Podtitul Biblia alkoholika aj poldecáky vyskladané do tvaru kríža na obálke programu tak trocha sugerujú, že v inscenácii prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Moskva – Petušky pôjde najmä o rozmarnú, neviazanú zábavu. Každý z nás si istotne vybaví desiatky kreácií poľutovaniahodných, smiešnych opilcov, ktorými naši herci s takým gustom „oživujú“ javiskové diela rozličných žánrov a poetík (osobitnú kategóriu tvoria pijúce dedinské ženy v inscenáciách diel slovenských klasikov). Výrazový register týchto výstupov je už v podstate kánonom: potácavá chôdza a pády, nezrozumiteľné bľabotanie, strata sebakontroly, ktorá je príčinou všemožných spoločenských faux pas...

Slovná hra „keby (ne)prišiel pán Keby“, tajomná náplň programu jeho estrády a leitmotív „ako by to vyzeralo, keby pán Keby, a my s ním, urobil toto a takto“ fungujú rovnako dobre v žánri estráda, ako aj v rozprávke. A keďže ide v tomto prípade o rozprávku nie ľudovú, ale umelú, mohol režisér smelo aktualizovať, konkretizovať a oživotvoriť nielen (mizan)scény, ale aj príbeh.

Už aj v našich zemepisných dĺžkach pospolitý ľud baží po, nadnesene povedané, cudzej krvi. Vytvorila sa tak mediálna vrstva, ktorá tento záujem divákov či čitateľov s radosťou napĺňa a ide po každej senzácii takpovediac bez zábran. Je jej jedno, či zverejnením svojich často neoverených zistení niekomu ublíži, alebo nie. Práve na tomto zvrátenom novodobom fenoméne je postavená aj hlavná myšlienka komédie ukrajinského dramatika Olexandra Vitera, ktorú pre prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča vybral a upravil hosťujúci srbský režisér s ukrajinskými koreňmi, Viktor Nadj.

Divadlo Alexandra Duchnoviča uviedlo v marci 2014 tragikomédiu Nescudzoložíš. Michaela Zakuťanská v dramatizácii troch noviel L. N. Tolstého Rodinné šťastie, Diabol a Kreutzerova sonáta prepojila osudy ich hlavných hrdinov – muža, ktorý zabil svoju ženu z Kreutzerovej sonáty, manželského páru z Rodinného šťastia, ale aj dejovú líniu novely Diabol – do jedného príbehu, a možno skonštatovať, do vcelku jednoliatej inscenácie.

S menom prekladateľky a spisovateľky Evy Maliti Fraňovej (1953) sa v kontexte slovenského divadelníctva stretávame relatívne často. Aj v jej prekladoch slovenské divadlá inscenovali diela ruských dramatikov, jej texty boli inscenované na zahraničných festivaloch a prehliadkach a v súťažiach dramatických textov boli viaceré jej dramatické texty vysoko ocenené. V relatívne krátkom časovom slede uviedli na doskách slovenských divadiel po tretíkrát hru Evy Maliti Fraňovej Krcheň Nesmrteľný.