Hra, ktorú Tolstoj napísal na podklade skutočnej udalosti z blízkej dediny, mala v spisovateľových časoch slúžiť azda ako burcujúca aktualita, varovanie pravoslávneho ľudu Ruska pred závisťou, chamtivosťou a bezbožným smilstvom, ktorými boli, spolu s výdatným alkoholizmom, presiaknuté všetky vrstvy spoločnosti (ako to napokon majstrovsky vykreslili aj Gogoľ a iní). Pádne zobrazenie spoločenského nešváru je nakoniec jednou z tvárí časového umenia, akým je divadlo, a preto mohla hra vo svojej dobe, v dobe obmedzených možností šírenia informácií, zaujať široké vrstvy publika – napriek tomu, že nemá skutočný, živý a nadčasový dramatický nerv.

Inscenácia hry súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri, v réžii Michaela Vyskočániho, sa dotýka mužsko-ženských vzťahov, problematiky ich ľúbostných citov, ako aj hľadania lásky v univerzálnom rozmere. Tvorcovia tejto trnavskej inscenácie predostreli zložito poprepletaný trojuholník v napätom chvení vzájomného zraňovania.

Čím môže byť Veľký Gatsby aktuálny dnes? Trnavskí tvorcovia (dramaturgička Lucia Mihálová a režisér Viktor Kollár) pôvodný príbeh značne skresali, no ponechali všetky dôležité kľúčové situácie, opisy i komentáre. Ich interpretácia sa nesústredila len na príbeh Jaya Gatsbyho, ale prostredníctvom rozprávača Nicka Carrawaya na to, čo sa skrýva medzi riadkami románu, na onú povestnú fitzgeraldovskú spoločenskú sondu. Tá im ponúkla dostatočný priestor na to, aby našli paralely s aktuálnymi spoločenskými tendenciami.

Predposlednou premiérou sezóny 2015/2016 bola v Divadle Jána Palárika v Trnave hra Divný Janko zachytávajúca životné osudy romantického básnika Janka Kráľa. Inscenácie inšpirované tvorbou a životom slovenských a svetových básnikov (Vladimir Vladimirovič Majakovskij, Andrej Žarnov, Trnavská skupina – konkretisti) patria už k nepísanej tradícii trnavského divadla. Tentoraz sa tvorcovia podujali vdýchnuť divadelný život výnimočnému básnikovi štúrovskej generácie Jankovi Kráľovi, ktorému sa aj pre búrlivý naturel a svojské umelecké spôsoby dostal k menu atribút „divný“.

Nebudem tajiť, že som veľkou fanúšičkou románu Ostrov pokladov. Čítala som ho viackrát, niekoľko liet (v zmysle ročných období) po sebe. Jim Hawkins bol moja prvá literárna platonická láska. Úprimne som ho ľutovala, keď v naháňačke na lodi zastrelil piráta Handsa. V noci som striehla, či nezačujem klopot slepeckej palice Pewa alebo drevenej nohy Dlhého Johna Silvera. Všetky moje predstavy sa neskôr zhmotnili pri sledovaní filmovej verzie z roku 1990 s Christianom Baleom v úlohe Jima. Film možno nepatrí medzi kinematografickú špičku, no pre mňa dokonale vystihol myšlienku pirátskeho dobrodružstva násťročného chlapca (a prostredníctvom neho aj mňa).

Svet hercov po tom, čo opustia dosky javiska, bol námetom mnohých filmov, z divadelných hier na túto tému je vari najznámejšia Divadelná komédia Bengta Ahlforsa, menej známa napríklad hra Život v divadle Davida Mameta (obe sa inscenovali aj na Slovensku). O tom, aký ťažký je herecký chlebík, je aj komédia Herci sú unavení, ktorú v tejto sezóne uviedlo Divadlo Jána Palárika v réžii domáceho režiséra Viktora Kollára.

Otázkou však zostáva, čo s Nestroyom a jeho kúzelnými hrami, ľudovými drámami a muzikálu blízkymi spievanými fraškami dnes? Súdiac podľa kritických slov, ktoré na adresu Pána Mimo napísali recenzenti, oživovanie známeho komédiografa na našej prvej scéne nedopadlo celkom zdarne. Ani o trnavskej inscenácii sa, žiaľ, nedá povedať, že by bola invenčným príspevkom k inscenačnej tradícii Nestroya u nás.

Divadlo (z) poézie na javisku Divadla Jána Palárika nie je predchnuté sentimentom minulých čias a napriek istým faktografickým presahom nemá ani ambíciu prehnane historizovať. Hoci inscenácia vznikla pri príležitosti 40. výročia založenia profesionálneho divadla v Trnave (v tom čase Divadla pre deti a mládež), nie je veľkým glorifikujúcim opusom, ktorý by azda podľa niečích predstáv viac prináležal takejto oslave.

Režisér Emil Spišák sa v trnavskom Kamennom chodníčku k Urbánkovi i folklóru hlási. Ale v interpretačne novom odpoetizovanom kontexte. Žánrovo je jeho inscenácia návratom k modelu ľudovej komédie so spevmi a tancami, vytónovaná prvkami ľahkej irónie. Tam, kde Urbánek spieva o láske, podsúva Spišák potreby tela. Tam, kde Urbánek narieka nad (mravnou) chudobou spôsobenou tvrdosťou srdca, Spišák manipuluje a spriada prospechárske intrigy.

Krajinu ovládli cudzie slová! Zaplavili knihy, školy, televíziu. Vnášajú medzi našu mládež čudné móresy! Upadá morálka, pribúdajú zločiny, večer aby sa človek bál vyjsť na ulicu!