Podľa Zygmunta Baumana ľudský život tvorí neustála konfrontácia medzi vonkajšími podmienkami vnímanými ako „realita“ s plánmi jedinca, snažiaceho sa „pretvoriť realitu v súlade so zvolenou víziou dobrého života“. Identita indivídua sa formuje prostredníctvom očakávaní a potrieb (vlastných i cudzích). Gilles Lipovetsky a iní upozornili, že honba za súkromnými pôžitkami prináša len čiastočné uspokojenie. Paradoxne jej sprievodnými symptómami sú pocity úzkosti a životného zlyhania. Postavy z inscenácie Divadla SkRAT si uvedomujú, že ich „pocit šťastia“ závisí od ich činov v minulosti, ovplyvňuje konanie v prítomnosti a formuje budúcnosť. Bilancujú, pokúšajú sa o zmenu aktuálneho stavu a prevzatie kontroly nad situáciou.

Keď sa človek chystá navštíviť predstavenie divadla SkRAT, môže si byť istý jednou vecou: určite v ňom nebude chýbať (seba)irónia. V tejto súvislosti sa ako kritik, ktorý trpí mániou hľadania rôznych súvislostí a paralel, nezdržím, aby som nepripomenula, že to isté platí napríklad pre uhlárovské inscenácie v Stoke aj v DISKu, a našli by sa podobnosti i v „názvotvorbe“. No nechajme nateraz (pre súbor SkRATu už zaiste dokonale otravné) uhlárovské odkazy bokom. Sústreďme sa na inscenáciu, ktorej samotný názov poteší srdce ironika neodolateľnou symbiózou žargónu pohrebákov a slovníka anatomickej prednášky: dámy a páni, je tu Rozlúčka s pohybovým aparátom.

Inscenáciu nenúteným príhovorom otvára postava Sprevádzača (Ľubo Burgr). Ten sedí po boku javiska a so scenárom v rukách režíruje celý priebeh predstavenia. Ako sám poznamenáva, má schopnosť posúvať dej dopredu, vysvetľovať konanie postáv, tlmočiť ich myšlienky či sem-tam porozprávať vtip. Burgr sa vysmieva z teatrológov, ktorí údajne potrebujú iné, zložitejšie témy ako obyčajný človek.

Tvorcovia divadla SkRat sa inscenáciou Donor, swingers a iné experimenty... ponorili do sveta bezperspektívnych postavičiek, o ktoré svet stratil záujem a svoje uplatnenie nachádzajú už len v sériách kurióznych experimentov. Divoký swingers večierok, na ktorom padnú všetky zábrany, kde sa nečakane objaví dokonca terorista, bezhraničná ochota nechať oplodniť vlastnú manželku neznámym darcom, či ľudia nečinne sa prizerajúci zločinu. Majú byť azda tieto príklady odpoveďou na proklamované motto inscenácie – „Nikdy vopred nehovorte, ako sa zachováte v nejakej situácii“?