Podľa Zygmunta Baumana ľudský život tvorí neustála konfrontácia medzi vonkajšími podmienkami vnímanými ako „realita“ s plánmi jedinca, snažiaceho sa „pretvoriť realitu v súlade so zvolenou víziou dobrého života“. Identita indivídua sa formuje prostredníctvom očakávaní a potrieb (vlastných i cudzích). Gilles Lipovetsky a iní upozornili, že honba za súkromnými pôžitkami prináša len čiastočné uspokojenie. Paradoxne jej sprievodnými symptómami sú pocity úzkosti a životného zlyhania. Postavy z inscenácie Divadla SkRAT si uvedomujú, že ich „pocit šťastia“ závisí od ich činov v minulosti, ovplyvňuje konanie v prítomnosti a formuje budúcnosť. Bilancujú, pokúšajú sa o zmenu aktuálneho stavu a prevzatie kontroly nad situáciou.

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.

Je vždy udivujúce, keď vo verejnom priestore, či pri súkromných diskusiách zaznie otázka, do akej miery sa má umenie/divadlo vyjadrovať k celospoločenským témam, resp. politike, teda správe vecí verejných. Nemusíme sa tu pritom rozprávať hneď o odvolávaní politických predstaviteľov, politicky angažovanej tvorbe či spisovaní manifestov. Jazyk postáv, výber (hoc výsostne súkromných) tém, či už len systém organizácie hľadiska v divadelných budovách, všetko toto a mnoho ďalšieho je obrazom systému spravovania spoločnosti.

V súčasnom politickom, mediálnom aj verejnom diskurze vyvoláva fenomén imigrácie a emigrácie často polemické diskusie, vie byť dobrým podnetom pre šírenie politického populizmu a aj príčinou polarizovaných názorov v spoločnosti. K problematike emigrácie a imigrácie pristúpili v inscenácii Zastavení aj tvorcovia z divadelného združenia Uhol_92 v réžii Alžbety Vrzguly.

Keď kráľ Henrich VII. porazil Richarda III., potreboval po Vojne ruží rýchlo zaplniť kráľovskú pokladnicu. Jeho pravou rukou bol kancelár John Morton, ktorý mu poradil radikálne zvýšenie daní. A koho zdaniť? Bohatí šľachtici majú očividne veľa peňazí, teda ich môžu dať kráľovi. A tí, čo žijú skromnejšie, určite svoje peniaze iba skrývajú, a teda ich tiež môžu dať kráľovi. Absurdnosť zákona bola zjavná a dodnes je v anglofónnych krajinách pre neriešiteľnú dilemu, ktorá vždy končí pri rovnakom závere, zaužívaný pojem Morton´s fork. Vyzerá to, že od 15. storočia sa v zákonoch veľa nezmenilo a dôkazom toho je aj dielo Josepha Hellera Hlava XXII. Hoci je román primárne výpoveďou o vojne, autorovo výstižné vyobrazenie nezmyselných zákonov a nekompetentných ľudí v riadiacich pozíciách dokáže úderne reflektovať aj súčasný stav spoločnosti.

Banskobystrickí tvorcovia predstavili v inscenácii Ani Mak (2018) súvislejšiu podobu osobitej autorskej kolektívnej tvorby. Veľmi voľne sa inšpirovali knižným dielom Jozef Mak (1933) slovenského medzivojnového autora Jozefa Cígera Hronského. Zjavne nešlo o adaptáciu tohto známeho literárneho diela, ale o motivické nadväzovanie na neho v autorsky tvorených výstupoch. Pre režisérku Petru Kovalčíkovú a dramaturgičku Katarínu Vozárovú sa toto románové dielo stalo „len“ bazálnym východiskom pre uplatnenie samostatných autorských tvorivých operácií.

 

 

Odborná reflexia autobiografickej inscenácie je v jednej veci naozaj nepríjemná. Nech sa snažíte byť akokoľvek vecný, je prakticky jasné, že sa nevyhnete formuláciám, ktoré sa nedotýkajú len profesijných schopností, ale aj osobnosti autora. Umelecká činnosť je vždy tak trochu o odkrývaní súkromia, v tomto prípade však niekoľkonásobne

Text romantickej historickej hry Marína Havranová vznikol v roku 1941, počas zúriacej druhej svetovej vojny, a tak je tento príbeh z obdobia meruôsmych rokov akousi paralelou na súdobé spoločenské udalosti. Dnes, keď sa Slováci cieľavedome hlásia ku štúrovskému odkazu a potvrdzujú svoje postavenie v rámci priestoru Európskej únie, vyznieva tento boj o svojbytnosť a rovnoprávnosť nanajvýš zaujímavo. Nie však v tom doslovnom zmysle slova, ale v pochopení dôležitosti vlastného jazyka, špecifickosti národa, komplexnosti histórie malých národov a veľkých svetových dejín.

Na začiatku prichádzajú milo pôsobiace postavy klaunov. Ich hravé situačné scény postupne získavajú drsnejší cirkusový humor. Prichádza Kapitánka ako cudzí nadriadený element. Výstrelom z hyperbolizovanej vojenskej pištole ukončí ich výstupy. Amplifikovane vydáva príkaz, že ku klaunom treba pridať na obveselenie publika – opicu... čo má byť vojak Franz. Ten sa usmieva ako dieťa. Ostatní s ním fyzicky manipulujú ako s predmetom. Tak sa postupne mení nálada a odkaz scény divákovi pred očami...

„Právo, to sú len slová. Ak sa majú stať súčasťou reálneho života, treba ich vysvetliť, lebo len tak možno pochopiť pravidlá, ktoré skrývajú. Nie je to vôbec jednoduché, nakoniec, môžete sa o tom presvedčiť počas predstavenia Teror,” čítame v bulletine názor Lajosa Mészárosa, bývalého ústavného sudcu. Po predstavení naozaj visí vo vzduchu veľa otáznikov a to nielen divadelno-estetických, ale aj (najmä) právno-etických. Diváci ako zvyčajne tlieskajú, vstávajú, ale prekvapujúco neodchádzajú hneď so svojimi myšlienkami a názormi domov.