Ako Bonnie a Clyde nie je príbehom známej americkej gangsterskej dvojice, hoci sa tieto dve postavy v inscenácii vyskytujú. Ako Bonnie a Clyde je príbehom obyčajného zneužívaného človeka, ktorý zhodou okolností pochádza z chudobnej časti východnej Európy, v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Zneužíva ho rodina, spoločnosť, systém, moc.

Režisér Peter Palik sa v košickej inscenácii snažil skĺbiť poetiku Lindgrenovej textu, teda silný ekologický motív príznačný pre jej texty z 80-tych rokov, a zároveň jej celoživotnú snahu o pochopenie detského čistého a úprimného vnímania sveta a vzťahu medzi deťmi a dospelými, s vlastnou interpretáciou istej generačnej výpovede a vlastným cítením javiskového tvaru na pomedzí bábkového a činoherného divadla.

Dramaturgický výber hry Otec Floriana Zellera do repertoáru činohry Štátneho divadla je doplnením série intelektuálne náročnejších titulov Malej scény, a zároveň príkladom otvorenosti, s akou hosťujúca dramaturgička Miriam Kičiňová vníma úlohu divadla a potreby jeho publika. Práca s textom, v zaujímavom preklade Eleny Flaškovej, svedčí o dobre zvolenej dramaturgicko-režijnej koncepcii.

Už úvodné signály pozornému divákovi napovedali protiklady, ktoré sa rozvinuli počas predstavenia a tematizované sú aj v pôvodnom prozaickom texte Stanisɫawa Lema. Pravidelnosť okienok v železnej štruktúre je obrazom usporiadanosti, nespochybniteľných istôt a právd, arytmická a nemelodická hudba zas pôsobí vyrušujúco, prináša relativizáciu, skrat či chybu. Samotný žáner sci-fi asociuje protiklad chladnej neosobnosti a sterility strojov či vesmíru vôbec a subjektívnosti, emocionálnosti až iracionálnosti charakteristickej pre človeka.

Práve odvrátená podoba lásky, živočíšnosť a aj krutosť spojená so žiadostivosťou je, zdá sa, jedným z interpretačných východísk v košickom naštudovaní Sna noci svätojánskej (vôbec prvom v histórii ŠD Košice) v réžii mladého hosťujúceho režiséra Jána Hanzel Mikuša. Podľa jeho vlastných slov je košická inscenácia „komédiou noci“, čo automaticky vyvoláva viaceré asociácie.

V repertoári Štátneho divadla v Košiciach sa vo februári 2015 objavil zaujímavý titul. Adaptácia originálnej komédie českého autora a režiséra Arnošta Goldflama, ktorý je slovenskému divákovi viac známy ako herec, láka svojou témou a najmä jej paradoxným, parodickým uchopením (zosmiešnenie nacizmu, Hitlera a jeho intímneho života). V Čechách bola hra uvedená napr. v pražskom Divadle v Dlouhé a v brnianskom HaDivadle. Košická adaptácia bola teda slovenskou premiérou pod názvom Doma u Hitlerovcov: Historky z kuchyne. Kým v českých inscenáciách sa poetika textu spojila s adekvátnym režijným prístupom a vznikli kvalitné i divácky úspešné inscenácie, slovenská verzia sa síce teší diváckej obľube, ale, žiaľ, nemožno ju považovať za „vydarenú“ adaptáciu.

Stanislav Rakús patrí na slovenskej literárnej scéne určite medzi špičku autorov. Tento rok oslávil svoje životné jubileum, 75 rokov a snáď i tento fakt zohral rolu pri dramaturgickom výbere jeho piatich poviedok – noviel a ich následnej dramatizácii. Rakúsovo literárnovedné zázemie, intelektuálna náročnosť textov a sofistikovaná intertextualita s prihliadnutím na naratívnosť a autobiografický kontext predznamenávajú, že jeho prozaické texty budú len ťažko dramatizovateľné a potencionálny dramatizátor nebude mať jednoduchý kľúč k úprave týchto textov do dramatickej podoby.

Po zhliadnutí predstavenia Kocúrkovo v košickom Štátnom divadle som sa znova presvedčila o tom, aké krehké sú hranice vkusu. Zjednodušene povedané, napriek tomu, že všetko bolo v najlepšej vôli vymyslené a zrealizované s čo najväčšou profesionalitou, výsledkom je kus, ktorý je v podstate nepredajný a nezdieľny. Aspoň pre mňa.

Rudolf Schuster začal písať prozaické texty i rozhlasové a televízne scenáre. Stavia sa do rôznych umeleckých pozícií. Jeho úsilie presadiť sa ako umelec neostalo nepovšimnuté, a preto mnohé jeho diela dostali aj inú tvár. Podobne je to aj s textom jeho rozhlasovej hry Ján Bocatius, ktorá hovorí o reálnej historickej postave a jej osudoch.