Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.

Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.

Režisér Martin Kákoš v inscenácii staval najmä na hereckých výkonoch a situačnom humore, ktoré autorov text ponúka. Tragika Emilovho osudu sa prejaví až v závere, keď na jeho nešťastí televízia doslova parazituje prostredníctvom reality šou „Zabi si svojho nepohodlného svedka“. Dovtedy sa diváci na osude javiskového hrdinu zabávajú, hoci má aj výrazné tragické črty.

V dnešných konzumných časoch je ťažké odlákať divákov od televíznej zábavy, prilákať ich do divadla a dokonca ich zabaviť. Divadlá preto siahajú po overených tituloch, ktoré majú predpoklad, že budú ťahákom a budú napĺňať hľadisko. Ani overený titul vždy nie je zárukou úspechu.

Stvárniť reálne historické postavy je vždy veľká výzva a ešte väčšia výzva je v zhustenej forme predstaviť život Ľudovíta Štúra. Úloha sa stáva o to ťažšou, že s postavou Ľudovíta Štúra sa spájajú rôzne predstavy, existuje o ňom množstvo kníh, boli natočené seriály, takže život reálnej historickej postavy a postavy „literárnej“ sa môže viac či menej líšiť. Autori inscenácie sa na malom priestore odhodlali zobraziť devätnásť rokov zo života Ľudovíta Štúra a zároveň na pozadí jeho života pripomenúť dramatické a turbulentné roky v dejinách slovenského národa.

Autori scenára, Peter Pavlac a Michal Vajdička, napísali rozprávku o troch súrodencoch priamo pre Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Veľmi vtipne spracovali notoricky známy príbeh o hľadaní si svojho miesta, svojho domu. Jednotlivé postavy zaktualizovali, doplnili populárnymi pesničkami a súčasnými reáliami.