Ako sa patrí na steampunkovú rozprávku, stroj času kraľuje javisku. Skladá sa zo šliapacieho mechanizmu na spôsob bicykla, starej skrine a spájajúcej steny s ističmi, generátormi a inou mechanikou znázornenou starožitnými kľukami a hákmi mosadznej farby. Mohutný, záhadný a priam starožitný. Po uvedení do chodu sa trasie a vypúšťa paru. Zdá sa, že je živý, aspoň tak, ako sa zdali kedysi ľuďom živé prvé parné lokomotívy, či prvé autá.

Na začiatku prichádzajú milo pôsobiace postavy klaunov. Ich hravé situačné scény postupne získavajú drsnejší cirkusový humor. Prichádza Kapitánka ako cudzí nadriadený element. Výstrelom z hyperbolizovanej vojenskej pištole ukončí ich výstupy. Amplifikovane vydáva príkaz, že ku klaunom treba pridať na obveselenie publika – opicu... čo má byť vojak Franz. Ten sa usmieva ako dieťa. Ostatní s ním fyzicky manipulujú ako s predmetom. Tak sa postupne mení nálada a odkaz scény divákovi pred očami...

Roald Dahl bol britský spisovateľ, no jeho rodičia boli Nóri. Prázdniny trávil v Nórsku a miloval fjordy. Hrdina z knihy Čarodejnice sa mu v tomto podobá... Táňa Masníková sa ho ale rozhodla pomenovať tradičným anglickým rozprávkovým menom Jack.

Na začiatku divadelnej inscenácie prichádzajú Stará mama a Jack na londýnske letisko Heathrow. Vrátili sa po prázdninách z Nórska. Letisku dominuje tabuľa odletov lietadiel do svetových metropol – nechýba Bratislava a Praha. Na tabuli je aj logo vymyslenej spoločnosti Airports.

 

 

Predošlé inscenácie Molièrovej hry Don Juan v Bratislave v roku 2002 a v Košiciach v roku 2003 priniesli nejednoznačné výpovede. Ponechali si tradičný text a tradičný koniec, ale v hereckom prevedení sa odrážalo myslenie a cítenie súčasného človeka.Košická inscenácia Dona Juana vlastne ani nemusela použiť klasikov text, pretože protirečil jeho posolstvu a násilne vťahoval diváka do bezvýchodiskového sledovania nejednoznačnej kauzy. Divadelníci sa po roku 2000 často borili s ambíciou aktualizovať klasiku, aj keď bolo ďaleko vhodnejšie prísť s novou, aktuálnejšou hrou.

Rozprávka na tému slovenskej zbojníckej tradície ešte stále môže privodiť potenciálne riziko stretnutia s nudou skostnatenosti. Alebo je práve teraz šancou popasovať sa s odkazom tradičných tém s prihliadnutím na nové morálne posolstvá? Skoncovať s patetickým vykreslením vyvoleného hrdinu, alebo s obrazom utrpenia pasívneho biedneho ľudu slovenského sa podujalo Mestské divadlo Actores prostredníctvom rozprávky Ďurošík alebo Na zbojnícku nôtu.

Jedným z trendov v dnešnom divadle pre deti je hrdina pohotový a zorientovaný vo svojom svete, prirodzený vodca dôležitých podujatí, prípadne, ako by sme povedali po novom, manažér ľudských (či inak rozprávkovo nadprirodzených) zdrojov. Za takýmto účelom hľadáme konkrétne postavy a konkrétne témy vhodné pre každé slovenské javisko. Tak sa teda osvedčil Kocúr v čižmách.

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Západné Nemecko pre 60-te až 70-te roky vyvinulo plán zvýšenej rentability kapitálu a rozhodlo sa privykať slabšie sociálne vrstvy životu v mene plánovanej sebadisciplíny. Vznikali sídliskové štvrte s vylúčením oddychových a prírodných zón, štvrte bez možnosti totálneho uvoľnenia vo voľnočasových aktivitách. Mnohí tínedžeri už od začiatku puberty začali chodiť do mládežníckych klubov. Tam boli ľahko dostupné alkoholické nápoje a cigarety. Potom sa objavili psychofarmaká a napokon aj tvrdé drogy. Takto vyrastala aj Christiane Vera Felscherinow, ktorá neskôr urobila sériu reportáží o probléme mladistvých s narkotikami.