Výber predlohy textu Jana Karafiáta pre dramatizáciu detského divadelného predstavenia možno v súčasnosti považovať za odvážny počin, a to z niekoľkých dôvodov. Napriek nespornej kvalite predlohy v ňom dominujú moralizujúce a didaktické aspekty, ktoré súčasná literárna kritika vníma ako prevahu úžitkovosti nad umeleckosťou. Z hľadiska dramatizácie ho možno považovať za málo dynamický text, ktorý je v kontraste so súčasným životným štýlom, ako aj komerčnými textami, dominujúcimi v rozličných oblastiach tvorby pre deti, v ktorých možno dlhodobo pozorovať fenomén rýchlosti. V prototexte je výraznou mierou zastúpený aj religiózny aspekt (v ruskom preklade z roku 1947 potlačený), pretavený do výraznej náboženskej dikcie vo výchove dieťaťa (prioritou je dodržiavanie Božích zákonov), a tak sa dielo môže stať málo komunikatívnym pre širší okruh detského publika, ktoré nemusí poznať dané reálie z domáceho prostredia.

Téma „krízy mužskej identity“ nie je v sociologických a psychologických debatách nová. Dynamická premena sociálnych rolí v súvislosti s prekonávaním rodových stereotypov je na jednej strane nevyhnutnou a prospešnou súčasťou súčasného vývoja spoločnosti, na druhej strane môže byť mätúca i traumatizujúca. Súčasní tridsiatnici prekonávajú napríklad generačný zlom – ich rodičia boli ešte spravidla „stará škola“, oni sa už musia prispôsobiť inej paradigme. Vzniká paradox „krízy maskulinity“, ktorá sa skloňuje v rôznych štúdiách, kritici však hovoria, že takáto rétorika je scestná. Vyvoláva totiž dojem, že existuje nejaká „správna“ maskulinita a zrejme by to mala byť tá, v ktorej má muž podobu drsného mača, svalnatého superhrdinu bez emócií, z ktorého kvapká testosterón a nemôže byť za žiadnych okolností „zženštilý“.

Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.

Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.

Ide o feministické divadlo, ženské divadlo, divadlo o ženách a pre ženy? Zvykli sme si, že také divadlo býva zväčša doménou tvorkýň. V tíme ambiciózneho projektu Eva však ženské pohlavie zastupujú iba dramaturgička (Dáša Čiripová) a autorka scény a kostýmov (Ivana Macková). Scenárista a režisér, jediný herec (Peter Tilajčík) aj spolupracovníci na hudobnom, pohybovom a svetelnom dizajne (Jozef Vlk, Jaro Viňarský a Slavomír Šmálik) sú muži.

V histórii slovenského operného divadla sa s kontinuálnym a programovým záujmom o komorný operný žáner stretávame veľmi zriedkavo. Ak nepočítame školské predstavenia VŠMU či konzervatórií, pre ktoré je tento druh spisby prirodzeným a realizačne najdostupnejším priestorom, v profesionálnej divadelnej oblasti sú len dve takéto etapy. V druhej polovici 70. rokov komorný operný žáner v Opere SND systematicky pestoval dirigent Viktor Málek so súborom Camerata slovaca tvoriacim inštrumentálnu bázu Komorného súboru SND – v časovom intervale 1974 – 1980 naštudoval sedem úspešných inscenácií (formálne figurovali ako súčasť repertoáru Opery SND). Roku 1986 prebrala štafetu Komorná opera založená pri Slovenskej filharmónii. Tento súbor, ktorého trinásťročné (kvalitatívne nie zanedbateľné) pôsobenie poznačili zložité priestorové, personálne i dramaturgické peripetie, bol zrušený roku 1999.

Nie je celkom korektné vydávať vzniknutý festival Viva Verdi za jediný letný operný festival na Slovensku, lebo tým prvým a dodnes fungujúcim sú Zvolenské hry zámocké, od roku 1980 s opernou časťou. Rovnako by nebolo správne mechanicky porovnávať obe podujatia, lebo každé z nich má svoje špecifiká. Zvolenská dramaturgia ponúka v jednom týždni viacero umeleckých produkcií rôznych opier talianskej, výnimočne aj francúzskej proveniencie vždy jednorazovo. Nový festival sa špecializuje na tvorbu Giuseppe Verdiho a v každom roku chce uviesť jednu viackrát reprízovanú inscenáciu výlučne v javiskovej podobe.