Už úvodné signály pozornému divákovi napovedali protiklady, ktoré sa rozvinuli počas predstavenia a tematizované sú aj v pôvodnom prozaickom texte Stanisɫawa Lema. Pravidelnosť okienok v železnej štruktúre je obrazom usporiadanosti, nespochybniteľných istôt a právd, arytmická a nemelodická hudba zas pôsobí vyrušujúco, prináša relativizáciu, skrat či chybu. Samotný žáner sci-fi asociuje protiklad chladnej neosobnosti a sterility strojov či vesmíru vôbec a subjektívnosti, emocionálnosti až iracionálnosti charakteristickej pre človeka.

Práve odvrátená podoba lásky, živočíšnosť a aj krutosť spojená so žiadostivosťou je, zdá sa, jedným z interpretačných východísk v košickom naštudovaní Sna noci svätojánskej (vôbec prvom v histórii ŠD Košice) v réžii mladého hosťujúceho režiséra Jána Hanzel Mikuša. Podľa jeho vlastných slov je košická inscenácia „komédiou noci“, čo automaticky vyvoláva viaceré asociácie.

V repertoári Štátneho divadla v Košiciach sa vo februári 2015 objavil zaujímavý titul. Adaptácia originálnej komédie českého autora a režiséra Arnošta Goldflama, ktorý je slovenskému divákovi viac známy ako herec, láka svojou témou a najmä jej paradoxným, parodickým uchopením (zosmiešnenie nacizmu, Hitlera a jeho intímneho života). V Čechách bola hra uvedená napr. v pražskom Divadle v Dlouhé a v brnianskom HaDivadle. Košická adaptácia bola teda slovenskou premiérou pod názvom Doma u Hitlerovcov: Historky z kuchyne. Kým v českých inscenáciách sa poetika textu spojila s adekvátnym režijným prístupom a vznikli kvalitné i divácky úspešné inscenácie, slovenská verzia sa síce teší diváckej obľube, ale, žiaľ, nemožno ju považovať za „vydarenú“ adaptáciu.

Stanislav Rakús patrí na slovenskej literárnej scéne určite medzi špičku autorov. Tento rok oslávil svoje životné jubileum, 75 rokov a snáď i tento fakt zohral rolu pri dramaturgickom výbere jeho piatich poviedok – noviel a ich následnej dramatizácii. Rakúsovo literárnovedné zázemie, intelektuálna náročnosť textov a sofistikovaná intertextualita s prihliadnutím na naratívnosť a autobiografický kontext predznamenávajú, že jeho prozaické texty budú len ťažko dramatizovateľné a potencionálny dramatizátor nebude mať jednoduchý kľúč k úprave týchto textov do dramatickej podoby.

Po zhliadnutí predstavenia Kocúrkovo v košickom Štátnom divadle som sa znova presvedčila o tom, aké krehké sú hranice vkusu. Zjednodušene povedané, napriek tomu, že všetko bolo v najlepšej vôli vymyslené a zrealizované s čo najväčšou profesionalitou, výsledkom je kus, ktorý je v podstate nepredajný a nezdieľny. Aspoň pre mňa.

Rudolf Schuster začal písať prozaické texty i rozhlasové a televízne scenáre. Stavia sa do rôznych umeleckých pozícií. Jeho úsilie presadiť sa ako umelec neostalo nepovšimnuté, a preto mnohé jeho diela dostali aj inú tvár. Podobne je to aj s textom jeho rozhlasovej hry Ján Bocatius, ktorá hovorí o reálnej historickej postave a jej osudoch.

Poľský dramatik Michal Walczak (1979) úspešne debutoval v roku 2000 hrou Neznámi, ktorá získala cenu v súťaži Hľadáme poľského Shakespeara. V roku 2001 kritika ocenila jeho ďalšiu hru Pieskovisko v súťaži nazvanej My – na prahu nového tisícročia. Ocenenia rozhodli o jeho voľbe venovať sa profesionálne divadlu. Vyštudoval divadelnú vedu a réžiu vo Varšave a takmer výhradne sa venuje písaniu a divadelnej réžii. Na svojom autorskom konte má už niekoľko desiatok textov, ktoré sú úspešne uvádzané nielen v jeho rodnom Poľsku. Walczak dnes patrí k najuvádzanejším a najprekladanejším poľským autorom v zahraničí. Divadelná hra Amazónia z roku 2009 vznikla ako jedna z radu dramatikových hier zameraných na autentickú výpoveď mladej generácie.

Z bulletinu k hre Voľnomyšlienkár sa o jej autorovi E.-E.Schmittovi (1960) dozvedáme, že patrí medzi najhrávanejších súčasných po francúzsky píšucich autorov a jeho hry boli preložené do štyridsiatich jazykov. Tento Francúz s belgickým občianstvom so svojou dramatickou i literárnou tvorbou dosiahol značné úspechy nielen u odbornej kritiky, ale aj u publika a jeho hry sa pravidelne hrávajú v päťdesiatke krajín. Jednou z jeho hier, ktorej látka ho ovplyvnila natoľko, že sa ňou zaoberal najprv vo vedecko-teoretickej rovine a venoval jej mnoho rokov štúdia, je hra Voľnomyšlienkár. Jej téma sa zaoberá vnútornou rozpoltenosťou filozofa a spisovateľa Denisa Diderota vo vzťahu k jednej z jeho veľkých filozoficko-teoretických myšlienok o morálke.

Činoherným titulom Svedectvo krvi slávnostne uzatvorilo Štátne divadlo Košice nielen oficiálne ročný projekt Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013, ale aj trojicu inscenácií, ktorými sa zapojilo do spomínaného projektu: balet Sándor Márai (jún 2013), opera 66 sezón (december 2013) a činohra Svedectvo krvi (december 2013).