Sledovať to, ako sa na premiére detektívky v podaní amatérskeho divadelného krúžku technickej univerzity začínajú diať pre divadelníkov tragické, ale pre divákov komické veci, je zábava. A to, že sa táto hra dostala na Slovensko, je naozaj hodné povšimnutia. Britský humor totiž absolútne dokonale funguje na medzinárodných scénach, a tak treba rešpektovať fakt, že autorské trio predáva túto inscenáciu ako hotový produkt, ktorý treba len presne podľa návodu (rozumej režijnej knihy) poskladať.

Hru maďarského dramatika Jánosa Háya Šteňa inscenovalo viacero maďarských i zahraničných divadiel. Uvádza sa od roku 2002 a v súčasnosti ju do svojho repertoáru zaradilo aj Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Od svojho uvedenia hra nestráca na svojej aktuálnosti a dokáže osloviť aj divákov v širšom geografickom a kultúrnom kontexte, hoci prioritne reflektuje osudy ľudí z východnej Európy. Aktuálnosť hry podporuje aj 30. výročie novembra 1989.

Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

 

Mohla 777. premiéra v 75. sezóne Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorej leitmotívom sú „Legendy“, patriť niekomu inému ako svetovému dramatikovi a veľkému básnikovi divadla Williamovi Shakespearovi? Veľké výročie sa v dôstojnej Historickej budove divadla oslávilo tak, ako sa patrí – veselo, konkrétne s Veselými paniami z Windsoru. Aj takto môže vyzerať čaro nechceného, keďže táto premiéra sa mala konať už pred niekoľkými rokmi (a v réžii Michala Náhlíka), no materské povinnosti herečiek ju posunuli až na záver tejto divadelnej sezóny (už v réžii Marianny Luteránovej).

 

Román Saturnin patrí v Čechách medzi klasiku, v pravidelných intervaloch vychádzajú jeho reedície (doteraz ich vyšlo okolo 25) a viackrát bol načítaný ako audiokniha. O úspechu románu hovorí jeho filmové spracovanie aj divadelná dramatizácia. Doteraz bol Saturnin v českých divadlách inscenovaný viac ráz a vždy s veľkým diváckym ohlasom.

O ľuďoch

3.3.2017

Keď po siedmich rokoch práce na rukopise napokon v roku 1833 vyšla knižne Puškinova poéma, alebo presnejšie román vo veršoch Eugen Onegin, vyvolal v Rusku veľký ohlas. Jednak, podľa dobových prameňov a spisovateľových súčasníkov, román dokonale vystihoval ruskú spoločnosť 20. rokov 19. storočia a jednak jemne pripomínal romantické Byronovo dielo Don Juan. Preto sa netreba čudovať, že dramaturg a úpravca textu Miro Dacho siahol po novom preklade Jána Štrassera a pokúsil sa (našťastie, s priaznivým výsledkom) pre divadlo vyabstrahovať z takmer 250 strán Puškinovho textu živé dramatické jadro.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove už tradične v každej sezóne zaraďuje do repertoáru aj jedno muzikálové predstavenie. V tomto roku siahlo po príbehu zakarpatského hrdinu Nikolu Šuhaja. Odborníci sa zhodujú v tom, že Nikola Šuhaj by nebol tým, kým je, bez „svojho“ autora – českého prozaika Ivana Olbrachta, ktorý život zbojníka spracoval do literárnej podoby len čosi málo ako desaťročie po jeho smrti. Román obsahuje hodnoverné fakty opierajúce sa o historické pramene, ale aj také, ktoré sú čiastočne či celkom vyfabulované autorom. Aj napriek tomu, že je prešovský muzikál označený ako svetová premiéra, poznáme nielen filmové spracovanie z roku 1947, ešte viac azda zarezonoval muzikál Balada pro banditu Divadla na provázku (premiéra v roku 1975) a jeho sfilmovaná verzia z roku 1978 v hlavných úlohách s Miroslavom Donutilom a Ivou Bittovou.

„Netuším, prečo som napísal túto hru.“ Tak znie prvá veta, autorský citát, v bulletine k novej komornej inscenácii Divadla Jonáša Záborského v Prešove, k hre amerického dramatika Neila LaButa Trón milosrdenstva. Podľa jeho slov, ktoré sa ďalej dočítame, to vraj bola akútna potreba vypovedať tento príbeh. A hoci práve takýto typ textu nebýva ľahko interpretovateľný, dramaturgia divadla si ho vybrala aj po predchádzajúcej pozitívnej skúsenosti s LaButovým textom Tučné prasa, ktorý v roku 2013 v prešovskom divadle takisto režijne pripravil Jakub Nvota.

Malá scéna Divadla Jonáša Záborského (ďalej DJZ) je tzv. experimentálna. Tento jej aspekt je využitý tak, že ju inscenátori modifikovali do podoby javiska a hľadiska, aké by mohli byť v „kulturáku“ malej obce. Všetky steny hľadiska majú ružové tapety ako z oného obdobia, zábradlie lemujúce hľadisko by pozváral hociktorý kutil, ide sa doň chodbou, kde na stene, ktorá asociuje umakartové jadrá bytov, visí nástenka podobná tým, na ktorých boli propagačné plagáty, hrdinskí robotníci plniaci plány na 200 % a iní nadľudia, resp. novoľudia našich jasnejších včerajškov. Akurát že tu využili nástenku na portrét Václava Havla a jeho životopis s dôrazom na tie fakty, ktoré potvrdzujú autobiografickosť hry Audiencia.