Invenčný a mimoriadne plodný slovenský dramatik Viliam Klimáček vykreslil vo svojej hre Zjavenie (hrobárova dcéra) slovenský horský vidiek v značne apelatívnej podobe. Dôležité je hneď v úvode zvlášť zdôrazniť, že hra vznikla na objednávku Činohry SND v divadelnej sezóne 2017/ 2018. Jej inscenačným uvedením mal zároveň vyvrcholiť projekt Činohry SND, v rámci ktorého slovenské texty inscenovali zahraniční režiséri (podobne to bolo aj v prípade nemeckého režiséra Tilmanna Köhlera v inscenácii hry autorskej dvojice Valérie Schultzovej a Romana Olekšáka: Rodáci, českého režiséra Jiřího Havelku pri autorskej inscenácii Elity, alebo slovinského režiséra Diegu de Brea inscenujúceho text kultového románu Petra Pišťanka Rivers of Babylon).

Keď na scénu farby terakoty vyjde z každej strany jedna dievčina v čiernom a telefonujú si pomyselnými mobilmi, je viac než jasné, že táto takmer 2000 ročná Sofoklova hra sa bude odohrávať v súčasnosti. Antigona informuje svoju sestru Isménu, že ich ujo Kreón, teraz vládca Téb, pod trestom smrti nedovolí pochovať mŕtvolu ich brata Polyneika. Toho zabil jeho vlastný brat Eteokles, ktorý v bratovražednom súboji tiež padol. Eteokles porušil dohodu, že sa bratia budú striedať na tróne a Polyneikos si prišiel svoje právo na vládu uplatniť.

Hauptmannova dráma Pred západom slnka vyvolala vo svojej dobe otázniky a dramaturgia našej prvej scény sa správne domnievala, že hra osloví aj dnešného diváka. Viac ako trojhodinovú inscenáciu pripravil skúsený tvorivý tím – Michal Vajdička, Daniel Majling a Pavol Andraško. Ich tvorivá spolupráca neraz priniesla presvedčivé, niekedy však aj rozpačité inscenačné výsledky. Podobne je to aj v inscenácii Pred západom slnka.

Divákovi, ktorý už kedysi videl sugestívny filmový prepis Dostojevského Krotkej, buď ako slovenský film Pavla Barabáša alebo francúzske filmové spracovanie od režiséra Roberta Bressona, sa nevdojak v mysli vyjavujú jedinečné obrazy plné dramatizmu. Film ako technické umenie má možnosti, prostredníctvom ktorých dokáže zviditeľniť jedinečnosť príbehu: strih, pohyb kamery, veľkosť záberov

Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás?

V rokoch 2012 – 2015 realizovalo šesť postsocialistických krajín projekt s názvom Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Iniciatíva vzišla z Medzinárodného festivalu/Asociácie Divadelná Nitra. Jeho základom bol výskum v archívoch komunistických tajných polícií Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rumunska a Slovenska. V literárnych dokumentoch, ktoré vyšli ako postprodukt, sa čitateľ dozvie to, čo ako laik predpokladal. Že archívy sú plné dramatických príbehov. Už len z toho dôvodu sú pre naratívne umenia skvelou zlatou baňou námetov.

Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia.

Keď v roku 1991 vyšiel román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, čítali sme ho všetci a kráľovsky sa pri tom bavili. Mali sme – som Petrova vrstovníčka – okolo tridsať, a hoci náš domáci gründerský kapitalizmus už naplno ceril zuby v podobe rôznych káuz a škandálov, ešte stále sme do budúcnosti hľadeli s nadšením, očarení možnosťami, ktoré nám dáva totálne zmenený svet. Vždy dobre naladeného Petra som vídavala v Kultúrnom živote na schôdzach Spoločnosti Rogera Krowiaka. Skupina mladých literátov, ktorá tento dnes už legendárny komiks na pokračovanie pre časopis vytvárala, bola prepojená spoločným záujmom o žáner, ktorý nemal na Slovensku vlastne nijakú tradíciu, no najmä zmyslom pre humor a slobodnú ironickú, sarkastickú literárnu hru. Petrov román sme vnímali ako iný konár toho istého krowiakovského stromu.

Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.