Pokiaľ sa slovenské divadlo rozhodne inscenovať v sezóne 2016/17 text o udalostiach tesne po potlačení Slovenského národného povstania, nie je možné ignorovať prepojenie na výsledky parlamentných volieb z minulého roku, obzvlášť ak ich predzvesťou bola situácia v srdci SNP – Banskobystrickom kraji. Politická strana, ktorá okrem množstva verejných prejavov xenofóbie a neofašizmu nekriticky adoruje ľudácky režim a jeho predstaviteľov, je súčasťou súčasnej reality, ktorá túto Bukovčanovu hru stavia do iného svetla, než v akom by bola pred niekoľkými rokmi. Či už hovoríme o samotných neofašistoch, alebo o príčinách ich úspechu medzi verejnosťou.

Kilogram retra, päť kusov ženských postáv rôznych vekových kategórií na kúpeľnom pobyte, jedna odrhovačka a pár chytľavých hitov. Inscenácia textu Táne Kusej, ktorú uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara v rámci cyklu inscenácií Made in Slovakia, môže, samozrejme, na prvý pohľad pôsobiť ako výsledok až príliš prvoplánového receptu. Na druhej strane je možné vidieť v nej vo viacerých ohľadoch zvládnuté remeslo, napriek dĺžke trvania vyše troch hodín umnú prácu s dynamikou, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť, a fakt, že nie práve najsofistikovanejší humor nikdy neskĺzne do trápnosti.

Kniha britského autora Marka Haddona rozvíja príbeh chlapca Christophera, ktorý sa narodil s Aspergerovým syndrómom. Od svojich rovesníkov sa preto výrazne líši. Nie je schopný akéhokoľvek telesného kontaktu, dokonca ani so svojimi príbuznými, nerozumie základným ľudským emóciám, ani zaužívaným metaforám. Tieto schopnosti má však nahradené neobyčajnými rozumovými kvalitami, akými sú bezchybná pamäť či dokonalé logické myslenie. Práve to ho spája s jeho detektívnym idolom Sherlockom Holmesom, ktorý slúži aj ako Christopherova inšpirácia pri rozhodnutí – vyriešiť mätúce záhady nahromadené v jeho živote.

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo.

Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Dramatizácia románu spisovateľky a dramatičky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit (1. vydanie 1986) z pera Daniela Majlinga je ďalším dôkazom jeho dramatického a dramaturgického majstrovstva. Takmer v nej necítiť literárnosť a ak aj áno, je výsostne funkčná.

Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.

Text hry je vskutku provokatívny, ale veľmi aktuálny. Nie je len o ženách, ale i o mužoch, rieši všeobecné témy ako materstvo, medzigeneračné nezhody, zlyhanie feminizmu či partnerské nezhody. Rovnako sa s ľahkosťou, ale trefne dotýka dôležitých otázok: Čo považujú ženy za zmysel svojho života? Po čom túžia? Je hlavnou úlohou ženy byť matkou? Podľa čoho hodnotia svoje postavenie v spoločnosti a podľa čoho spoločnosť hodnotí ich? Podľa vzhľadu? Inteligencie?

V čase, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre ohlásilo plán premiér na sezónu 2014/2015, medzi iným prekvapila najmä kombinácia autora Edmonda Rostanda a režiséra Lukáša Brutovského. Rostand ako autor neoromantického rétorického štýlu, Brutovský ako režisér komorného klasického repertoáru s akcentom na prienik do súčasnosti. Spojenie na prvý pohľad neobvyklé.

Dvojinscenácia nitrianskeho súboru nás konfrontuje (nie po prvý raz v tomto divadle, a určite nie naposledy) so scénickým tvarom, ktorý sa, mám pocit, pri prvom videní nedá celkom bezo zvyšku stráviť. Nie je to však preto, že by bol vystavaný v zmätku, neporozumení, náhodne a bez názoru či nápadu; ide o ten typ umeleckého diela, ktoré k nám prehovára naraz toľkými spôsobmi, že si na jeho mnohohlas musíme najskôr „naladiť prijímač“, mobilizovať citlivosť, ktorá zväčša pohodlne drieme. Vnímať to, čo v nás po predstavení uviazlo, čo v nás pokračuje a ticho pracuje. Čo narúša naše vykachličkované vnútro. Tak nejako, myslím, funguje kvalitné umenie.

Meno nemeckého dramatika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, Gerharta Hauptmanna, je v slovenskom divadelníctve absolútne opomínané. Dramaturgie našich divadiel nespravodlivo zabúdajú na túto ťažiskovú osobnosť a formovateľa divadla prelomu 19. a 20. storočia, ktorý bez servítky opisoval sociálne a ľudské anomálie rodnej krajiny.