Charakter celého predstavenia jasne signalizuje už prvý režijný nápad, prvý výstup, ktorý predchádza k vážnemu a povinnému shakespearovskému prológu. Tento moment je pre diváka komunikačným kódom, informáciou o tom, že textová poetika situačnej komédie sa presúva do javiskovej verzie, ktorá sa približuje viac žánru muzikálovo-operetnej frašky s prvkami klauniády.

Román Spiatočka (Rükverc, 2012) je tretím románom autora, ktorého dramatizáciu uviedlo už aj prestížne maďarské divadlo Katona József Színház z Budapešti (2013). Košické divadlo pripravilo modifikovanú verziu autorskej dramatizácie, ktorá tematicky výraznejšie reflektuje povojnovú históriu socialistického a kapitalistického Česko-Slovenska. V centre stojí večný outsider, košický mešťan pôvodom z južnoslovenskej maďarskej dediny. V jeho osobnom príbehu sa rámcujú a zrkadlia aj širšie osudy nášho štátu, ale najmä Maďarov žijúcich v Košiciach a v južných regiónoch východného Slovenska.

Košická inscenácia je výnimočná a jedinečná aj tým, že z jednej strany vstupuje do bohato rozvetveného maďarského „liliomovského“ kontextu, ale súčasne prezentuje režijno-scénografický koncept, ktorý je „textom i kontextom nedotknutý“, ako sa vyjadril Ľ. Vajdička v bulletine. Tento moment je veľmi dôležitý, lebo košická interpretácia naozaj objavuje a odkrýva „čistý text“, elementárne dramatické situácie a (po)zabudnuté metafory, symboly a podtexty.

Hoci je József Czajlik umeleckým riaditeľom košického divadla Thália od mája 2011, je Ahlforsova komédia prvou jeho réžiou v tomto divadle. Hráva sa v Máraiho Štúdiu, čiže v menšej komornej sále divadla. Hra fínskeho autora Bengta Ahlforsa nie je na Slovensku neznáma, dokonca v tejto istej sezóne ju uvádza aj SKD Martin.

V programe k inscenácii Equus Divadla Thália v Košiciach si môžeme prečítať zvláštnu úvahu umeleckého vedúceho Károlya Korognaiho (ktorý v inscenácii hrá psychiatra Martina Dysarta). Úvahu som neoznačil za zvláštnu preto, že v takmer každej vete sa nachádzajú gramatické a štylistické chyby, „previnenia“ proti pravidlám maďarského jazyka, niekedy priamo nezmyselné vety, v ktorých nesprávne používanie pojmov dáva opačný význam, než bol zámer autora, aj keď vydanie oficiálneho materiálu k inscenácii na takejto jazykovej, štylistickej úrovni by sa tiež právom mohlo označiť za zvláštne, napr. aj preto, že diváka prinúti uvažovať o úrovni umeleckej práce, ktorá má takýto „sprievodný materiál“. To by však už bolo „o inom“, a malo by sa zrejme prediskutovať na interných hodnoteniach, keby Thália niečo také vôbec mala.

Revízor

7.2.2008

Pre divadlo, ktoré chce zabávať na vysokej úrovni, zároveň byť aj spoločensky aktuálne, si ťažko predstaviť vďačnejší titul ako Gogoľovu komédiu. Strhujúco smiešny príbeh s presne charakterizovanými postavami, ktoré sú nadčasové, ktoré už takmer dve storočia v každom spoločenskom zriadení, pri každom politickom systéme pôsobia aktuálne, zabáva diváka, ale popri zábave ho núti aj premýšľať, poskytuje mu paralely zo súčasnosti. Lebo vždy a všade sa nájdu aktuálne typy, zodpovedajúce Gogoľovým postavám. Úspech je zakódovaný v presne charakterizovaných typoch ľudí, ktorí žijú (a priživujú sa) v každej spoločnosti, a v určitej morálke (resp. neprítomnosti morálky) od cárskeho Ruska z čias Gogoľa až po našu súčasnosť. Tento morálno-spoločenský obsah však predstavuje aj určitú pascu. Padnú do nej inscenátori, ktorí si myslia, že samotný príbeh bez hlbšieho výkladu, vtipné scénky a smiešne postavičky zaručia úspech.