Život súčasného človeka nie je vždy plný šťastia. Naopak, štatistiky nám jednoznačne dokazujú, že rastie nielen počet ľudí trpiacich depresiami, ale tiež počet samovrážd, pričom táto skutočnosť sa v alarmujúcej miere týka mladých ľudí. Pred relatívne vysokou suicidalitou si nemôžeme zakrývať oči. A musíme si položiť otázku: ako sa na samovraždu pozerá naša spoločnosť?

Strach je prirodzená obranná reakcia ľudského organizmu a súčasť socializácie jedinca. S časťou obáv sa už narodíme, keďže patria do stratégie prežitia, ale väčšina vzniká ako následok sociálnej skúsenosti. Následne táto negatívna a predmetne orientovaná emócia sprevádza človeka po celý život. Môže byť aktivizačným prvkom, ale častejšie je „blokátorom“. Aj keď si veľmi želáme byť ako Nebojsa – hrdina rozprávkového sveta, v živote každého z nás sa skôr opakujú situácie, kedy sa musíme vyrovnávať so strachom a úzkosťou. V aktuálnej inscenácii divadelného zoskupenia Stopy snov Kukátkom sa téma strachu stala priestorom, v ktorom sa prelína svet zdravých so svetom zdravotne znevýhodnených ľudí.

Inscenácia Princ, kde si? je v poradí už piatou premiérou Divadelného zoskupenia Stopy snov a prvou, ktorá má profesionálneho režiséra – Roba Horňáka. Obdobne ako predchádzajúce dôsledne vychádza z osobných tém, zážitkov a skúseností členov divadla: hercov-nehercov z Domova sociálnych služieb. Aj v tejto inscenácii sa jadro ich divadelného spracovávania realizovalo pod hereckým, dramaturgickým, inšpiračným a pedagogickým vedením Patrície Jarjabkovej-Garajovej, Dáše Rúfusovej a Viki Janouškovej, ku ktorým pribudla Alena Horňáková. Herci-neherci však v tomto prípade mali už za sebou dlhý rad základných cvičení z dramatickej výchovy a obsiahle rozhovory na tému, ktorá bola pre nich netradičná.

Zaplavenie je ďalšou inscenáciou z radu groteskných feérií divadla Ticho a spol., inšpirovaných tvorbou Miloša Janouška, pre ktorú je typické rozhranie sveta fantastiky, patafyziky, ale i filozofických téz, načrtávajúcich často absurdnosť ľudského konania na pozadí veľkých, proklamovaných ideí či teórií. Po inscenácii Déjà vu, ktorá bola krehko-smiešnou, fantastickou groteskou o strachu z výnimočnosti, zodpovednosti pri zhmotňovaní našich predstáv, ale aj o možnosti destilovania času, sa opäť stretávame s témou človeka, stojaceho na prahu skeptickej súčasnosti a neznámej budúcnosti, ktorý by mal urobiť isté zásadné rozhodnutie.