Hra Slawomira Mrożka Láska na Kryme vraj nepatrí k tým, ktoré by sa vyrovnali jeho najlepším opusom Tango alebo Emigranti, Stroskotanci a Zábava či Veľvyslanec a iné. Dramatik Mrożek však aj v jednej zo svojich ostatných drám (napísal ju ešte v roku 1993 v Mexiku, ale jej prapočiatok je kdesi v jeho spomienkach na odeských schodoch, kde sa zoznámil so svojou prvou ženou zo šesťdesiatych rokov) predstavil človeka a ľudskú bytosť aj komunitu sebe vlastným pohľadom. So sarkazmom neúnavného glosátora a epigramatika, ale aj aforistu a absurdistu odkrývajúceho ľudskú pospolitosť a ľudské indivíduá či realitu dneška cez prizmu troch odlišných dejinných etáp (tri dejstvá hry, z ktorých každé sa odohráva v inom historickom čase: 1910, 1928, 2010), vnára svoj skalpel aj do našej skutočnosti, aj do nášho vnímania histórie, aj do nášho dnešného strateného jemnocitu.

Nerekonštruujme, neresuscitujme, nepokúšajme svoju minulosť, ak chceme nejaké reminiscencie alebo UMRET – umeleckú retrospektívu (vynález J. Satinského, ako tvrdí v Dni radosti), lebo sa nám to vypomstí. Ale ak tak už činíme, potom sa hlboko zamyslime nad možnými dôsledkami svojho rozhodnutia...