Hauptmannova dráma Pred západom slnka vyvolala vo svojej dobe otázniky a dramaturgia našej prvej scény sa správne domnievala, že hra osloví aj dnešného diváka. Viac ako trojhodinovú inscenáciu pripravil skúsený tvorivý tím – Michal Vajdička, Daniel Majling a Pavol Andraško. Ich tvorivá spolupráca neraz priniesla presvedčivé, niekedy však aj rozpačité inscenačné výsledky. Podobne je to aj v inscenácii Pred západom slnka.

Pred záverečným titulom sezóny 2017/2018, ktorým bude Pucciniho Tosca, uviedla Opera SND operetný titul: Nedbalovu operetu Poľská krv. Po operno-baletnom večere z dvoch jednoaktoviek Mauricea Ravela Španielska hodinka (opera) a Dafnis a Chloé (balet s účasťou zboru); po dramaturgicky a režijne diskutabilnej inscenácii opery Rimského-Korsakova Sadko (krátko po premiére zatiaľ neuvádzanej – pre štrajkovú pohotovosť sólistov, zboru a orchestra SND) nasledovala opereta Oskara Nedbala Poľská krv.

Inscenácia Hoax nadväzuje na silnú tradíciu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Tvorba tohto divadla určená pre násťročných divákov patrila medzi tie najkvalitnejšie, aké naše divadlá ponúkali (možno bola dokonca najkvalitnejšia). Inscenácie dokázali s divákom komunikovať bez zbytočného poučovania, autentickým jazykom a umelecky hodnotným spôsobom. Hoci nešlo o „eduhry“ v tradičnom slova zmysle, mali aj istú výchovnú funkciu.

O tom, čo je ešte bábkové divadlo, sa vedú dišputy na medzinárodných kongresoch. O tom, či bábka má svoje miesto na javiskách bábkových divadiel a vysokých umeleckých škôl, bolo tiež veľa napísané a povedané. Práve preto už neočakávame klasickú bábku v repertoári profesionálnych bábkových divadiel... Tento spor sa viedol aj pri rozdeľovaní nitrianskeho bábkového divadla na „staré“ a „nové“. Hovorilo sa o návrate bábky na javisko, o „vykázaní“ činohry z divadla, a tak si po videní Krásky a zvieraťa kladiem otázku: „Čo sa stalo? Kde je chyba?“

Sklenený zverinec známeho amerického dramatika Tennesseeho Williamsa je hra, ktorá patrí k tzv. veľkej tradícii americkej drámy 20. storočia. Do veľkej miery autobiografická hra, prvýkrát inscenovaná v roku 1944 v Chicagu, vystrelila Williamsa na hviezdne nebo dramatického umenia, na ktorom sa neskôr etabloval takými klasikami, ako je Električka zvaná túžba či Mačka na rozpálenej plechovej streche.

Téma, ktorú nesie v sebe Kráľ Lear, skúša a pokúša inscenátorov aj v dnešnej dobe. Dráždi až nepochopiteľnou márnotratnosťou otca, ktorý akoby iba z rozmaru či z pýchy na svoju moc sa rozhodne konať tak, aby ju stratil. Spolieha sa na autoritu kráľa, ktorá je neotrasiteľná a akoby od vekov upevňovaná iba prostriedkami moci, a preto trvalá.

Spracovanie románu Otec Goriot overenou dvojicou dramatizátorov Roman Polák a Daniel Majling prinieslo kompozične vyvážený tvar, v ktorom sa ako primárna snaha ukázal zámer predstaviť literárnu predlohu ako živú, a aj napriek ukotveniu v prvej tretine 19. storočia aktuálnu, najmä vo vzťahovej, ale aj spoločenskej rovine.

Deti verzus rodičia, generačný stret, skostnatené názory chrániace pohodlie a proti nim mladosť, ktorá chce veľa, ale je bez poriadku a pravidiel. Príbeh Clementovej hry zachytáva štvorčlennú rodinu – rodičov a dve dospievajúce deti. Rodina sa riadi pravidlami, ktoré spísali rodičia. Sami vyrástli v rodinách prísne autoritatívnych, a preto od začiatku sformulovali vlastný „demokratický“ zákonník. Chceli sa tak vyhnúť nedemokratickým metódam. Do príbehu vstupujeme s nimi vo chvíli, keď vrcholí kríza rodinného parlamentarizmu a zlyhávajú demokratické mechanizmy. Idealizmus rodičov-zákonodarcov sa, ako inak, ocitol v slepej uličke otcovej demagógie a absolútnej moci nad rodinou.

Ľudia, miesta a veci je brilantne napísaná hra, ktorej inscenácie sa dočkali prestížnych cien (napr. Laurence Olivier Award) vo viacerých kategóriách a vo Veľkej Británii i v USA žnú úspech za úspechom – u divákov i kritikov – už od prvého uvedenia v londýnskom Národnom divadle v roku 2015. Je preto skvelé, že sa Divadlo Andreja Bagara v Nitre rozhodlo zinscenovať takú aktuálnu hru a tiež, že sa nebálo práve túto hru ponúknuť aj školám v dopoludňajšom predstavení.

Divákovi, ktorý už kedysi videl sugestívny filmový prepis Dostojevského Krotkej, buď ako slovenský film Pavla Barabáša alebo francúzske filmové spracovanie od režiséra Roberta Bressona, sa nevdojak v mysli vyjavujú jedinečné obrazy plné dramatizmu. Film ako technické umenie má možnosti, prostredníctvom ktorých dokáže zviditeľniť jedinečnosť príbehu: strih, pohyb kamery, veľkosť záberov