Po necelých deviatich rokoch sa vrátila na javisko Opery SND Pucciniho Tosca. V novodobej histórii SND (po druhej svetovej vojne) ide o štvrtú inscenáciu jedného z najpopulárnejších diel svetovej opernej tvorby. Predchádzajúce premiéry sa konali v rokoch 1957 (réžia Štefan Hoza), 1973 (Branislav Kriška, obnovená v novom speváckom obsadení v 1987) a 1997 (Miroslav Fischer). Stredná z trojice najznámejších Pucciniho opier sa už po svojej svetovej premiére v roku 1900 prijímala protirečivo, predovšetkým zásluhou libreta inklinujúceho k verizmu, ktoré zobrazovalo (za scénou či na scéne) akt mučenia, pokus o znásilnenie, vraždu vykonanú nábožnou speváčkou na reprezentantovi štátnej moci i popravu.

Nie je obvyklé, že by na Slovensku režírovala osobnosť formátu umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, ktorým je v tomto čase Daniel Kramer, inak americký režisér s európskym vzdelaním a umeleckým životopisom. Za to, že sa v prípade opery-byliny Rimského-Korsakova Sadko stalo inak, vďačíme koprodukcii Slovenského národného divadla s Flámskou operou v Antverpách a Gente. Flámska opera disponuje renomé, ktorým sa vymyká z radu regionálnych scén a pre SND je to z hľadiska prestíže i umeleckej kvality dobrý partner (ekonomickú stránku nech posúdia iní). I vďaka tomu bola inscenácia po určitý čas dostupná v službe The Opera Platform, kde sa s ňou slovenský divák mohol oboznámiť krátko pred slovenskou premiérou.

... a v slovenskom predvedení. Tak by sme mohli nazvať piatu podobu Verdiho opery Don Carlo v Opere SND. Doposiaľ sa totiž táto opera geniálneho talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho uvádzala v SND štyrikrát, ale pod názvom Don Carlos: v roku 1938 v réžii Bohuša Vilíma a hudobnom naštudovaní Zdeňka Folprechta; v roku 1956 s režisérom Milošom Wasserbauerom a dirigentom Tiborom Frešom; v roku 1981 v réžii Miroslava Fischera, pod taktovkou Viktora Málka a napokon v roku 1997 v naštudovaní Jozefa Bednárika a vtedajšieho šéfdirigenta SND Ivana Anguèlova. Keďže tvorcovia siahli po milánskej verzii diela, uvedenej v taliančine (teda nie po pôvodnej päťdejstvovej francúzskej partitúre), i názov opery je tentokrát v taliančine – Don Carlo.

Pred záverečným titulom sezóny 2017/2018, ktorým bude Pucciniho Tosca, uviedla Opera SND operetný titul: Nedbalovu operetu Poľská krv. Po operno-baletnom večere z dvoch jednoaktoviek Mauricea Ravela Španielska hodinka (opera) a Dafnis a Chloé (balet s účasťou zboru); po dramaturgicky a režijne diskutabilnej inscenácii opery Rimského-Korsakova Sadko (krátko po premiére zatiaľ neuvádzanej – pre štrajkovú pohotovosť sólistov, zboru a orchestra SND) nasledovala opereta Oskara Nedbala Poľská krv.

Bratislava má tri relatívne od seba nezávislé jadrá publika vážnej hudby – publikum operné, baletné a filharmonické. Na rozdiel od pomerne málo známej Španielskej hodinky by baletná produkcia na známu hudbu (Dafnis a Chloé) teoreticky mohla pritiahnuť aj koncertné publikum, no bojím sa, že k tomu nedôjde. Publikum SF sa na Operu SND, najmä na jej orchester, pozerá tak trocha cez prsty a radšej si počká na Ravela z pódia bratislavskej Reduty, kde je skladateľ mimoriadne častým hosťom.

Povedzme na rovinu, že Únos zo serailu je excelentná opera. Mozart napísal v podstate gründerské dielo nemeckého hudobného divadla, prekonajúc všetko, čo bolo v tomto žánri (ktorý spája hovorené dialógy posúvajúce dej dopredu s retardujúcimi speváckymi číslami) dovtedy napísané. Je to svojbytné dielo, ktorého hodnota pre mňa nespočíva len v brilantnej inštrumentácii, melodickej bohatosti, zvukovej farebnosti a invenčnej hudobnej dramaturgii, ale najmä v jeho rýdzej divadelnosti. Dielo, šťastné spojenie libreta z pera divadelníka Stephanieho (inak plagiát staršieho kusu) s Mozartovou hudbou (Mozart sám sa na librete značne podieľal), bolo písané s veľmi presnou predstavou jeho javiskovej podoby, so zmyslom pre situačnú a charakterovú komiku a divadelný čas. To pravdaže neznamená, že by bolo jednoduché ho inscenovať, ako sme sa mohli na Slovensku presvedčiť. Miroslav Fischer v ňom v roku 1999 (v SND po 50 rokoch) videl predovšetkým kratochvíľnu buffu v rokokových reáliách bez významného presahu.

Tri v jednom

17.2.2017

Pucciniho Triptych sú tri kratšie opery – Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, ktoré mali premiéru v MET v roku 1918. Aj keď si skladateľ želal, aby sa hrali všetky tri pospolu, jeho želanie málokto dodržiaval. Podobné to bolo aj na Slovensku, kde sa najčastejšie kombinovala prvá opera s treťou (v SND v roku 1967 a v Košiciach 2015), no Plášť v SND hrali aj so Schönbergovou operou Erwartung, Komorná opera si zvolila druhú a tretiu časť Triptychu v kombinácii s Poulencovým Ľudským hlasom, v Košiciach zasa Angeliku hrali s Ferenczyho Nevšednou humoreskou a v Banskej Bystrici s Leoncavallovými Cigánmi. Kompletne sa teda všetky tri časti triptychu dostali na slovenské javisko až teraz (premiéry 17. a 19. 2.) v SND.

Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.

V Opere SND bol detský divák dlho ignorovanou skupinou. Staršia generácia nostalgicky spomína na popoludňajšie predstavenia dejom a hudobno-divadelnou poetikou primeraných opier – Dvořákovej Rusalky a Čerta a Káče, Smetanovej Predanej nevesty i Hubičky, či dokonca Pucciniho Madama Butterfly. Ponovembrové deti túto možnosť stratili. Operný repertoár sa presunul do večerných hodín, aj inscenácie sa stávali čoraz menej „mládeži prístupnými“ (prípadne zrozumiteľnými). Tituly orientované primárne na nedospelého diváka možno spočítať na prstoch jednej ruky: Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža, Frešov Martin a slnko.

Opera Kráľ Teodor v Benátkach je prvým projektom Operného štúdia SND (viď ročenka SND 2014/2015 + predpremiérová tlačová beseda). Jeho idea bola formulovaná Mariánom Chudovským – súčasným generálnym riaditeľom SND – už v júni 2012, v rámci konkurzného konania na post generálneho riaditeľa. 1. ročník Operného štúdia SND začal pôsobiť symbolicky v 95. divadelnej sezóne našej národnej divadelnej scény.