Spracovanie udalostí, o ktorých dnes strácame povedomie, pričom ich hodnota je pre kolektívnu pamäť z rôznych príčin dôležitá, patrí už niekoľko sezón k hlavným dramaturgickým líniám slovenských divadiel. Súčasťou týchto línií je pripomínanie zásadných osobností histórie, či už v nej zohrali pozitívnu alebo negatívnu úlohu, ale čoraz častejšie sa tiež vraciame k nevýnimočným (v zmysle – nie nebežným), no predsa dôležitým príbehom tých, ktorých učebnice nespomínajú a ich stopa sa v dejinách odtlačila len vďaka bežným záznamom, spomienkam pamätníkov či cielenému výskumu (viaceré spracovania Denníka Anny Frankovej, inscenácie reportážnej literatúry – Vojna nemá ženskú tvár, Americký cisár...). Napokon, náhľady do minulosti sú okrem iného jednou z kľúčových edukačných stratégií rôznych občianskych iniciatív aj inštitúcií zaoberajúcich sa pamäťou (Living Memory, Post Bellum, Nadácia Milana Šimečku a i.), a rovnako i takéto inscenácie majú v divákovi vzbudiť otázky dotýkajúce sa histórie a jej odkazov pre súčasnosť. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj inscenáciu Smrť sa volá Engelchen v Mestskom divadle Žilina.

Timur Vermes v roku 2012 vydal svoj debutový satirický román Er ist wieder da. Kontroverzným námetom i literárnou kvalitou si jeho prvotina získala svetový úspech a rýchlo sa stala bestsellerom. Kniha bola preložená do viac ako 20 jazykov a stala sa predlohou pre ďalšie umelecké spracovania. Jednou z najznámejších je rovnomenná filmová adaptácia režiséra Davida Wnendta z roku 2015. V samotnom Nemecku vzniklo niekoľko divadelných dramatizácii a v minulom roku tiež v českom Divadle na Jezerce. Slovenský preklad s titulom A je tu zas vyšiel v roku 2014 a jeho divadelnú adaptáciu v roku 2018 uviedlo Mestské divadlo v Žiline.

Po Vyrypajevovi siahol Kudláč znovu v ďalšej divadelnej sezóne, keď v domovskom Mestskom divadle Žilina uviedol hru Opití (premiéra 5. december 2014). Akoby si chcel overiť možnosti súboru popasovať sa s Vyrypajevom skôr, než sa s nimi pustí už do „odskúšaných“ Ilúzií, ktoré sa (podľa slov režiséra) žilinským hercom zapáčili. V novej interpretácii Ilúzií mohol dokonca rešpektovať autorovo zadanie, že herečky stvárňujúce prvú a druhú ženú majú tridsať rokov a herci stvárňujúci mužov majú tridsaťpäť rokov. Naplnenie tejto požiadavky sa však na žilinskom javisku ukázalo ako prebratie danajského daru.

Pre žilinskú inscenáciu pripravil Ľubomír Vajdička celkom nový preklad do slovenčiny, pričom spracoval obe verzie. Text ponúka široké možnosti uchopenia, pretože je v každom zmysle otvorený. Každá z postáv niečo skrýva a toto všeobecné napätie sa nesie celou inscenáciou. Napínavú atmosféru neukončí ani jednoznačné rozuzlenie či odhalenie, v akom záujme postavy vlastne konajú.

Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.

Len pred trinástimi rokmi pripravil Jan Novák pre Astorku dramatizáciu románu Zločin a trest pod názvom Vražda sekerou v Sv. Peterburgu. Teraz hneď dve divadlá uviedli novšiu dramatizáciu od Daniela Majlinga. To, že nitriansky dramaturg sa pomaly stáva klasikom dramatizácií ruskej klasiky, však nie je to najzaujímavejšie.

Kolektívna metóda tvorby Blaha Uhlára nie je žiadnou novinkou, no novým i preňho samého bola rýchlosť, akou text inscenácie Expand vznikol. V rozhovore uverejnenom v bulletine k inscenácii spomína, že základný text sa rysoval už počas prvých štyroch skúšok a od začiatku v ňom boli zjavné ucelené motivické línie. Herci-spolutvorcovia ani režisér zrejme teda nemuseli dlho premýšľať nad tým, ktoré akútne spoločné/spoločenské otázky chcú načať.

Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.