svojho založenia (máj 2016), hlása absolútnu slobodu v témach, vyjadreniach a spôsobe inscenovania. Od svojho vzniku uviedli 11 inscenácií pre deti, mládež a dospelých. Okrem svojej domovskej scény v Dome Matice slovenskej v Nitre kočujú po celom Slovensku a Čechách. Predstavili sa na mnohých medzinárodných festivaloch a za svoju tvorbu získali aj významné ocenenie Dosky 2017.

Tvorivý kolektív topoľčianskeho kultúrneho centra Nástupište 1-12 pripravil svoj druhý suvenír pre divákov. Premiéra sa konala v rámci 15. ročníka medzinárodného festivalu súčasného tanca a pohybového divadla NuDanceFest v priestoroch Štúdia 12.

Posledná inscenácia Bábkového divadla Žilina v roku 2020, ktorá sa uskutočnila za zvýšených hygienických opatrení, bola dlho očakávaná. O to väčšia bola zvedavosť publika, čo náročná Dezorzova realizácia známeho literárneho diela prinesie. Jedinečné dielo talianskeho autora Carla Collodiho (1826 – 1890) o panáčikovi z dreva, ktorý sa chce stať chlapcom, láka mnohých tvorcov – divadelníkov, literátov, filmárov. Množstvo realizácií, adaptácií, úprav, prerozprávaní tohto diela svedčí o jeho nadčasovosti.

Inscenácia zoskupenia GAFFA bola uvedená v roku 2020 v rámci dvoch festivalov. Sprievodné texty uverejnené na webových stránkach oboch prehliadok – NuDanceFest a Drama Queer – upriamujú pozornosť na tvorbu argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa. Esejista, prozaik a básnik sa považuje za jedného z najvplyvnejších tvorcov 20. storočia. Borges za túto pozíciu nevďačí len nezvyčajne originálnemu štýlu prepájajúcemu postupy vecnej a krásnej literatúry, textom odkazujúcim a konfrontujúcim veľké množstvo literárnych a filozofických diel minulosti, ale aj viacerým myšlienkovým konceptom prestupujúcim všetky žánre jeho tvorby.

Snom každého, nielen mladého, človeka je vlastné bývanie. Alebo aspoň čo najjednoduchší spôsob, ako ho dosiahnuť. V hre Šváby cez príbeh jednej nehnuteľnosti a jej súčasných obyvateľov mladí divadelníci prinášajú spracovanie problému zo života, ktorý trápi nielen ich rovesníkov.