Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.

Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.

Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.

Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara.

Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.

Cherchez la femme alebo Za všetkým hľadaj ženu – tak znie názov monotematickej sezóny 2017/2018 Divadla Andreja Bagara v Nitre. Po minuloročnej sezóne, v ktorej nitrianske divadlo ponúklo tituly slovenských autorov, sa vedenie tejto kultúrnej inštitúcie rozhodlo upriamiť pozornosť na ženské protagonistky. Žena ako objekt túžby, inšpirácie, bolesti, sily, vytrvalosti, vášne, lásky, zrady... Je zaujímavé, že nitrianske divadlo nesiahlo po klasickej Shakespearovej hre ako napr. Romeo a Júlia alebo Lady Macbeth, ale po divadelnej adaptácii Zaľúbený Shakespeare (Shakespeare in Love), ktorá vznikla na základe anglicko-amerického filmu s rovnomenným názvom.

Inscenácia Hoax nadväzuje na silnú tradíciu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Tvorba tohto divadla určená pre násťročných divákov patrila medzi tie najkvalitnejšie, aké naše divadlá ponúkali (možno bola dokonca najkvalitnejšia). Inscenácie dokázali s divákom komunikovať bez zbytočného poučovania, autentickým jazykom a umelecky hodnotným spôsobom. Hoci nešlo o „eduhry“ v tradičnom slova zmysle, mali aj istú výchovnú funkciu.

Spracovanie románu Otec Goriot overenou dvojicou dramatizátorov Roman Polák a Daniel Majling prinieslo kompozične vyvážený tvar, v ktorom sa ako primárna snaha ukázal zámer predstaviť literárnu predlohu ako živú, a aj napriek ukotveniu v prvej tretine 19. storočia aktuálnu, najmä vo vzťahovej, ale aj spoločenskej rovine.

Ľudia, miesta a veci je brilantne napísaná hra, ktorej inscenácie sa dočkali prestížnych cien (napr. Laurence Olivier Award) vo viacerých kategóriách a vo Veľkej Británii i v USA žnú úspech za úspechom – u divákov i kritikov – už od prvého uvedenia v londýnskom Národnom divadle v roku 2015. Je preto skvelé, že sa Divadlo Andreja Bagara v Nitre rozhodlo zinscenovať takú aktuálnu hru a tiež, že sa nebálo práve túto hru ponúknuť aj školám v dopoludňajšom predstavení.

Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia.

Režisér rozmenil obraz Slovenska do troch podôb cez postavu Jánošíka. Intelektuálsky, označovaný aj ako mysliteľský, aj burcujúci filozof-laik v interpretácii Branislava Matuščina. Jánošík-zbojník Romana Poláčika je z počiatku navonok nevýrazný, skôr bojazlivý, žiaden národný hrdina, ale postupne sa vyformuje tiež v rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý uvažuje nad stavom „spoločnosti“, konštatujúc, že „právu chýba spravodlivosť“, lež je príliš slabý a mäkký, aby niečo menil. Jeho sila je v úvahách, v schopnosti odlíšiť dobro od zla, ďaleko od zboja, poddáva sa situácii (pán – poddaný aj v prenesenom slova zmysle). Neinterpretuje myšlienky zbojníka 18. storočia, lež vo svojich prehovoroch hovorí o súčasnom stave. Akoby si uvedomoval masku, faloš, rozbíja ilúziu mýtu (jánošíkovský kostým v kontrapozícii s myšlienkami, padajúcou parochňou a i.). Je aktuálny nielen autorkinými slovami, ale aj prirodzenými prehovormi, nestrácajúc rytmus verša a jeho obsah, odkaz. V tom sa Mária Rázusová-Martáková líši od svojich predchodcov i nasledovníkov, že nevytvorila postavu zbojníckeho kapitána v tradičnom poňatí legendy či posunu k humornému obrazu o ňom, ale nepriamo ponúkla dišputu o človeku, spoločnosti, o legendách a budúcnosti.