Najvýraznejšiu, v tomto prípade je dokonca namieste použiť slovo dominantnú, zásluhu si pripisuje režisér Marián Amsler. Ten totiž pri tvorbe inscenácie nevystupuje „iba“ ako režisér, ale aj ako autor dramatizácie, scény a kostýmov. Jasná a výrazná vízia, ktorá prepája všetky komponenty inscenácie, je zrejmá, premyslená a príťažlivá. Amsler vychádzal nielen zo žiaľ až veľmi nadčasovej témy, ktorou je prepojenie korupcie a špinavých praktík s politickou špičkou, ale aj z istého „popového“ potenciálu románu.

Uvádzať inscenácie pre mládež síce patrí k dobrým divadelným mravom, veď sú to budúci diváci, no len málokedy výsledok prekračuje rámec povinnej jazdy a predstaví titul, ktorý aj vychádza z prostredia tínedžerov, hovorí ich jazykom, zobrazuje ich témy. Stretávame sa skôr so zjednodušujúcimi úpravami a aktualizáciami klasických divadelných textov pre dospelých, alebo s dramatizáciami literatúry, ktorá patrí do povinného (vlastne dnes už „odporúčaného“) čítania. Inscenačné tímy si často myslia, že forma môže nahradiť obsah. O to viac, že takýto známy titul sa náboruje oveľa ľahšie.

Je logické, že ide o text, pri ktorého javiskovom podaní zohráva mimoriadnu úlohu herecká interpretácia, respektíve obsadenie, možno viac než samotné režijno-dramaturgické smerovanie. Základným výtvarným atribútom je dlhé mólo, ktoré ústi do kruhového mini javiska, vystupujúc až do prvých radov hľadiska. Nie je ťažké odčítať, čo by tak mohlo znázorňovať, napríklad stoporený penis, ktorého trajektória je priam nekonečná. Z oboch strán ho obklopujú biele transparentné závesy, ktoré by asi mali vytvárať duchovnú atmosféru chrámu, keďže sa dej odohráva v kostole, kde prebieha stretnutie skupiny.

V rámci Občianskeho cyklu s podtitulom „Sedem hlavných hriechov“ uviedlo Divadlo Aréna v uplynulých rokoch viacero pôvodných hier venovaných spoločensky často diskutovaným témam a problematickým obdobiam slovenskej histórie (v r. 2005 napr. inscenácia Tiso, v r. 2008 Komunizmus, v r. 2012 Holokaust a i.). Ďalšou, siedmou inscenáciou, predstavujúcou zároveň aj zavŕšenie tohto cyklu, je Povstanie. V Aréne bolo premiérované v predvečer 70. výročia SNP.

Vidieť titul Rosmersholm na plagáte nášho divadla je veľmi zriedkavou záležitosťou. Na Slovensku sa doteraz uvádzal len dvakrát, naposledy v roku 2003 na Malej scéne SND, pričom v danom prípade nešlo o veľmi invenčnú inscenáciu. Tvorcovia z Divadla Aréna a z roku 2013 na túto inscenáciu nadviazali len využitím úpravy textu režiséra Vladimíra Strniska, ktorá nepôsobí síce celkom archaicky, ale ani prehnane súčasne. Text očistili od niektorých podrobností či scén, ale predovšetkým od patetizmu Ibsenovej hlavnej metafory – symbolu smrti v podobe bieleho koňa.

„Nevie to povedať, kedy a kde to vzniklo. Tiež to nevie povedať, odkiaľ to pochádza alebo prečo je to práve teraz tu. Jednoducho je to tu a nikoho sa to nepýtalo.“ Reč je o bavlnenom semienku, ktoré sa v rámci globálneho trhu potuluje po zemeguli zanechávajúc po sebe nielen uhlíkovú, ale aj krvavú stopu.