Film svetoznámeho oceňovaného režiséra Miloša Formana, ktorý sa stal emblémovým dielom československej kinematografie 60. rokov, preslávil seba aj hlavných predstaviteľov tohto filmu vo svete, ale predovšetkým v západnej Európe hneď po jeho vzniku. Scenár vytvorili Ivan Passer, Jaroslav Papoušek a Miloš Forman. Inscenácia, ktorej východiskom je pôvodný scenár filmu Lásky jednej plavovlásky, nie je imitáciou filmovej predlohy tak, ako príbeh poznáme z rovnomenného filmu, ale animovaním príbehu na javisku a oživením jeho vnútorného zmyslu divadelným jazykom.

Dramatik David Gieselmann je úspešným a často hrávaným mladým nemeckým tvorcom, ktorý veľmi pôsobivo zachytáva najvypuklejšie problémy súčasného sveta. Aj jeho hra Kontajner Paríž patrí k tým hrám, ktoré oslovujú diváka svojou tematickou apelatívnosťou aj aktuálnym humorom, parodickými zveličeniami a satirickými šľahmi.

Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd.

Inscenácia Strip-tease prináša pohľad na dnešný svet, v ktorom sme obklopení mnohými informáciami a názormi. Ako rozmýšľajúci ľudia by sme sa ku všetkému mali postaviť s rozumom, triezvo. Overovať si fakty a oddeľovať fikciu. Mali by sme vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo už hraničí s obmedzovaním akejkoľvek slobody. Vyskočáni cez text ukazuje modelovú situáciu, v ktorej jeden človek koná, snaží sa niečo urobiť, a druhý nerobí nič, iba čaká, avšak obaja končia rovnako. Obaja skončia nahí. S holým zadkom a s presvedčením, že za ďalšími dverami s ďalšou Rukou príde niečo nové, lepšie, odchádzajú do tmy.

„Divadlo nemá zmysel“ – táto veta zaznieva viacnásobne, a nielen z úst Lopachina, ale aj z úst Trofimova, ktorý sa chystá odísť čo najskôr do Austrálie. Veď v tejto krajine sa „nedá žiť“ a v „cudzine je všetko lepšie“. Režisér M. Amsler sa rozhodol hovoriť o príbehu divadla, ktoré má zaniknúť, akoby divadlo a jeho jazyk a štýl stáli na pokraji priepasti, len divadelníci to ešte stále nechápu a nechcú brať na vedomie...

Zabávať sa na vlastných chybách a pokleskoch je vraj oslobodzujúce. Sebairónia je bezpochyby znakom nadhľadu a osobnej aj osobnostnej vyspelosti, schopnosti nazrieť na seba a do seba, a naučiť sa, ako sa poučiť z vlastných chýb.

Aj o tom všetkom je najnovšia inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 Jama deravá, ktorou sa tím divadla pod vedením hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku metódou autorského divadla obracia tvárou v tvár súčasnosti a jej či našim zžieravým a pálčivým problémom.

Český dramatik Petr Kolečko je úspešným bavičom televíznych aj divadelných divákov. Hru Zakázané uvoľnenie z roku 2012 napísal ako hodinovku pre tri herečky A Studia Rubín. Tento text nemá osobitý štýl ani výnimočnú štylizáciu, nenájdeme v ňom ani prvok tajomnosti, ak zaň nepovažujeme zámenu jeleňa za muža menom Jeleň, dokonca ešte aj dosť natvrdo vysvetlenú („Jasné. Tomáš volá Štefana priezviskom. Jeleň. Povedal: Nabúrali sme. Jeleň je mŕtvy.“).

Divadlo Astorka Korzo´90 je jedným z výnimočných divadiel, ktoré svoj repertoár stavajú predovšetkým na úsilí o plné sebarealizovanie tvorcov, nielen hereckého potenciálu divadla, ale aj v spolutvorbe s osobnosťami režisérov, výtvarníkov a autorov. Astorke patrí výnimočné postavenie aj v podnecovaní k tvorbe nových dramatických textov.