Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?

Ako málo človečiny má v sebe slovníková definícia výrazu domov! Ako ďaleko je od skutočnosti. Je to vraj miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde žije a tak ďalej. Toto byrokratické konštatovanie je chladné ako štyri steny, ktoré popisuje. Michal Baláž sa rozhodol ukázať, čo to domov naozaj je. V rusínskom znení bez titulkov, zato s vôňou onej človečiny.

Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini.

Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom, ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.

 

Tri sestry zatvorili na psychiatriu, kde sa medzi bláznami stretli s mĺkvym ujom Váňom. Čajke pristrihli krídla a strčili ju do klietky. Aj višňový sad vidno už len cez mreže izby číslo 6. To všetko kdesi vo východnej gubernii Slovenska, kde podľa pánov z Moskvy nič nie je. Veľká čechovovská syntéza Svetozára Sprušanského v Prešove.

Michal Horáček nás už na prelome tisícročí upozornil, že zem, která nemá své nebe, ztratila všechno i sebe. Vystríha pred érou, v ktorej svet zarůstá pastvou jen pro oko. A nekompromisne sa pýta: Proč jsi tak vzdálené, v perutích oděné baroko? Približne v tom istom čase tragicky zomiera ukrajinský dramatik Jaroslav Steľmach, ktorý po sebe zanecháva Lásku v štýle baroka. Divadelnú hru, ktorá v očiach súčasníka barok plne rehabilituje a konfrontuje s rozprávkovým príbehom skutočnej lásky.

Historická hra Karola Horáka Adolf Ivanovič Dobrijanskij – Zornička na nebi, slučka nad hlavou1 mala svoju prvú premiéru na Veľkej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča takmer pred štrnástimi rokmi (31. 5. 2003), teda niekoľko dní predtým, než sa konal medzinárodný divadelný festival KARPAT FEST, ktorý bol zároveň sprievodným podujatím 7. Svetového kongresu Rusínov (4. – 8. júna 2003). Vedenie divadla sa ju znova rozhodlo obnoviť pri príležitosti 200. výročia narodenia tohto známeho lídra karpatsko-ruského hnutia, organizátora kultúrneho, jazykového a etnického zbližovania sa Rusínov s ruským národom.

Viac-menej vulgárny názov hneď na začiatku naznačuje, že reč bude (aj) o politike. Bezpochyby vulgárny záver tohto textu to nakoniec i potvrdzuje. Slovenská karavána klasicky šteká, psi idú tradične ďalej a prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča uvádza slávneho Kráľa Ubu od francúzskeho dramatika a spisovateľa Alfreda Jarryho.

Dobšinského fantastické (čarodejné) rozprávky pre deti zo zbierky Prostonárodných slovenských povestí sú pre divadlá dlhodobo vďačným dramaturgicko-adaptačným zdrojom. Aj keď Nebojsa nepatrí medzi najčastejšie hrávané rozprávky tejto zbierky, v posledných troch rokoch sa jej dostalo intenzívnejšej inscenačnej pozornosti. Možno aj v dôsledku jej zaradenia do celoslovenského vydavateľského projektu Čítame s porozumením. Platí to hlavne o východe Slovenska, kde v tomto časovom období vznikli jej tri rôzne divadelné adaptácie – rozprávkový muzikál (Peter Karpinský pre kultúrne leto na hrade Stará Ľubovňa), bábková hra (prešovské neštátne divadlo Portál) a aktuálne činoherná rozprávka s piesňami v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Podtitul Biblia alkoholika aj poldecáky vyskladané do tvaru kríža na obálke programu tak trocha sugerujú, že v inscenácii prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Moskva – Petušky pôjde najmä o rozmarnú, neviazanú zábavu. Každý z nás si istotne vybaví desiatky kreácií poľutovaniahodných, smiešnych opilcov, ktorými naši herci s takým gustom „oživujú“ javiskové diela rozličných žánrov a poetík (osobitnú kategóriu tvoria pijúce dedinské ženy v inscenáciách diel slovenských klasikov). Výrazový register týchto výstupov je už v podstate kánonom: potácavá chôdza a pády, nezrozumiteľné bľabotanie, strata sebakontroly, ktorá je príčinou všemožných spoločenských faux pas...