Bohatú opernú tvorbu Jána Cikkera, ktorý bol vedľa hudobno-dramatických diel pozoruhodným autorom symfonických a kantátových skladieb, oživila v Roku slovenskej hudby iba Štátna opera v Banskej Bystrici. Tá znovu naštudovala Cikkerovu prvú operu. Prvá premiéra Jura Jánošíka bola v Slovenskom národnom divadle 10. novembra 1954. Inscenácia, o ktorej píšem, bola v Štátnej opere Banská Bystrica 5. 3. 2016.

Vdýchnuť divadelný život operetnému dielu z konca 19. storočia, s politickým aj etnickým pozadím, prináša pre inscenátorov dôležité rozhodnutie: držať sa konzekventne historických reálií, alebo s citom súčasníka aktualizovať rokmi zaprášené dielo? Napriek možnému dobovému posunu (aktuálna cigánska aj emigrantská téma, majetkové reštitúcie, rozkrádania) sa bývalá sólistka ostravskej operetnej scény a viacnásobná hosťujúca režisérka Dagmar Hlúbková podriadila divadelnému inštinktu a zachovala dielo v historizujúcej podobe. Výsledkom je inscenácia, pripomínajúca miestami viac priateľské spolužitie účinkujúcich s prezentáciou niekoľkodňových workshopových snáh, než strhujúce výkony operných profesionálov.

V jemne eklektickom duchu skomponovaný Kocúr v čižmách prešiel v banskobystrickom naštudovaní inováciou. Režisérka a choreografka Dana Dinková romantický príbeh s množstvom rozprávkových zvieracích postáv a postavičiek (výnimkou sú ľudské postavy mlynára, kráľa a princeznej) doplnila prológom mačacej rodiny,

s personifikovanou mačkomamou Matildou (Alena Hodálová). S výrazne výchovným momentom (prvky karhania aj povzbudzovania) predčítava deťom na proscéniu motivačné texty o kocúrovi, voľne spája každý nový hudobný obraz s pôvodnou rozprávkou, sem-tam si zdriemne a stará sa vo svojom útulku aj o vyhodené „darčekové“ mačiatka.

Banskobystrický inscenačný kolektív zvolil v novom naštudovaní Rigoletta cestu viac-menej prekonaného romantizujúceho divadla, aj keď s „korením“ dnes režisérmi zdôrazňovaného naturalizmu. Je to vplyv krutej doby, v ktorej sa kruto premýšľa i cíti – alebo túžba po originalite za každú cenu? Odpoveď si musí dať tvorca i divák sám.

Napriek dvom odlišným podobám Rigoletta v SND a v Banskej Bystrici ukončil obe premiéry standing ovation s výkrikmi „bravi“ či „bravo“. Tak to u nás býva.

 

Banskobystrická Štátna opera má spomedzi slovenských operných súborov najviac odvahy siahať po neošúchaných, na Slovensku zriedkavo uvádzaných, no najmä ešte vôbec neuvedených operných dielach. Niekedy jej to vyjde nad očakávanie, inokedy menej. Je to lotéria, pretože slovenské publikum je v opernej dramaturgii nerozhľadené a pozná a obľubuje všade vo svete najhrávanejšie tituly, ako sú Nabucco, Traviata, Rigoletto, Butterfly, Tosca, Bohéma, Carmen, Eugen Onegin. A tu sme pri jadre problému. To, čo nepoznám, si nemôžem obľúbiť. Preto úsilie ŠO nie je márne, aj za cenu čiastkových neúspechov v malej odozve publika.

V opernom dianí múdre príslovie, že opakovanie je matkou múdrosti, neradno brať doslova. Stereotypy v dramaturgii už dnes zväčša nie sú doménou a hoci mnohé inštitúcie sa snažia plniť kasu trvalkami, nechýbajú medzi nimi ani odvážne, ktoré si imidž stavajú na zapĺňaní bielych miest repertoárových máp. Minimálne polstoročie, od čias renesancie belcantovej vážnej opery, platí totiž trend rehabilitácie mnohých prachom zapadnutých, no dobovo i nadčasovo zaujímavých partitúr. Štátna opera v Banskej Bystrici je v rámci slovenského hudobno-divadelného priestoru rozhodne scénou s najpriebojnejšou dramaturgiou.

Z bohatého autorského odkazu nestora slovenskej operety a nezabudnuteľného hitmakera Gejzu Dusíka uviedla opera v Banskej Bystrici doteraz iba dve diela: operetu Modrá ruža (1970, 2002) a Hrnčiarsky bál (1960, 1981). S vyše sto reprízami bolo divácky najúspešnejšie najmä prvé naštudovanie Hrnčiarskeho bálu režisérom Františkom Rellom. To druhé vzniklo pod vedením operného sólistu Štefana Babjaka (v predstavení bol aj nezabudnuteľným Šándorom) a v reprízach sa z neho tešili aj slávni hrnčiari z neďalekého, kedysi slobodného kráľovského mesta Ľubietová, kam režisér „svoj“ dej operety presťahoval.