Režisér Ondrej Spišák síce prevzal svoju pôvodnú koncepciu, ale v novom scénickom riešení podporil dynamickosť a hravosť trojice hercov, čo poznamenalo celú obnovenú inscenáciu. Hrá sa s bábkami nielen za látkovými závesmi, ale tiež v priestore pred nimi, používa odkryté vodenie, prezradzujúce, aký vzťah si našli herci svojím fyzickým prejavom k bábkam. Takto riešené scény konfliktu medzi Čimom a jeho sokom Čvirikom, alebo vohľady s napätými vzťahmi medzi oboma rodinami Čimčarárovcov, končiace nakoniec svadbou, sú príkladom zvolených postupov. Herci pri rôznych prekáračkách, „bitkách“ a pod. obyčajne nepridávajú k veršom citoslovcia, ale vystačia si s ich záverečnými, niekoľkokrát opakovanými hláskami, vyslovenými v danej atmosfére. Drobné príbehy vzájomného podpichovania a doberania sa „zo života“ pôsobia hravo žartovne, ako konečne celá Spišákova inscenácia.

Východiskom diela Zázraky pre Alicu boli knihy Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov a Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nejde však o otrocké zobrazenie známej a v oblasti divadla i filmu často stvárňovanej predlohy. Kalinka napísal libreto, v ktorom dômyselne spracúva motívy z Carrollových kníh. Pertraktuje predovšetkým odvahu vidieť veci inak, nežiť v bezpečí vlastnej rutiny, prijímať výzvy, dovoliť fantázii byť súčasťou nášho bežného dňa.

Inscenácia sa vtipne začína v rozsvietenom hľadisku hádkou medzi zdanlivou nespratnou diváčkou (Pipi) a uvádzačkou, ktorá nechce strpieť kolieskové korčule dievčaťa (a ani koňa, ktorého si musela odložiť v šatni). Veľmi rýchlo, skratkovito sa diváci naladia na atmosféru príbehu o svojráznom zvedavom dievčati, ktoré obýva tajuplnú vilu Vilôčku, jej kamarátoch Tomim a Anike a nechápavých dospelých. (Úvod nezmyselne spomaľuje rozprávanie Tomiho o Malom princovi a slonovi nakreslenom v bruchu hada. Je rozvláčne, bez nadväznosti na ďalší dej. Pôsobí ako nevydarená reklama na premiéru novej sezóny.)

Inscenovať všeobecne známe rozprávky so sebou vždy prináša určité výhody i nevýhody. Na jednej strane, deti tieto rozprávky dobre poznajú, a preto si tvorcovia ľahšie získajú ich pozornosť, no na druhej strane môžu práve vďaka tomu po chvíli ich záujem stratiť. Aj preto sa väčšinou divadlá snažia prinášať rôzne nadstavby, aktualizácie, či radikálnejšie prepisy – i to však môže byť na škodu. Tvorcom zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa väčšinou darí odhadnúť tú pravú mieru ozvláštnenia – obsah násilne neupravujú, v texte skôr zvýraznia konkrétny motív, ktorý je doplnený o originálnu formálnu a výtvarnú stránku. To bol aj prípad inscenácie pre deti od troch rokov – Janko a Marienka, v réžii súčasného riaditeľa divadla Ondreja Spišáka.

Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.

Uvádzať v súčasnosti dramatizáciu notoricky známeho románu môže mať svoje výhody i nevýhody. Tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa však rozhodli pre uvedenie celkom nového pohľadu na dielo Victora Huga – v popredí už nestoja len známe postavy Quasimodo, cigánka Esmeralda, Arcidiakon Frollo či básnik Pierre Gringoire a kapitán Phoebus. V centre nitrianskej inscenácie sú dve metaforické postavy – Paríž a Chrám. „Dva princípy, dva živly“ (ako sa uvádza v bulletine), ktoré sú ako parížska hmla neustále prítomné na javisku, dozerajú na osudy všetkých postáv, mierumilovne i zákerne komentujú ich vnútorné rozpoloženia či prebiehajúce udalosti. Stoja na javisku ako dva symboly zosobňujúce vášne, pudy a slabosti všetkých postáv.

Slovenské divadlá sporadicky naštudujú aj tematickú – vianočnú inscenáciu. Robia tak predovšetkým bábkové divadlá, pre ktoré je potom december mesiacom, v ktorom aj trikrát denne hrajú objednané predstavenia pre školy a firmy. Nad všetkými polemikami o tejto praxi však len konštatujme, že lepšie je adventný deň stráviť s deťmi v divadle, ako v nákupnom centre. Obzvlášť, ak aj takáto inscenácia – pre súbor „chlebovka“ – má dostatočnú umeleckú úroveň a nie je len slaboduchým pozadím k rozdávaniu nekvalitných sladkostí.

Ako prvú premiéru novej sezóny uviedlo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre inscenáciu, ktorá je zaujímavou z viacerých pohľadov. Divadlo umne využilo úvodný deň festivalu Divadelná Nitra a stanovilo práve naň dátum premiéry, čím na seba upriamilo pozornosť festivalových hostí. Pozornosť divadelných odborníkov, ktorí inscenácie bábkových divadiel, určené detskému divákovi, sledujú sporadicky, navyše upútalo meno režiséra inscenácie. Do bábkového divadla sa po 25 rokoch vrátil režisér Roman Polák . Aký to teda bol návrat?