Slovenské komorné divadlo, Martin

Martinské Slovenské komorné divadlo pripravilo k 20. výročiu novembrových udalostí nielen premiéru novej inscenácie - Nežná z pera Michala Ditteho (20. novembra 2009), ale aj komponovaný večer - Nežná sobota, ktorý v priestoroch SKD prebiehal hneď na druhý deň po premiére Nežnej.

Preklad: Lýdia Magerčiaková Dramaturgia: Monika Michnová Scéna: Jaroslav Valek Kostýmy: [...]

Shakespearova hra Macbeth je pre nás neustále, podobne ako všetky Shakespearove hry, plná viacznačností. Možných významov, ktoré môžeme do nej vkladať aj iba na základe vlastných rozhodnutí o obsahu jeho slov či chápania podstaty jeho jazyka.

Zobrazenie biblických právd, a v takmer čistej podobe základnej filozofie, je na našich javiskách veľmi zriedkavé. Osoba Ježiša Krista, ktorá predstavuje esenciu tejto filozofie sa tiež málokedy stáva postavou, ktorá po celý čas deja inscenácie nepríde na scénu a zostáva neznáma nielen pre ostatné postavy, ale aj pre divákov. Máloktorý dramatik sa tiež vydá na jednu z najneľahších ciest v jej divadelnom spodobnení: ukáže ju v plnej sile jej dramatickosti.

Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.

Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.

Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.

Zdá sa vám, že čaj je nápoj natoľko jednoduchý, že je nemožné pri jeho príprave pochybiť? Áno je to možné, ak hovoríme o čaji divadelnom. Tam má príprava celkom iné zákonitosti ako klasická známa difúzia pri minimálne 65 až 95 °C. Ale v podstate ide o proces podobný ibaže narábame s celkom inými fyzikálnymi činiteľmi. Pri divadelnej difúzii musíme brať do úvahy teplotu prostredia, do ktorého „Čaj“ mienime zasadiť, konzistenciu a príchuť „Čaju“ a nakoniec samotného kuchára, ktorý bude špecifický „Čaj“ pripravovať. Slovenské komorné divadlo v Martine vybralo slovenskú klasickú čajovú príchuť od Ivana Stodolu Čaj u pána senátora a pripravovateľom sa stal Jakub Nvota.

Hru zakladateľa poľského modelu absurdného divadla a grotesknej prózy Sławomira Mrożeka - Tango režijne pripravil pre Slovenské komorné divadlo Rastislav Ballek, a je jej druhé uvedenie v tomto divadle. Prvým režisérom bol Stanislav Párnický, ktorý ju uviedol v roku 1967 (pôvodne bol plánovaný rok 1968), a ako sa zdôrazňuje v programe k inscenácii: „... Párnický definoval hlavnú tému svojej inscenácie ako slobodu, schopnosť indivídua postaviť sa mimo akýchsi neslobôd...“ , ktoré môžu byť nielen filozoficko-morálne, ale aj biologicko-sexuálne a môžu mať dokonca aj podobu ilúzie o sebe.

Martinské divadlo si dramatizáciou novely českého prozaika Michala Viewegha Andělé všedního dne položilo niekoľko závažných otázok týkajúcich sa smrti, umierania a našich predstáv o nich. Časť z nich, realizovaná inscenačne, smeruje k obyčajnému človeku, časť k tým, ktorým konvenuje budhizmus a hlavné smerovanie patrí tým, ktorí inklinujú ku kreťanskému chápaniu tejto problematiky, či je im práve toto najznámejšie. Inscenácia však - zhodne s novelou - neobchádza ani súčasné „nové“ duchovné smerovania v ramci New Age prítomnosťou viery vo víly, tarotové karty či iba pozitívnu silu náhody a každej udalosti v živote atď.