Príchod nového roku býva často spájaný s rekapituláciou a s prehodnocovaním našich doterajších existenčných postojov. Ľudia bilancujú vlastné vzťahy či pracovné (ne)úspechy a premýšľajú nad tým, čo by mohli vo svojich životoch vylepšiť. Nový rok je tak vnímaný ako symbol „čistého“ začiatku a podnecuje v nás pocit, že existuje možnosť začať odznova

Básnik, prozaik, esejista a dramatik Jon Fosse vyrastal na vidieku v západnom Nórsku, ktoré ho výrazným spôsobom ovplyvnilo (a stále ovplyvňuje) v autorskej tvorbe. Bývanie v blízkosti fjordu, krátke dni a nekonečne dlhé tmy či obrovské vzdialenosti medzi obydliami sa odzrkadľujú v jeho textoch prostredníctvom vnútornej dramatickosti postáv. Pre Fosseho dramatické texty je charakteristický minimalizmus, písanie pripomína poéziu voľného verša. Ďalšími poznávacími črtami sú melodickosť, ktorá plynie zo slovného minimalizmu a dekonštrukcia kategórie času a miesta – Fosse neudáva časové rozpätie, v ktorom sa hry odohrávajú, čo odkazuje aj na cyklickosť života.

Najprv ju všetci odmietli, potom z nej spravili maturitnú tému. Taký bol v stručnosti osud hry Jeana-Luca Lagarca Len koniec sveta, ktorú dramatik napísal v roku 1990 počas štipendijného pobytu v Berlíne a po jej kritike sa na dva roky ako autor odmlčal. O takmer dve dekády neskôr sa s hrou popasovali francúzski stredoškoláci, ktorí sa v čase jej vzniku narodili. Niekoľko rokov totiž figurovala medzi témami záverečných maturitných skúšok. A prišli aj iné zadosťučinenia – hoci pre Lagarca všetky až post mortem – len nedávno napríklad filmová adaptácia tejto hry v réžii Xaviera Dolana získala Grand prix 2016 v Cannes a troch Cézarov.

Dürrenmattova hra Návšteva starej dámy (Der Besuch der alten Dame) má dnes na Slovensku už nezanedbateľnú inscenačnú tradíciu. Od slovenskej premiéry v Štátnom divadle Košice (1965) až po uvedenie v prešovskom DJZ v roku 2013 uviedli slovenské divadlá túto tragikomédiu dohromady sedemkrát. A vždy pod názvom Návšteva starej dámy. Preto ma obzvlášť zaujímalo, prečo študenti v Labe starú dámu z názvu vypustili a svoju inscenáciu nazvali iba Návšteva.

Scénické dielo Bakchantky, ktorého autormi sú študenti onoho času (február 2017) štvrtého ročníka bábkarskej tvorby na VŠMU, vedení režisérkami Zuzanou Strnátovou a Paulínou Belickou, nemožno charakterizovať ako inscenáciu Euripidovej drámy v klasickom zmysle slova. Neznamená to, že by bábkarské Bakchantky s tými Euripidovými nemali nič spoločné: ten, kto Euripidovu poslednú tragédiu čítal, ju identifikuje aj v obrazoch na javisku. Ak sa však na predstavenie dostane divák, ktorý ešte nemal možnosť sa s drámou zoznámiť a domnieva sa, že práve vďaka tomuto divadelnému spracovaniu spozná text, ktorý Euripides napísal, mýli sa. Bakchantky totiž nie sú len „bohapustou“ činohrou.

V tomto roku si pripomíname 150. výročie narodenia dramatika Luigiho Pirandella, ktorý prišiel na svet 28. 6. 1867 neďaleko sicílskeho mesta Agrigento, a možno práve spomínané jubileum je jedným z dôvodov, prečo sa režisér a pedagogický vedúci Michal Vajdička rozhodol so študentmi absolventského ročníka inscenovať hru autora, ktorý sa v slovenských divadlách nevyskytuje príliš často.

Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.

Jedným z hlavných pilierov Bachyncovej interpretácie je zosmiešnený obraz prepiateho národovectva, ktorý reprezentuje práve karikovaná postava Hany. Takýto predobraz nachádzame už u Timravy, čo je nielen dôkazom jej kritického postoja k súdobej spoločnosti, ale aj jej pokrokových a moderných názorov na vtedajší mýtizovaný koncept „národa“.

Pri inscenovaní Periférie spočíva vždy ťažisko interpretácie vo výbere z dvoch variantov záveru. Či si tvorcovia zvolia ten idealistický, v ktorom vraždou poškvrneného Franciho a jeho tiež nie veľmi bezúhonnú milenku Annu nezamestnaný Sudca odsúdi na večnú lásku, alebo ten, kde sa zúfalá Anna rozhodne obetovať svoj život Francimu, aby mali obaja pokoj od ich previnení. Súčasní tvorcovia si vybrali práve toto finále a v temne ladenej inscenácii a precízne vybudovanom oblúku neznesiteľnosti ťarchy Franciho viny a Anninej nemožnosti vymaniť sa z pohodlného, ale nemorálneho života sa zdá logickejší, uzavretejší a inscenáciu tak pevne rámcuje.

Režisérka Jana Smokoňová vo svojej absolventskej inscenácii však zrejme zašla ešte ďalej ako spomínaný Roman Polák. Zbavila ju takmer celého textu a ťažisko postavila práve na pohybovom stvárnení. Dej sa tu už zároveň neodohráva na vidieku a strojcom zápletky už nie je vysoká šľachta, ktorej zámerom je najmä pobaviť sa. Ako napovedá i zmenený názov  toto konvenčné aristokratické prostredie tvorcovia vymenili za strohé experimentálne laboratórium a do popredia postavili samotný pokus. Úprava textu, pod ktorú sa spolu s režisérkou podpísal aj Oliver Méres, je teda naozaj radikálna, avšak nie samoúčelná.