„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).

Hra Na druhom brehu (Das große Feuer) je napísaná ako rozprávanie, bájka o staronovej podobe nášho sveta. Je metaforou o hľadaní miesta pod slnkom, kde sa razom môže jednotlivec ocitnúť na druhom brehu. Na brehu, kde potrebuje pomoc a podporu tých druhých – šťastnejších, bohatších, spokojnejších, ktorí netrpia núdzou.

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života.

Deti verzus rodičia, generačný stret, skostnatené názory chrániace pohodlie a proti nim mladosť, ktorá chce veľa, ale je bez poriadku a pravidiel. Príbeh Clementovej hry zachytáva štvorčlennú rodinu – rodičov a dve dospievajúce deti. Rodina sa riadi pravidlami, ktoré spísali rodičia. Sami vyrástli v rodinách prísne autoritatívnych, a preto od začiatku sformulovali vlastný „demokratický“ zákonník. Chceli sa tak vyhnúť nedemokratickým metódam. Do príbehu vstupujeme s nimi vo chvíli, keď vrcholí kríza rodinného parlamentarizmu a zlyhávajú demokratické mechanizmy. Idealizmus rodičov-zákonodarcov sa, ako inak, ocitol v slepej uličke otcovej demagógie a absolútnej moci nad rodinou.

Hra, ktorú Tolstoj napísal na podklade skutočnej udalosti z blízkej dediny, mala v spisovateľových časoch slúžiť azda ako burcujúca aktualita, varovanie pravoslávneho ľudu Ruska pred závisťou, chamtivosťou a bezbožným smilstvom, ktorými boli, spolu s výdatným alkoholizmom, presiaknuté všetky vrstvy spoločnosti (ako to napokon majstrovsky vykreslili aj Gogoľ a iní). Pádne zobrazenie spoločenského nešváru je nakoniec jednou z tvárí časového umenia, akým je divadlo, a preto mohla hra vo svojej dobe, v dobe obmedzených možností šírenia informácií, zaujať široké vrstvy publika – napriek tomu, že nemá skutočný, živý a nadčasový dramatický nerv.

Inscenácia hry súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri, v réžii Michaela Vyskočániho, sa dotýka mužsko-ženských vzťahov, problematiky ich ľúbostných citov, ako aj hľadania lásky v univerzálnom rozmere. Tvorcovia tejto trnavskej inscenácie predostreli zložito poprepletaný trojuholník v napätom chvení vzájomného zraňovania.

Čím môže byť Veľký Gatsby aktuálny dnes? Trnavskí tvorcovia (dramaturgička Lucia Mihálová a režisér Viktor Kollár) pôvodný príbeh značne skresali, no ponechali všetky dôležité kľúčové situácie, opisy i komentáre. Ich interpretácia sa nesústredila len na príbeh Jaya Gatsbyho, ale prostredníctvom rozprávača Nicka Carrawaya na to, čo sa skrýva medzi riadkami románu, na onú povestnú fitzgeraldovskú spoločenskú sondu. Tá im ponúkla dostatočný priestor na to, aby našli paralely s aktuálnymi spoločenskými tendenciami.

Predposlednou premiérou sezóny 2015/2016 bola v Divadle Jána Palárika v Trnave hra Divný Janko zachytávajúca životné osudy romantického básnika Janka Kráľa. Inscenácie inšpirované tvorbou a životom slovenských a svetových básnikov (Vladimir Vladimirovič Majakovskij, Andrej Žarnov, Trnavská skupina – konkretisti) patria už k nepísanej tradícii trnavského divadla. Tentoraz sa tvorcovia podujali vdýchnuť divadelný život výnimočnému básnikovi štúrovskej generácie Jankovi Kráľovi, ktorému sa aj pre búrlivý naturel a svojské umelecké spôsoby dostal k menu atribút „divný“.

Nebudem tajiť, že som veľkou fanúšičkou románu Ostrov pokladov. Čítala som ho viackrát, niekoľko liet (v zmysle ročných období) po sebe. Jim Hawkins bol moja prvá literárna platonická láska. Úprimne som ho ľutovala, keď v naháňačke na lodi zastrelil piráta Handsa. V noci som striehla, či nezačujem klopot slepeckej palice Pewa alebo drevenej nohy Dlhého Johna Silvera. Všetky moje predstavy sa neskôr zhmotnili pri sledovaní filmovej verzie z roku 1990 s Christianom Baleom v úlohe Jima. Film možno nepatrí medzi kinematografickú špičku, no pre mňa dokonale vystihol myšlienku pirátskeho dobrodružstva násťročného chlapca (a prostredníctvom neho aj mňa).

Svet hercov po tom, čo opustia dosky javiska, bol námetom mnohých filmov, z divadelných hier na túto tému je vari najznámejšia Divadelná komédia Bengta Ahlforsa, menej známa napríklad hra Život v divadle Davida Mameta (obe sa inscenovali aj na Slovensku). O tom, aký ťažký je herecký chlebík, je aj komédia Herci sú unavení, ktorú v tejto sezóne uviedlo Divadlo Jána Palárika v réžii domáceho režiséra Viktora Kollára.