Mestské divadlo Žilina

Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.

Nemecká dramatička Dea Loher je na slovenských profesionálnych javiskách autorkou málo známou. Ani inscenácie predchádzajúce Modrofúzovi v MD Žilina jej nepomohli „preraziť“, čomu zaiste napomáha i, u nás málo vyhľadávaná, nemilosrdná a pesimistická poetika jej hier.

Mestské divadlo Žilina sa v posledných rokoch vyprofilovalo, okrem iného, ako inštitúcia ponúkajúca priestor najmladšej generácii divadelných tvorcov, v tom čase ešte študentov divadelného umenia. Výsledkom tejto aktivity je i najnovšia inscenácia Zimná cesta. Pre Tomáša Procházku, študenta réžie a dramaturgie na VŠMU, je to druhá režijná skúsenosť na pôde MD Žilina, ktorej predchádzala inscenácia drámy Jeana-Luca Lagarca Som doma a čakám, že príde dážď (MD Žilina v spolupráci s o. z. Divadlo Kaplnka).

Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.

Keby bolo komu pripomínať minulosť a keby bolo toto pripomínanie adekvátne umelecky spracované, teda v tomto prípade divadelne naštudované, možno by to malo zmysel. Ale koho by to zaujímalo? Trocha alibistická parafráza o nič menej alibistickej repliky z inscenácie Stalin v Žiline v sebe nesie o čosi viac pravdy než pôvodne tvorcovia zamýšľali.

Réžie Eduarda Kudláča už môžeme považovať v kontexte slovenského divadla za – svojím spôsobom – typické. Ak ideme na Kudláča, vieme, čo asi dostaneme. Dôraz na vytváraní statických mizanscén. Pohyby a správanie postáv nebývajú motivované logickými požiadavkami textu, ale abstrakciou vnútorných pocitov.

Stôl, za ním stolička, vzdialenosť je presne tridsať centimetrov, k stoličke prichádza ona, sadá si, vezme hlavu do rúk. Vzadu tri mikrofóny, každý presne stodvadsať centimetrov od toho ďalšieho, stoja pri nich tri ženy, hovoria. Jedna zo žien pristupuje k vaničke s vodou, nechce si spomenúť na stredoeurópsky čas, ponorí hlavu do vody a mlčí. Druhá fáza, desať minút. Desať minút je štandard, ktorý dokážem vydržať pozerať sa na statický prednes už aj tak neakčnej drámy. Zatváram oči, tretia fáza.

Búrenie vĺn a škriekajúce čajky, ktoré dávajú tušiť loď hojdajúcu sa na mori. Na palube zaoceánskej lode sa plaví takmer slepý profesor Immanuel Kant, jeho manželka a verný papagáj Friedrich. Cieľovou destináciou je Amerika, kde si profesor filozofie má vyzdvihnúť čestný doktorát Kolumbijskej univerzity a kde mu - ako dúfa - tí najlepší odborníci zoperujú zrak postihnutý glaukómom. Na lodi spolu s Kantom, manželkou a papagájom sivým cestuje ešte milionárka, arcibiskup, lodný personál a smotánka. Chystá sa lampiónová slávnosť.

Zavŕšením divadelnej sezóny slovenských premiér v Mestskom divadle Žilina sa stala inscenácia hry Petra Handkeho Podzemné blues (Untertag blues). Umeleckému šéfovi Eduardovi Kudláčovi a dramaturgičke Zuzane Palenčíkovej sa naozaj podarilo pripraviť sezónu žánrovo vyváženú a dodržať pritom svoj prvotný cieľ – slovenské premiéry.

Najväčší európsky cicavec je práve los obyčajný (váha od 200 kg až do 500 kg). Vyskytuje sa najmä v severských krajinách. K rozšíreným jeleňovitým zverom patrí napríklad i v Poľsku. Lov na losa je udalosťou loveckej sezóny a vo Švédsku si dokonca vyberajú špeciálnu dovolenku počas obdobia lovu losov.