Sú chvíle, keď sa oplatí vziať do rúk klasika opakovane a uvažovať nad tým, čo by sa stalo, keby... I tak by sa dalo začať v rozprávaní o Jurgovej Hane, inscenácii, ktorá vznikla vďaka očareniu tvorcov textom Ivana Horvátha Bratia Jurgovci a prózou Dve ženy Petra Jurgu. Stalo sa tak pred trinástimi rokmi, keď vďaka tvorivej skupine autorov a autoriek (z nich je zatiaľ jediný verejne známy dramatik Silvester Lavrík) pod pseudonymom Hana Naglik vzniklo fiktívne pokračovanie tohto príbehu ocenené i na Novej Dráme 2007.

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.

George Bernard Shaw, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1925) a zakladateľ modernej britskej drámy, nie je slovenskému divákovi neznámy. Ak načrieme do inscenačnej tradície uvádzania jeho hier na slovenských profesionálnych javiskách, zistíme, že k jeho najinscenovanejším drámam patrí Pygmalion (10 naštudovaní v rozmedzí rokov 1921 – 1993). Na základe tejto divadelnej hry bol vytvorený muzikál My fair lady v hlavných úlohách s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý priniesol Shawovi nezameniteľné miesto medzi svetovými dramatikmi.

Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.

V divadlách niekedy nastanú situácie, keď je dramaturgická voľba titulu istým ústupkom voči „vyšším princípom“. Je bežné, že namiesto umeleckej požiadavky dá niekedy divadlo prednosť prevádzkovým argumentom, ekonomickým faktorom, diktátu pokladne. Vtedy sa spravidla siahne po populárnom autorovi, známom komediálnom kuse, volí sa hudobný žáner, obsadia sa herci, ktorých tváre zaručia návštevnosť predstavení. Podobne môžu dramaturgiu sezóny ovplyvniť významné jubileá hercov a herečiek – nezriedka sa divadlo chce pri tejto príležitosti odvďačiť svojmu zamestnancovi a „obdarovať“ ho peknou postavou „ušitou na mieru“.

V oných časoch, keď ešte slovo kaviareň nebolo pejoratívom, v košickom hoteli Schalkház vyrastala neobyčajná žena s netuctovým osudom. Za svojich – pre niekoho krátkych – štyridsaťpäť rokov života prešla dlhú cestu od bohémskej intelektuálky k mučeníčke, ktorá počas 2. svetovej vojny zachránila životy okolo stovky Židov. V košickom Dóme svätej Alžbety má sochu, v jeruzalemskej záhrade Yad Vashem vlastný strom úcty a vďaky. Podľa Katolíckej cirkvi blahoslavená, podľa štátu Izrael Spravodlivá medzi národmi. Inšpirujúci príbeh Sáry Salkházi ožil začiatkom júna 2018 v Štátnom divadle Košice.

Zjednotená Kórea by bola svetovou veľmocou. Náklady na spojenie oboch krajín sa však odhadujú na viac než jeden bilión amerických dolárov. Svetovým mocnostiam – ktoré nemajú nepriateľov, len svoje záujmy – súčasný stav na Kórejskom polostrove navyše aj vyhovuje. Napriek všetkému sa však zdá, že skôr sa zjednotia obe Kórey a skôr sa pretnú obežné dráhy Marsu a Venuše, než muž a žena nájdu spolu cestu k človeku, k podstate ľudskosti a k pochopeniu človečenstva. Aspoň tak to vyzerá podľa hry francúzskeho dramatika Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí.

Ako kritička si už čo-to pamätám, a tak prvé, na čo som pomyslela, keď sa na predstavení Ujo Váňa režiséra Lukáša Brutovského rozhrnula opona, bolo iné predstavenie, ktoré som videla pred takmer dvadsiatimi rokmi: Čajka Svetozára Sprušanského. To, čo má vtedajšia inscenácia nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a dnešná inscenácia Štátneho divadla Košice spoločné, nie je inscenačný ani herecký štýl – tie azda nemôžu byť rozdielnejšie. Ide o základný dramaturgicko-režijný nápad, zasadiť dej Čechovovej hry do prostredia divadla.

Nehoda sa od ostatných Egressyho hier uvedených na Slovensku v mnohom líši. Iste aj tu je zjavný istý realistický základ, no Nehoda prekračuje typický rámec. Čitateľov, tvorcov a neskôr aj divákov stavia pred zložitú úlohu dešifrovať, či to, čo Ester prežíva v dome pri jazere, sú skutočné udalosti alebo len preludy. Formálne navyše text pripomína viac filmový scenár ako divadelnú hru.