Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť - ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie.

Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.