Inscenácia Čakanie na GOdoTA mala de facto dve paralelné roviny. Na jednej strane známy príbeh postáv hry S. Becketta (Estragona, Vladimíra, Luckyho, Pozza a i.) a na druhej strane autorský vklad hercov Divadla z Pasáže. Tvorili ho zväčša individuálne vyjadrenia nesplnených túžob, prianí, snov jednotlivých hercov a herečiek ako organický jednotiaci kontrapunkt k Beckettovej hre. Absurdnosť, zakotvená v jadre tohto diela, sa následne objavne využila a akcentovala aj inscenátormi. To, čo predstavovalo zdroj absurdnej logiky konania, prejavov, situovania jednotlivých postáv hry S. Becketta, sa hravo i adekvátne premietalo i do individuálnych autorských častí inscenácie, lemujúcich rad za radom príbeh.

Banskobystrickému Divadlu z Pasáže právom patrí označenie jedinečného divadelného súboru. Toto divadlo sa od ostatných neodlišuje iba svojou poetikou a hereckým súborom, ale najmä tvorivým procesom, cieľom ktorého má byť sprostredkovať empatický dialóg medzi svetom hercov a okolitým svetom „normálnej“ spoločnosti. Svojou tvorbou a činnosťou Divadlo z Pasáže zapadá do koncepcie – sociálneho divadla. Pracuje s nehercami a jeho základným cieľom je dosiahnuť proces integrácie účinkujúcich a tolerancie, či rešpektovanie väčšinovej spoločnosti. Proces naštudovania novej inscenácie je tematicky integrovaný do vzdelávacieho procesu.