Už pozvánka na premiéru Víl, ktorou bola reprodukcia obrazu Caspara Davida Friedricha Der Wanderer über dem Nebelmeer (1818) s doplnenými postavami Ľudovíta II. a budúcej cisárovnej Sissi, sa stala signálom možnej inscenačnej modifikácie Wagnerovej prvej kompletnej opery. Prvé slovenské naštudovanie diela nemeckého „pumpgénia“ – ako Wagnera prezývali jeho neprajníci – bolo výzvou novým spôsobom spracovať historické udalosti a stalo sa aj poctou Wagnerovmu mecénovi Ľudovítovi II., ktorý sa stal v režijnom zámere zosobnením titulnej postavy Arindala.

V leporele netreba hľadať skryté významy. Treba „iba“ pozorne počúvať (texty nie sú vždy zrozumiteľné) a správne sa zorientovať v bábkach a ich speváckych dvojníkoch, pretože rozdielnosť v kostýmoch je spočiatku dosť mätúca. Inscenačný pokus spojiť zdanlivo nespojiteľné znamenal nedobrovoľné „zľahčenie“ operných partov, aj účelovú „príležitosť“ obísť previerku interpretačnej spôsobilosti sólistického ansámblu.

Snaha tvorcov nebola len zinscenovať známy rozprávkový príbeh, ale zoznámiť deti (ale i rodičov) s princípmi opery – aká je. Urobiť prvý krok. Prilákať si divákov, ktorí chodia do bábkového divadla a hravou formou im ukázať, že o „jednu ulicu“ ďalej je tiež divadlo – väčšie, staršie, úplne iné, no tiež krásne. Ako v Bábkovom divadle na Rázcestí cyklom „batolárií“ učia batoľatá „divadelnosti“, inscenátori Popolušky učili malých Košičanov, čo je to opera.

Emmerich Kálmán (1882 – 1953), ktorého celý svet pozná ako nekorunovaného čardášového princa, musel v mladosti pre vážne ochorenie horných končatín zanechať kariéru klaviristu a vymeniť ju za štúdium kompozície. Na Hudobnej akadémii v Budapešti bol konškolákom Bélu Bartóka aj Zoltána Kodálya. Syn bohatého židovského obchodníka Károlya Koppsteina zo Siofóku pri Balatóne bol aj obdivovateľom operiet. Krásnu Helenu Jacquesa Offenbacha a Veselú vdovu Franza Lehára videl na letnom festivale v rodnom kúpeľnom meste. Operety sa rozhodol písať po prvých symfonických neúspechoch. Romantické valčíky a neobvyklá inštrumentácia Veselej vdovy spôsobili, že Kálmán vstúpil rozhodným spôsobom na cestu budúcej slávy. Spolu s Lehárom a Straussom sa stal protagonistom striebornej éry viedenskej operety, ktorá v prvom štvrťroku minulého storočia výrazným spôsobom poznačila jej ďalší vývoj a smerovanie.

Opery nemeckého skladateľa Richarda Straussa (1864 – 1949) sa na slovenskej opernej scéne neobjavujú často. Sú spevácky mimoriadne náročné, divácky nie dosť atraktívne a vôbec nepredstavujú jednoznačné kasové tituly. Z mimoriadneho operného odkazu mníchovského skladateľa (17 operných opusov) sú okrasou operných scén najmä dekadentné Salome a Elektra, v bezprostrednej konkurencii s nimi súperí divácky najmä spevácky populárny Ružový gavalier a tragikomická Ariadna na Naxe.

Veristické „dvojičky“ Sedliacka česť a Komedianti (CAV/PAG) patria najmä od druhej polovice minulého storočia k repertoárovým stáliciam slovenských operných divadiel. Aj v košickom Štátnom divadle sa so železnou pravidelnosťou dostávali na plagát v každej dekáde jeho existencie – súčasné naštudovanie je v poradí piatym, pričom predchádzajúca inscenácia v réžii Pavla Smolíka (1992) sa dočkala obnovenej premiéry (1999). V kontexte ostatných dvoch sezón, kreovaných tímom Karol Kevický (umelecký šéf súboru)/Linda Keprtová (dramaturgička), možno voľbu populárnych opusov akceptovať ako vyváženie pomerne náročne nastavenej dramaturgie, nesúcej sa pod mottom „divadlo v divadle“: Predchádzajúce tituly (Belliniho Námesačná a Straussova Ariadna na Naxe) sú pre košický súbor i jeho diváka novinkami, pričom najmä v prípade Straussovho titulu ide o vysoko exkluzívne, interpretačne i recepčne neľahké sústo.