Štátna opera, Banská Bystrica

Zatiaľ čo dve väčšie slovenské operné scény v ostatných piatich rokoch z javiskového dedičstva Giuseppe Verdiho omieľali Trubadúra a Maškarný bál, menšia Štátna opera v Banskej Bystrici otvorila najnavštevovanejšiemu autorovi širšie pole. V roku 2005 sa popasovala s Attilom a najnovšie siahla po Simonovi Boccanegrovi.

Donizettiho Linda di Chamounix je aj v svetovom opernom kontexte len veľmi skromne uvádzaným dielom. Podľa operného portálu www.operabase.com ju v súčasnosti nemá v repertoári žiadna z významnejších operných scén, s výnimkou plánovaného septembrového koncertného uvedenia v londýnskej Covent Garden. Slovenské javiská sa s jednou z najdlhších Donizettiho opier doposiaľ nestretli. Pozíciu prvolezcu na seba – ako v prípade viacerých opusov predverdiovského belcanta (Belliniho Puritáni, Kapuletovci a Montekovci, Donizettiho Viva la mamma, Favoritka) - opäť vzala banskobystrická Štátna opera. Poslednú premiéru sezóny 2008/2009 uviedla v rámci opernej časti festivalu Zámocké hry zvolenské.

Igor Stravinskij, pre ktorého „hudba okrem seba samej nič nevyjadruje“, nemal príliš rád dejové balety. Nenechávali mu priestor pre slobodu hudobného prejavu a vyžadovali „popisnú“ hudbu. Nebyť škandalózneho Svätenia jari (The Rite of Spring, 1913), práve predvojnové balety Vták Ohnivák (The Firebird, 1910 Théatre National de l´Opera s Tamarou Karsavinou v úlohe Vtáka Ohniváka) a Petruška (Petrushka, 1911 Théatre du Chatelet s Vasilijom Nižinským v úlohe Petrušku), vychádzajúceho z ruského prostredia, mu priniesli prvé svetové úspechy. Ruský folklór je v nich zastúpený iba skromne, hudba je viac poznamenaná romantizmom P. I. Čajkovského a N. Rimského–Korsakova.

Banskobystrická Štátna opera už prinajmenšom tri desaťročia kreuje svoj profil v zmysle najobjavnejšieho, dramaturgicky najnekonvenčnejšieho operného divadla na Slovensku. V pomyselnej štatistike vlajočiek vztýčených na bielych miestach slovenskej opernej mapy by ich najviac patrilo práve našej najmladšej a najmenšej opere. Málo uvádzané novinky vyvažujú najpopulárnejšími titulmi operného, operetného a muzikálového repertoáru.

Či sa to niekomu páči, alebo nie, opereta je plnohodnotný divadelný druh. Dnes sme hádam už prekonali ideologické výhrady i estétske odsudky romantizujúco naivných príbehov, plných uchu lahodiacej hudby a choreografickej, scénickej i kostýmovej výpravnosti. Ak sme si na Slovensku nedokázali uchrániť pred diktátom ekonomistických lobby špecializované spevoherné divadlá na Novej scéne a v Divadle Jonáša Záborského, svedčí to skôr o nekoncepčnosti kultúrnych priorít spoločnosti, než o vyjadrení nejakých estetických kritérií.

Peripetie Suchoňovej Krútňavy sú snáď najnapínavejším príbehom krátkych dejín slovenskej opery. Napriek tomu, že ideologické výhrady nie sú už takmer dvadsať rokov aktuálne, až storočnica Eugena Suchoňa sa konečne stala impulzom k inscenovaniu originálnej partitúry diela, ktorú pred piatimi rokmi (s dávnejším požehnaním skladateľa) rekonštruoval Vladimír Bokes. Už samotné uvedenie je čin hodný pozornosti a uznania.

Na rozdiel od pôvodnej slovenskej drámy, nachádzajúcej si miesto v dramaturgii kamenných i alternatívnych divadiel, je slovenská operná tvorba živoriacim organizmom. Diela, ktoré uzreli svetlo rámp po Novembri 1989, by sa dali spočítať na prstoch. Z nich polovica sa uhniezdila v „neoperných“ divadlách (štyri „stokárske“ opery, Cirostratus v GUnaGU), sakrálne diela Víťazoslava Kubičku Martin Luther a Kristov dotyk žijú kočovným životom. SND okrem starších diel Eugena Suchoňa (Svätopluk, Krútňava), Jána Cikkera (Vzkriesenie) a Tibora Freša (Martin a slnko) uviedlo tri detské opery, dva roky po úspechu svetovej premiéry v Kolíne nad Rýnom konečne v slovenskej premiére The Players Juraja Beneša a v ostatnej sezóne komorné dielo Martina Burlasa Kóma.

Dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery sa dlhodobo pohybuje vo veľkom ringu. Jeden jeho roh ohraničujú „dramaturgické činy“, inscenácie obchádzaných operných diel, neraz v slovenskej premiére (raný Verdi). V druhom stoja „kasové tituly“, ktoré pomáhajú vylepšovať graf návštevnosti.

Dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery mala v úmysle rozšíriť repertoárové rozpätie o číslo vhodné pre mladšie vekové vrstvy. Zároveň zrejme nechcela ustrnúť v stereotype, takže sa rozhodla ponúknuť diela skladateľov na slovenských javiskách

Hudobné naštudovanie Marián Vach, zbormajster Ján Procházka, dramaturgia Alžbeta Lukáčová, scéna Milan Ferenčík, kostýmy Jana Hurtigová, réžia Gustáv Herényi.