Na Malej scéne prešovského Divadla Jonáša Záborského sa diváci pozerajú do neveľkého, kvôli vojne slabo zariadeného parížskeho bytu. Miestnosť s takmer štvorcovým pôdorysom má iba dve steny a jeden z rohov miestnosti vybieha do hľadiska. No hoci je polovica hľadiska obklopená divákmi, medzi hľadiskom a javiskom neexistuje žiadna interakcia. Do parížskeho bytu sa pozeráme cez dôkladne dodržiavanú štvrtú stenu realizmu.

Piatok trinásteho novembra sa do histórie nášho hudobného divadla zapíše ako deň, keď svetlo divadelného sveta uzrel nový slovenský muzikál Jana z Arku. V prešovskom Divadle Jonáša Záborského sa týmto titulom podujali na neľahkú úlohu uchopiť túto notoricky známu tému a postavu mladej bojovníčky za francúzsku slobodu, a to hneď v nie najjednoduchšom modeli – muzikáli. To, čo sa na začiatku zdalo byť pre tvorivý tím veľkou výzvou, po viac ako dvoch hodinách predstavenia ostalo len v akýchsi rozpačitých intenciách.

Namiesto veľkého „muzikálového“ javiska uviedli Kabaret v komornejšej Historickej budove. Kabaretné speváčky a tanečníčky predvádzali svoje výstupy priamo smerom k divákom. Tí si takto mohli autentickejšie užiť ozajstnú kabaretnú atmosféru. Na malé javisko zmestili tvorcovia okrem tanečného pódia, vlakového kupé, svietiaceho koňa a detskej izby aj živý orchester. Čo sa teda celkom určite Náhlíkovi podarilo, bolo naplniť priestor.

Podobne ako Don Juan v Soho (prvá Marberova hra, ktorú uviedol v DJZ Michal Náhlík), aj Dílerova voľba je text, z ktorého cítiť ozajstný život. Preto sa aj rozhodnutie vytvoriť čo najcivilnejšiu inscenáciu oplatilo. V réžii Mariany Luteránovej sa hercom podarilo udržať humor vo veľmi nenásilnej rovine. Dokonca aj expresívnosť vyjadrovania (čo býva pre prešovské publikum ešte stále problémom) pôsobí z úst hercov ako súčasť bežnej komunikácie prirodzene.

Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.

Trauma z kolektívnej viny za deportácie a vyvražďovanie Židov je v obľúbenosti medzi témami filmov stále na popredných miestach. A to dokonca aj na Slovensku. V posledných rokoch na túto vlnu nabehli už aj slovenské divadlá. Nie je sa čomu čudovať. Už niekoľko sezón si Slováci v divadlách spytujú svedomie, učia sa z minulosti a pátrajú po svojich koreňoch. Na rad prirodzene musel prísť aj holokaust.

Igor Kasala hráva v Divadle Jonáša Záborského „takmer hlavné“ roly. I keď je stabilným členom súboru, nepatrí medzi hercov, ktorí by sa „špecializovali“ na titulné postavy. Posledná, do ktorej ho Michal Náhlík obsadil, bol v roku 2012 Škorec v Podivuhodnom skone sedliaka Škorca. A hoci je zjavné, že Antonio Salieri nie je v Shafferovej hre Amadeus titulná postava, je pre príbeh geniálneho hudobníka zo Salzburgu celkom určite najkľúčovejšia.

Slovenské činoherné divadlá niekoľkokrát ročne ponúknu dôvod bedákať nad ponukou inscenácií pre najnižšiu vekovú kategóriu divákov. Medzi také však už niekoľko sezón nepatrí Divadlo Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Uplynulé inscenácie pre deti mali vždy dostatočnú úroveň, výtvarnú hodnotu a predovšetkým v nich nebolo zanedbané režijné ani herecké remeslo.

Od zlúčenia spevohry s činohrou v Prešove ubehlo už osem rokov. V čase zlučovania sa mnohí diváci obávali (a niektorí aj tešili), že v prešovskom divadle sa úplne prestane spievať a modernejšia činohra prevalcuje predvídateľnú operetu. Nestalo sa. Prešovská opereta sa „rebrandovala“ na svetový muzikál a zo „zmeny názvu“ doteraz úspešne ťaží. Takmer každý rok Divadlo Jonáša Záborského uvedie svetovú premiéru hudobno-divadelného diela a v závislosti od témy či spevavosti skladieb vypredáva svoju Veľkú sálu (ktorú už využíva takmer výlučne na muzikály a rozprávky).