Asi to najsympatickejšie na tvorcoch z Divadla Petra Mankoveckého je ich neustála snaha hľadať. Zakaždým hľadajú nové priestory, nových režisérov a nové prístupy k divadlu. A mňa ako diváka teší to, že sa im to všetko darí aj nachádzať. Žánrom ich najnovšej inscenácie Strachopudi je horor. V kontexte neustále hľadajúceho divadla môžem povedať, že tentokrát ich dielo stojí (a padá?) na hľadaní (a nachádzaní) spôsobov, ktorými by sa dal u divákov vyvolať naozajstný pocit strachu. Nechcú vyvolať katarziu či estetický zážitok, ale zimomriavky a nesebavedomé obzeranie sa na ceste do našich bezpečných domovov.

Mnohým ostal v pamäti uhrančivý a sugestívny prejav, okázalé bohémstvo Petra Mankoveckého, hlasný, temný, pudový výkrik zo sveta kontrolovaného silnými mužmi, okolo ktorých sa krútia krásne a slabé ženy. Takéto chápanie Tálie má na Slovensku, a v strednej Európe vôbec, veľmi silnú tradíciu, no európske aj stredoeurópske divadlo sa dnes aj pod vplyvom narastajúceho počtu žien v smerodajných tvorivých profesiách pohybuje v inej, rodovo neutrálnejšej paradigme. Mladí divadelníci a divadelníčky sú už otvorenejší voči svetovým inšpiráciám rôzneho druhu.