V dejinách slovesného umenia sa objavilo viacero postáv, ktorých konkrétne mená zľudoveli ako pomenovanie istého ľudského (arche)typu s analogickými charakterovými vlastnosťami. Rovnako, ako dodnes existujú donkichoti bojujúci s veternými mlynmi, Romeovia ako romantickí milovníci, či naopak prelietaví donchuani, jestvuje aj čosi, čo by sme podľa hlavnej postavy Molièrovej hry Meštiak šľachticom, pána Jourdaina [žurdéna], mohli nazvať „jourdainstvom“. Napriek viac než trom stovkám rokov, ktoré delia Molièrov svet od toho nášho, „žurdénsky“ syndróm človeka, ktorý síce nadobudol isté spoločenské postavenie, ale nemá ani zamak chochmesu a snaží sa silou-mocou stať niečím, čím nie je, neuvedomujúc si, aký je pritom smiešny, je dnes čoraz rozšírenejší. Po príklad netreba ísť ďaleko, najmä televízia je farmou na rýchlokvasené „celebrity“, ľudí zo všemožných šou, ktorí sa zrazu ocitli na výslní, v „lepšej“ spoločnosti. Je ich u nás ako maku, vynímajú sa na obálkach bulvárnych časopisov, ako nepatrične ale pôsobia v okázalých róbach na galavečeroch a plesoch v Opere. Priam udiera do očí, že ani najhonosnejší norkový kožuch nezakryje pravdu, ktorá sa odhalí po prvých vyslovených vetách...

V októbri 2013 obletel internet článok britských novín The Guardian. Jeho názov znel „Prečo sa mladí Japonci vzdali sexu“ a opisoval zvláštny sociologický trend – rastúci počet obyvateľov Japonska do 35 rokov, ktorí sú dobrovoľne single a nevyhľadávajú trvalé vzťahy ani sexuálnych partnerov. Článok okrem iného poukázal na fakt, že títo ľudia si nedostatok skutočnej blízkosti kompenzujú pomocou virtuálnej reality – príkladom za všetky bol v článku muž, u ktorého dokáže vyvolať sexuálne vzrušenie iba sledovanie ženských robotiek v počítačovej simulácii. Na druhej strane, zhruba v rovnakom čase sa v médiách písalo o robotovi Kenjim, naprogramovanom prejavovať lásku. Napriek istým komplikáciám s Kenjim jeho stvoriteľ, Dr. Akito Takahashi, vyjadril úprimnú vieru, že „jedného dňa budeme žiť bok po boku s robotmi, budeme ich milovať a oni budú milovať nás.“ Nuž, znie to trochu desivo, ale úroveň technologického pokroku nás presviedča o tom, že táto vízia Dr. Takahashiho sa raz zrejme naozaj môže stať skutočnosťou. A či už je táto túžba prirodzená alebo zvrátená, je možné predstaviť si výhody takého spolužitia. Kým človek je tvor emocionálne komplikovaný, nestály, ťažko predvídať jeho konanie, ktoré je pričasto v rozpore s jeho slovami, robota možno naprogramovať podľa prianí jeho majiteľa. Aspoň zdanlivo.