Enigmatické dielo Franza Kafku už mnohokrát pritiahlo adaptátorov, pokúšajúcich sa v praxi potvrdiť jeho nadčasovosť a interpretačnú bohatosť, o ktorej zas teoretici dodnes uvažujú. Že je aj u nás čosi kafkovské vo vzduchu, sa ukázalo po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky vo februári 2018. Pod povrchom fungovania štátneho aparátu sa odhalilo kolosálne podhubie justičných, policajných, politických, mafiánskych a oligarchických prepojení, korupcie, podvodov a zlyhaní systému. V miere absurdity a nefunkčnosti základných mechanizmov sa stal stav krajiny demonštráciou „kafkovčiny“ v priamom prenose. A tak, kým spoločnosťou dodnes denne otriasajú nové otrasné zistenia, v divadle vznikla živná pôda pre istý typ dramaturgie, ktorý sa manifestoval aj viacerými uvedeniami Kafkových próz krátko po sebe (resp. dokonca naraz).

Nie vždy sa všetko končí šťastne, i keď klasické starogrécke tragické konce osudov štyroch postáv v inscenácii nenájdeme. Ale ako podtitul, namiesto zvoleného – dramatické konštelácie štyroch postáv o láske, bolesti, závislosti a nádeji – by nejakú inú naformulovanú vetu v tomto zmysle mohla mať najnovšia inscenácia bratislavského Divadla Petra Mankoveckého s názvom (bez)mocní.

Asi to najsympatickejšie na tvorcoch z Divadla Petra Mankoveckého je ich neustála snaha hľadať. Zakaždým hľadajú nové priestory, nových režisérov a nové prístupy k divadlu. A mňa ako diváka teší to, že sa im to všetko darí aj nachádzať. Žánrom ich najnovšej inscenácie Strachopudi je horor. V kontexte neustále hľadajúceho divadla môžem povedať, že tentokrát ich dielo stojí (a padá?) na hľadaní (a nachádzaní) spôsobov, ktorými by sa dal u divákov vyvolať naozajstný pocit strachu. Nechcú vyvolať katarziu či estetický zážitok, ale zimomriavky a nesebavedomé obzeranie sa na ceste do našich bezpečných domovov.

Mnohým ostal v pamäti uhrančivý a sugestívny prejav, okázalé bohémstvo Petra Mankoveckého, hlasný, temný, pudový výkrik zo sveta kontrolovaného silnými mužmi, okolo ktorých sa krútia krásne a slabé ženy. Takéto chápanie Tálie má na Slovensku, a v strednej Európe vôbec, veľmi silnú tradíciu, no európske aj stredoeurópske divadlo sa dnes aj pod vplyvom narastajúceho počtu žien v smerodajných tvorivých profesiách pohybuje v inej, rodovo neutrálnejšej paradigme. Mladí divadelníci a divadelníčky sú už otvorenejší voči svetovým inšpiráciám rôzneho druhu.