Divákovi, ktorý už kedysi videl sugestívny filmový prepis Dostojevského Krotkej, buď ako slovenský film Pavla Barabáša alebo francúzske filmové spracovanie od režiséra Roberta Bressona, sa nevdojak v mysli vyjavujú jedinečné obrazy plné dramatizmu. Film ako technické umenie má možnosti, prostredníctvom ktorých dokáže zviditeľniť jedinečnosť príbehu: strih, pohyb kamery, veľkosť záberov

Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás?

V rokoch 2012 – 2015 realizovalo šesť postsocialistických krajín projekt s názvom Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Iniciatíva vzišla z Medzinárodného festivalu/Asociácie Divadelná Nitra. Jeho základom bol výskum v archívoch komunistických tajných polícií Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rumunska a Slovenska. V literárnych dokumentoch, ktoré vyšli ako postprodukt, sa čitateľ dozvie to, čo ako laik predpokladal. Že archívy sú plné dramatických príbehov. Už len z toho dôvodu sú pre naratívne umenia skvelou zlatou baňou námetov.

Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia.

„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.

Keď v roku 1991 vyšiel román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, čítali sme ho všetci a kráľovsky sa pri tom bavili. Mali sme – som Petrova vrstovníčka – okolo tridsať, a hoci náš domáci gründerský kapitalizmus už naplno ceril zuby v podobe rôznych káuz a škandálov, ešte stále sme do budúcnosti hľadeli s nadšením, očarení možnosťami, ktoré nám dáva totálne zmenený svet. Vždy dobre naladeného Petra som vídavala v Kultúrnom živote na schôdzach Spoločnosti Rogera Krowiaka. Skupina mladých literátov, ktorá tento dnes už legendárny komiks na pokračovanie pre časopis vytvárala, bola prepojená spoločným záujmom o žáner, ktorý nemal na Slovensku vlastne nijakú tradíciu, no najmä zmyslom pre humor a slobodnú ironickú, sarkastickú literárnu hru. Petrov román sme vnímali ako iný konár toho istého krowiakovského stromu.

Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.

Hra Jany Juráňovej Tichý bič sa prioritne nezameriava na Urbanovu literárnu tvorbu, ale vracia sa k autorovej kontroverznej vojnovej pôsobnosti na poste redaktora profašistických novín Gardista. Dramaturgia Modrého salónu SND týmto titulom neformálne pokračuje v mapovaní zlyhaní elít. Leni Riefenstahlová, Miroslav Válek či Milo Urban majú spoločné nielen talent a obľúbenosť u širokej verejnosti, ale aj kolaboráciu s nedemokratickými režimami.

Stoppardova Arkádia sa teda predstavuje slovenskému divákovi nielen ako nový dramatický text, ale tiež ako brilantný reprezentant dramatického štýlu, s ktorým sa v našich divadelných domoch často nestretáme. Ktorýsi kritik výstižne nazval Stoppardov autorský rukopis „dandyovským“. Vládne noblesou a konverzačnou bravúrou hier Oscara Wildea, rozkošnými pikantnými momentmi ako z pera Noëla Cowarda...

Inscenáciou Mojmír II. alebo Súmrak ríše pokračuje Rastislav Ballek v rozvíjaní divadelného „chorobopisu“ národa a v nekonvenčnom spracovaní zabudnutých či problematických (kontroverzných) osobností národných dejín – originálny pohľad na naše dejiny podal napríklad v inscenáciách Odchod z Bratislavy (1995), Atómy Boha (1998), Tiso (2006) či Holokaust (2013). A práve na úspešnú spoluprácu s Viliamom Klimáčkom (Holokaust, Divadlo Aréna) nadviazal Ballek aj v poslednom spoločnom projekte, ktorý v istom zmysle možno považovať za pokračovanie cyklu spoločensko-politických hier uvádzaných v divadle Aréna.