Rozprávať o sebe na javisku je nielen odvaha, ale aj veľké poučenie vo všetkých smeroch. V našom kultúrnom a divadelnom kontexte sme zvyknutí, že sa tak najčastejšie robí pri inscenáciách terapeutického divadla (divadlo mentálne a telesne znevýhodnených), psychodramatického divadla atď., ktorých hlavnými funkciami sú práve funkcie ako liečebná, rehabilitačná, psychologická a pod. Inscenácií, ktoré sú tradičným autoportrétom, je u nás minimum, možno z posledných bola takou inscenácia Blaha Uhlára Pokus (v hľadaní spirituality), video-divadelná inscenácia z roku 2011 v Divadle S.T.O.K.A. Bratislava. Pri inscenácii Silent Rhapsody však v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o tradičnej autobiografii, či nebodaj o terapii prostriedkami divadla. Aj keď – samozrejme – pri autobiografických dielach sú vždy obe funkcie prítomné, teda aj pri tejto inscenácii. Dôležité však je, v akom pomere sú k estetickej a umeleckej funkcii.