Divadlo Nová scéna, Bratislava

Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.

Vytváranie samostatných programových línií určených primárne mladšiemu divákovi predstavuje jednu z dramaturgických tendencií slovenských divadiel. Organizátori a tvorcovia zaraďujú do repertoárov také inscenačné tituly, ktorých témy majú potenciál mladých (prevažne žiakov základných a stredných škôl) zaujať alebo plniť minimálne vzdelávaciu funkciu. Divadlo Nová scéna tieto snahy demonštruje projektom Mladá Nová scéna. Elektrický anjel je v poradí už treťou inscenáciou tohto projektu, pričom všetky tri uvádza divadlo v réžii a dramaturgii Svetozára Sprušanského.

Muzikál s jánošíkovskou tematikou nie je na slovenských javiskách žiadne nóvum. Legendárna inscenácia Na skle maľované sa zapísala hlboko do spoločenského povedomia, aj keď rodisko tohto Jánošíka je u našich severných susedov – Poliakov. Na muzikálový obraz skutočne „nášho“ Jurka sme si museli počkať pár desaťročí. Prvý pôvodný muzikál o národnom hrdinovi sa napokon zrodil až teraz, a to vďaka Novej scéne. Toto prvenstvo je nepopierateľné, ale o umeleckých prínosoch inscenácie, či už z hľadiska jánošíkovskej divadelnej tradície, alebo vývoja slovenského muzikálu, či akýchkoľvek iných, sa hovoriť nedá.

Mohla to byť sebavedomá lastovička ohlasujúca v už tak dlho pustnúcom slovenskom muzikálovom rumovisku potrebné leto. No očakávaná tuzemská premiéra slávneho muzikálu Bedári napísaného podľa slávneho rovnomenného románu Victora Huga (dvojnásobné využitie slova „slávny“ tu nepoužívam ako floskulovú výplň, ale adjektívum skutočne vystihujúce realitu) bez zaváhania zapadla do pochmúrnych končiarov našich muzikálových malohôr. Jednu lastovičku som tu síce zaznamenal, ale to priveľmi predbieham.

Mamma Mia! je pre každé divadlo zaručeným diváckym úspechom. Dodnes populárne a celými generáciami spievané piesne, bláznivá love story, navyše pocukrovaná sladkým sentimentom a známa filmová verzia z roku 2008 s Meryl Streep v hlavnej úlohe nezávislej Sophiinej matky Donny sú to, čo dlhodobo vypredáva sály. No súčasne je aj zárukou akostného muzikálového zážitku. Ten spočíva aj v tom, že inscenátori si nemôžu dovoliť interpretovať príbeh podľa vlastnej koncepcie a vízie. Podobne ako pri muzikáloch Fantóm opery, Bedári, Wicked či Ples upírov si producenti prísne strážia licencovanú verziu, ktorá presne diktuje požiadavky, ako má naštudovanie vyzerať. A len málokedy z nich ustúpia.

Hoci Ďurdiak kvôli finančným problémom divadla neskôr riaditeľskú stoličku opustil, je potrebné uznať, že pod jeho vedením sa divadlo odvážilo k inovatívnemu kroku, vďaka ktorému sa dramaturgia divadla pustila aj do vážnejších tém a medzi populárne muzikálové libretá sa vtesnali hĺbavejšie dramatické diela. Medzi spracovania týchto divadelných hier možno zaradiť aj divadelnú inscenáciu Petra Shaffera Equus hovoriacu o niekoľkých závažných témach, ako je životná frustrácia, sloboda ducha v procese budovania vlastnej integrity, normálnosť verzus bláznovstvo, sexualita verzus náboženstvo atď.

Záhadná a legendami opradená Mata Hari, prvá tanečnica, ktorá vystúpila pred publikum prakticky nahá, a ktorú v roku 1917 popravili za dvojitú špionáž, neustále púta a fascinuje nielen umelcov. Jej pseudonym (civilné meno Margaretha Geertruida „Margreet“ Zelle MacLeod) je synonymom hriechu, nebezpečenstva aj ženskosti. Podľa jej životopisu vzniklo niekoľko kníh a hraných aj dokumentárnych filmov. Bolo už len otázkou času, kedy po jej životnom príbehu siahne aj muzikálová scéna.

Francúzsky muzikál Rómeo a Júlia od Gérarda Presgurvica, na motívy hry Romeo a Júlia od W. Shakespeara uviedlo bratislavské divadlo Nová scéna. Nová scéna už dlhé roky uvádza divácky príťažlivé a nenáročné tituly. Takýmto počínaním láka bežného komerčne orientovaného diváka a dáva mu presne to, čo chce – zábavu. Za muzikál Rómeo a Júlia si tvorcovia z bratislavskej Novej scény zaslúžia malú pochvalu. V divadle Nová scéna sa podarilo aspoň čiastočne vylepšiť francúzsky originál.

Divadlo Nová scéna má s inscenáciami svetových i pôvodných slovenských muzikálov bohaté skúsenosti. Na jej javisku sme v ostatných sezónach videli široký muzikálový rozsah – od klasiky, ktorú predstavuje napr. West side story cez muzikály s historickou témou (Báthoryčka či František z Assisi) až po súčasnú komédiu z prostredia šoubiznisu Boy Band. Posledná zo spomínaných inscenácií pripomínala skôr inscenovaný koncert pop music a v tejto línii hitmuzikálov pokračuje aj komerčne ladeným titulom s pesničkami legendárnej skupiny Elán Ôsmy svetadiel, pod ktorý sa režijne podpísal choreograf Ján Ďurovčík.

Charleyho teta (Charley´s Aunt, 1982) je divadelná hra britského autora Waltera Brandona Thomasa stará viac než 100 rokov. Brandon Thomas nepatril vo svojej dobe k obzvlášť úspešným či presláveným dramatikom. Okrem písania skúšal divadelné šťastie aj ako herec, režisér, divadelný podnikateľ. Nečakane sa (po viacerých neúspechoch) preslávil práve spomenutým titulom, napísaným pre obľúbeného londýnskeho komika W. S. Penleyho. Až s Charleyho tetou dosiahol takpovediac svetový úspech. Hra sa okrem európskych dostala aj na americké javiská. Do dnešných čias sa dožila mnohých spracovaní (muzikál, opereta, film) a mnohých verzií, ktoré dramatikov text rôznym spôsobom prispôsobovali, aktualizovali, vylepšovali škrtmi či doplneniami.