Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.

V Opere SND bol detský divák dlho ignorovanou skupinou. Staršia generácia nostalgicky spomína na popoludňajšie predstavenia dejom a hudobno-divadelnou poetikou primeraných opier – Dvořákovej Rusalky a Čerta a Káče, Smetanovej Predanej nevesty i Hubičky, či dokonca Pucciniho Madama Butterfly. Ponovembrové deti túto možnosť stratili. Operný repertoár sa presunul do večerných hodín, aj inscenácie sa stávali čoraz menej „mládeži prístupnými“ (prípadne zrozumiteľnými). Tituly orientované primárne na nedospelého diváka možno spočítať na prstoch jednej ruky: Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža, Frešov Martin a slnko.

Opera Kráľ Teodor v Benátkach je prvým projektom Operného štúdia SND (viď ročenka SND 2014/2015 + predpremiérová tlačová beseda). Jeho idea bola formulovaná Mariánom Chudovským – súčasným generálnym riaditeľom SND – už v júni 2012, v rámci konkurzného konania na post generálneho riaditeľa. 1. ročník Operného štúdia SND začal pôsobiť symbolicky v 95. divadelnej sezóne našej národnej divadelnej scény.

Opera SND mala v minulosti málo odvahy uviesť zriedka hrávané, hoci kvalitné diela svetovej opernej literatúry. Teraz pri Šperkoch Madony sa odvážila siahnuť dokonca po diele zabudnutom, už od polovice minulého storočia prakticky neuvádzanom. Ak sa máme vysloviť k tomu, či táto odvaha iniciátora projektu šéfdirigenta Friedricha Haidera bola opodstatnená a stála za to, musíme okrem inscenácie podrobne rozanalyzovať aj samotné dielo.

V posledných dvoch ukončených desaťročiach (1990 – 2010) bratislavská opera uviedla len sedem inscenácií francúzskych opier. Inak to bolo v prvých dvoch desaťročiach existencie SND, keď sa v bratislavskej opere predstavilo 48 (!) inscenácií autorov francúzskej proveniencie. Nejde nám tu o mechanické porovnávanie, lebo počty premiér boli v minulosti mnohonásobne vyššie (a počty repríz mnohonásobne nižšie) než v posledných desaťročiach. Len chceme zdôrazniť, že hoci opera SND uviedla vtedy také opery ako Boiedlieuovu Bielu pani, Auberovho Fra Diavola, Meyerbeerovu Afričanku a Roberta Diabla, popri dvoch najznámejších Massenetových operách aj jeho Kaukliara u Matky Božej a Thais, Charpentierovu Louisu, Thomasovu Mignon, Adamove opery Keby som bol kráľom a Postillion z Lonjumeau a Delibesovu Lakmé, Saint-Saensovho Samsona a Dalilu, pre naštudovanie Gounodovej opery Romeo a Júlia sa v repertoári nenašlo miesto.

Nemecká operná literatúra sa v repertoárovej ponuke Opery Slovenského národného divadla dlhodobo ocitá v menšine. Nerátajúc Netopiera Johanna Straussa ml., ktorý je síce žánrovo operetou, no s opernými interpretačnými nárokmi, s nemeckým jazykom sa prakticky nestretneme. Z Mozartových opier sa momentálne uvádzajú len dva tituly na talianske libretá (Don Giovanni a La Clemenza di Tito) a Wagnerov Lohengrin je v tejto sezóne mimo hracieho plánu.

La clemenza di Tito (1791) nesie spomedzi autorových operných diel najvyššie číslo Köchlovho zoznamu (KV 621). Wolfgang Amadeus Mozart ju komponoval paralelne s finalizáciou Čarovnej flauty (KV 620), pričom sa mu už v hlave zrejme rodilo legendami opradené Requiem (KV 626), uzatvárajúce jeho bohatý tvorivý odkaz. Podnetom k vzniku opery bola objednávka českých stavov pri príležitosti korunovácie Leopolda II. za českého kráľa. Mozart vytvoril dielo v neuveriteľne krátkom čase: hovorí sa o osemnástich dňoch, každopádne, išlo o interval kratší než jeden mesiac.

Pucciniho opera Bohéma patrí vo svete medzi najhranejšie opery (momentálne jej v štatistikách uvádzania patrí tretie miesto). V SND sa len od 50. rokov minulého storočia inscenovala štyrikrát a do najnovšej inscenácie tu mala takmer 350 repríz. Po svetovej premiére Pucciniho Bohémy kritik Nappi napísal, že na toto dielo sa rýchlo zabudne. Kruto sa mýlil, lebo Bohéma dodnes patrí k najobľúbenejším dielam všetkých priaznivcov operného divadla. Okrem iného vďačí za svoju nehynúcu popularitu tomu, že na Pucciniho tvorbu sa postupne aj odborná verejnosť pozerá objektívnejšie.

Predposledná Čajkovského opera Piková dáma (1890) sa dnes vo svete teší značnej obľube. Výborná je skladateľova hudba, ktorá sa od hudby Eugena Onegina (1879) sprevádzajúcej lyrické scény Puškinovho hrdinu značne líši. Je podstatne dramatickejšia a napája sa z rôznorodejších prameňov. Iný, plný dramatizmu, je aj zhudobnený príbeh, ktorý má takisto základ v Puškinovi. Čo ho robí dnes mimoriadne atraktívnym je patologickosť hlavnej postavy, ktorá tak dobre pasuje do dnešného sveta abnormalít a umožňuje nielen dobovo historický, ale aj účinný aktualizačný výklad.