Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.

György Spiró často zdôrazňoval, že chcel byť vždy spisovateľom-dramatikom, čo v maďarskej literatúre s výraznou prevahou básnikov a prozaikov je skutočnou raritou. Navyše mal dlho ambície ponúknuť maďarskému divadlu osobitnú dramaturgiu, ktorá v histórii maďarskej drámy nemala obdobu.

Čím viac platí konštatovanie, že väčšina divákov hľadá v divadle zábavu, o to väčšia je zodpovednosť divadiel za to, akú kvalitnú zábavu tejto veľkej skupine divákov ponúkajú. Diváci, hľadajúci v divadle len, alebo predovšetkým len zábavu, bývajú žiaľ aj menej nároční, a sú ochotní akceptovať umelecky ale aj „remeselne“ menej kvalitné predstavenia. Zodpovednosť divadla spočíva teda predovšetkým v tom, aby tento záujem a zábavné žánre uspokojovali umelecky kvalitnými predstaveniami. Dlhodobo je to mimoriadne dôležitá forma „výchovy divákov“. V Komárne sa za dlhé roky „vyselektovalo“ obecenstvo so záujmom o povrchnejšie formy zábavného divadla. V posledných rokoch snahy vedenia o umelecky aj myšlienkovo náročnejšie divadlo sa stretli s výrazným odporom agresívnej „zábavychtivej“ časti publika.