Režisér sa pri výklade postáv absolútne vyhol sentimentu a čechovovským jemným citovým variáciám. Všetky postavy lipnúce na višňovom sade sú kruté, cynické bábiky, ktoré už stratili možnosť vzájomne a tvárou v tvár otvorene komunikovať. Nemajú o to už ani záujem. Sú k sebe bezohľadní, sú malicherní a apatickí, nepočúvajú sa, nereagujú na seba.

Poetický názov zbierky noviel Mila Urbana Výkriky bez ozveny by sa dobre hodil na ktorúkoľvek divadelnú adaptáciu slovenskej realistickej prózy. Tvorcovia v Slovenskom komornom divadle v Martine ho neinvenčne použili na zastrešenie inscenácie zostavenej z piatich Urbanových noviel: Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Pravda, Nie, Svedomie a Roztopené srdce. Školsky polopatistický názov konvenuje s režijnou poetikou Mareka Ťapáka, ktorý titul v martinskom divadle režíroval.

Hosťujúci režisér Matúš Bachynec mal pred sebou neľahkú úlohu preniesť na javisko príbeh troch veteránov pre deti. Neľahkú v tom, že rozprávka je osobitým štýlom zaujímavá pre staršieho diváka, a tiež preto, že problematika vyslúžilých profesionálov, ktorí idú do dôchodku, je pre deti celkom tvrdý oriešok na rozlúsknutie.

Tvorcov Patrika Lančariča a Petra Pavlaca si kniha Vtedy v Bratislave získala natoľko, že sa ju po dvoch rokoch rozhodli opätovne spracovať. Po rozhlasovej adaptácii z roku 2013 jej dali aj divadelnú podobu. V oboch prípadoch treba vyzdvihnúť predovšetkým dramatizáciu Petra Pavlaca (rozhlasové a divadelné spracovanie sa v tomto ohľade líšia iba minimálne), ktorý Langerovej rozprávanie formuluje ako odpovede na otázky jej dcér. Jednoduchým nápadom sa Pavlacovi nenútene darí vystihnúť podstatu predlohy a zámer autorky.

Nová martinská inscenácia Mŕtvi to vidia inak je solídnou komédiou, ktorá žánrovo doplňuje repertoár divadla. Na jej rutinné spracovanie malo, zdá sa, vplyv aj autorovo pôsobenie vo filmovom svete Hollywoodu na začiatku dvadsiateho storočia, kde Rubio pracoval ako scenárista. Jej javisková podoba je málo nápaditá a pôsobí staromódne. Prím tu hrajú tendenčné fóry a jednoduchý konverzačný humor.

V minulosti, v dekáde vzniku Süskindovej hry, oslovil slovenské publikum v role starnúceho hudobníka Martin Huba pod taktovkou režiséra Martina Porubjaka. S najnovšou premiérou Kontrabasu sa však predstavil Roman Polák, hoci Martin Porubjak zúročil svoje skúsenosti s týmto textovým materiálom počas jeho opätovného prekladu aj na tejto inscenácii. Dramaturgická spolupráca pripadla Róbertovi Mankoveckému, ktorý sa spolu s režisérom rozhodol postavu hudobníka ilustrovať prítomnosťou dvoch mužov na javisku v reálnom vzťahu otec a syn (František Výrostko st. a František Výrostko ml.).

Martinské divadlo si obľúbeným divadelným sitcomom získalo divákov. Pri predstaveniach všetkých častí diváci nadšene napĺňajú hľadisko s príjemným očakávaním útoku na svoje bránice. Zároveň sa stávajú dobrovoľnými figurantmi, pripravenými čeliť spŕške ironických vtipov. Autori netaja, naopak pravidelne opakujú, že cieľom divadelného projektu je pozrieť sa na našu minulosť s hravou iróniu.

Režisér Lukáš Brutovský a dramaturg Miro Dacho si divadelne porozumeli už na VŠMU. Doteraz o tom svedčí spomienka na preslávenú inscenáciu Ostrovského Výnosného miesta, ktorá síce nebola ich prvou spoluprácou, ale vyletela ďaleko za brány (i nad latku) školy. Les v SKD Martin možno s prižmúrením oka nazvať voľným pokračovaním javiskového podobenstva o falši, pretvárke, mamone a zhýralosti dneška, ktoré Brutovský s Dachom rozprávajú prostredníctvom tohto moralizujúceho ruského komédiografa.