Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.

Hra Jany Juráňovej Tichý bič sa prioritne nezameriava na Urbanovu literárnu tvorbu, ale vracia sa k autorovej kontroverznej vojnovej pôsobnosti na poste redaktora profašistických novín Gardista. Dramaturgia Modrého salónu SND týmto titulom neformálne pokračuje v mapovaní zlyhaní elít. Leni Riefenstahlová, Miroslav Válek či Milo Urban majú spoločné nielen talent a obľúbenosť u širokej verejnosti, ale aj kolaboráciu s nedemokratickými režimami.

Stoppardova Arkádia sa teda predstavuje slovenskému divákovi nielen ako nový dramatický text, ale tiež ako brilantný reprezentant dramatického štýlu, s ktorým sa v našich divadelných domoch často nestretáme. Ktorýsi kritik výstižne nazval Stoppardov autorský rukopis „dandyovským“. Vládne noblesou a konverzačnou bravúrou hier Oscara Wildea, rozkošnými pikantnými momentmi ako z pera Noëla Cowarda...

Inscenáciou Mojmír II. alebo Súmrak ríše pokračuje Rastislav Ballek v rozvíjaní divadelného „chorobopisu“ národa a v nekonvenčnom spracovaní zabudnutých či problematických (kontroverzných) osobností národných dejín – originálny pohľad na naše dejiny podal napríklad v inscenáciách Odchod z Bratislavy (1995), Atómy Boha (1998), Tiso (2006) či Holokaust (2013). A práve na úspešnú spoluprácu s Viliamom Klimáčkom (Holokaust, Divadlo Aréna) nadviazal Ballek aj v poslednom spoločnom projekte, ktorý v istom zmysle možno považovať za pokračovanie cyklu spoločensko-politických hier uvádzaných v divadle Aréna.

„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.

Inscenovať prózu nikdy nie je jednoduché a nie vždy je nový – divadelný – jazyk láskavý tak k nadšeným čitateľom inscenovaného prozaického diela, ako aj k nadšeným divákom divadelných diel. Jazyk literatúry a jazyk divadla sú totiž rozdielne – a to mimoriadne – v tom základnom. Jazyk literatúry iba čítame, pričom všetko, čo čítame, si máme zároveň buď predstavovať, alebo pociťovať. Jazyk divadla však vidíme a počujeme, pričom máme predovšetkým vnímať, myslieť a cítiť a až v druhom rade predstavovať si. I keď jazyk divadla stojí a padá na tom, že sme súčasťou imaginovanej skutočnosti (divadelnej fiktivity), bez znalosti kódu ktorej by sme neporozumeli, o čo ide.

Pokus o výnimočný čin transformácie slovensky hovoriaceho ľudu na inštitucionalizovaný slovenský národ s vlastným jazykom, z toho vyplývajúcimi právami, národnostnou a politickou slobodou, vlastnými úradmi a personálnym zastúpením sa stal ústredným tematickým rámcom. Inscenácia zároveň priniesla pohľad na nepripravenosť ich činov, štátoprávnu nedotiahnutosť národnej otázky, nestabilitu a nekoncíznosť v postojoch – od príklonu k Slovensku ako súčasti uhorskej vlasti, cez ideu slovanstva či slovenskej etnickej osobitosti, austroslavizmus až po plán rusifikácie Slovákov.

Slovenské národné divadlo sa rozhodlo prispieť k oslavám uvedením novej hry Karola Horáka, ktorý patrí k absolútnej špičke súčasných slovenských dramatikov. Jeho hra Prorok Štúr a jeho tiene sa viac ako podrobnostiam dobových diskusií o podobe spisovnej slovenčiny venuje spoločensko-politickej úlohe štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch a ich neľahkým súkromným osudom.

Slovenská sezóna v Slovenskom národnom divadle vyšla aj na štvrté poschodie – do priestorov Modrého salónu, kde na sklonku marca 2015 uviedli inscenáciu hry Petra Pavlaca Slovo Válkovo. Hra o významnom slovenskom básnikovi a zároveň predrevolučnom ministrovi kultúry voľne nadväzuje na úspešnú inscenáciu Leni. Aj v tomto prípade ide o hru napísanú špeciálne pre komorný priestor Modrý salón, o hru napísanú pre konkrétnych hercov a zároveň o hru o kontroverznej osobnosti. Hoci ide o zaujímavý divadelný projekt, jeho realizácia sa nevyhla niekoľkým problémom.

Inscenovať Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch v SND sa dnes dá z istého pohľadu považovať za výzvu. Podoba inscenácie totiž podlieha rôznorodým očakávaniam. Staršia generácia divákov očakáva pokračovanie slávnej inscenácie Karola L. Zachara z roku 1970, mladšia s najväčšou pravdepodobnosťou prichádza z donútenia profesorky slovenčiny, ktorá si chce touto formou poistiť hladký priebeh maturitnej skúšky. Spokojní napokon môžu byť všetci: pamätníci, pani profesorka, študenti aj tvorcovia. V SND vytvorili divácky úspešnú a zároveň kvalitnú inscenáciu slovenskej klasiky.