Nestáva sa často, azda sa to nestalo ešte nikdy, aby som prikývla na recenziu na tanec. Urobila som to až potom, čo som videla recenzované predstavenie a nazdávala som sa, že som mu rozumela. Pretože pojem tanec, nedajbože súčasný tanec, je pre mňa „španielska dedina“. Oddávna som mala pocit, že bez toho, aby som získala patričné vzdelanie, nedokážem interpretovať, prečo, s akým cieľom a za akým účelom sa šľachovité postavy, vypracované telá tanečníkov a tanečníc „mlátia“ po javisku. Pre to, aby som vedela čítať tanečné dielo s porozumením, veľa urobili Debris Company a ich inscenácie. Ale predtým som dlho tápala a nevedela som nájsť kľúč, ako sa na súčasný tanec pozerať. Preto, keď som uvidela, že sa inscenácia Petry Fornayovej Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) definuje ako tanec, oblial ma pot.

To, že sa na javisku odohrávajú nezávisle od seba dva príbehy, vytvára priestor na viacvrstvové vnímanie celku, ktorý divák na javisku pozoruje. Príbeh Ley v sebe môže niesť tak On (Ľubo Bukový) ako aj Ona (Petra Fornayová). Každý z nich prináša do vzťahu svoju minulosť, ktorá sa konfrontuje s minulosťou toho druhého.