Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd.

Inscenácia Strip-tease prináša pohľad na dnešný svet, v ktorom sme obklopení mnohými informáciami a názormi. Ako rozmýšľajúci ľudia by sme sa ku všetkému mali postaviť s rozumom, triezvo. Overovať si fakty a oddeľovať fikciu. Mali by sme vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo už hraničí s obmedzovaním akejkoľvek slobody. Vyskočáni cez text ukazuje modelovú situáciu, v ktorej jeden človek koná, snaží sa niečo urobiť, a druhý nerobí nič, iba čaká, avšak obaja končia rovnako. Obaja skončia nahí. S holým zadkom a s presvedčením, že za ďalšími dverami s ďalšou Rukou príde niečo nové, lepšie, odchádzajú do tmy.

„Divadlo nemá zmysel“ – táto veta zaznieva viacnásobne, a nielen z úst Lopachina, ale aj z úst Trofimova, ktorý sa chystá odísť čo najskôr do Austrálie. Veď v tejto krajine sa „nedá žiť“ a v „cudzine je všetko lepšie“. Režisér M. Amsler sa rozhodol hovoriť o príbehu divadla, ktoré má zaniknúť, akoby divadlo a jeho jazyk a štýl stáli na pokraji priepasti, len divadelníci to ešte stále nechápu a nechcú brať na vedomie...

Zabávať sa na vlastných chybách a pokleskoch je vraj oslobodzujúce. Sebairónia je bezpochyby znakom nadhľadu a osobnej aj osobnostnej vyspelosti, schopnosti nazrieť na seba a do seba, a naučiť sa, ako sa poučiť z vlastných chýb.

Aj o tom všetkom je najnovšia inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 Jama deravá, ktorou sa tím divadla pod vedením hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku metódou autorského divadla obracia tvárou v tvár súčasnosti a jej či našim zžieravým a pálčivým problémom.

Český dramatik Petr Kolečko je úspešným bavičom televíznych aj divadelných divákov. Hru Zakázané uvoľnenie z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. Jeleň je mŕtvy.“).

Divadlo Astorka Korzo´90 je jedným z výnimočných divadiel, ktoré svoj repertoár stavajú predovšetkým na úsilí o plné sebarealizovanie tvorcov, nielen hereckého potenciálu divadla, ale aj v spolutvorbe s osobnosťami režisérov, výtvarníkov a autorov. Astorke patrí výnimočné postavenie aj v podnecovaní k tvorbe nových dramatických textov.

Hra Slawomira Mrożka Láska na Kryme vraj nepatrí k tým, ktoré by sa vyrovnali jeho najlepším opusom Tango alebo Emigranti, Stroskotanci a Zábava či Veľvyslanec a iné. Dramatik Mrożek však aj v jednej zo svojich ostatných drám (napísal ju ešte v roku 1993 v Mexiku, ale jej prapočiatok je kdesi v jeho spomienkach na odeských schodoch, kde sa zoznámil so svojou prvou ženou zo šesťdesiatych rokov) predstavil človeka a ľudskú bytosť aj komunitu sebe vlastným pohľadom. So sarkazmom neúnavného glosátora a epigramatika, ale aj aforistu a absurdistu odkrývajúceho ľudskú pospolitosť a ľudské indivíduá či realitu dneška cez prizmu troch odlišných dejinných etáp (tri dejstvá hry, z ktorých každé sa odohráva v inom historickom čase: 1910, 1928, 2010), vnára svoj skalpel aj do našej skutočnosti, aj do nášho vnímania histórie, aj do nášho dnešného strateného jemnocitu.

Nerekonštruujme, neresuscitujme, nepokúšajme svoju minulosť, ak chceme nejaké reminiscencie alebo UMRET – umeleckú retrospektívu (vynález J. Satinského, ako tvrdí v Dni radosti), lebo sa nám to vypomstí. Ale ak tak už činíme, potom sa hlboko zamyslime nad možnými dôsledkami svojho rozhodnutia...