Bratislavské bábkové divadlo

Podľa prieskumov pravidelne (to znamená tri - štyrikrát do roka) navštevujú divadlo tri percentá slovenskej populácie. Chodenie do divadla je otázkou (aj) istého návyku, ktorý by sa mal začať budovať už v detstve. Výchova divadlom a výchova k divadlu sa v tom lepšom prípade začína už v materskej škôlke. Je však nepochybné, že dopraviť malé deti zo škôlky do divadla môže byť náročné a zdĺhavé.

Po predstavení najnovšej inscenácie Bratislavského bábkového divadla stojí recenzent pred náročnou úlohou. Svoju povinnosť kritickej reflexie by najradšej odbil nejakým trefným bonmotom, napríklad „mnoho kriku pre nič“, „za veľa peňazí málo muziky“ či pripomenutím starej známej pravdy, že „menej je niekedy viac“.

Dnešný človek je atakovaný gýčom z každej strany. Vnucuje sa nám v obchodoch prostredníctvom veľkolepo zabaleného nič, valí sa na nás z komerčných médií, prezentujúcich celebrity – nápadne vyčesané a nápadne oblečené. Pod vonkajšou fasádou a hlučnosťou sa nachádza duchovná a intelektuálna prázdnota.

Ak sme na margo poslednej inscenácie Bratislavského bábkového divadla - Barón prášil alebo Farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila napísali, že bola skôr nočnou morou ako snom, pri tej najnovšej - hudobnej feérii na námety rozprávky H. Ch. Andersena by parafráza znela „Malá morská pohroma“.

V Bratislavskom bábkovom divadle sa už dlhšiu dobu nedá hovoriť o dramaturgickej línii. Výber titulov sa zdá byť náhodný, výber režisérov tiež. Za dlhým a lákavým názvom najnovšej inscenácie Barón Prášil alebo farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila sa však skrýva po viacerých stránkach nevyvážené javiskové dielo z kategórie „len aby bolo“.

Rozprávka O psíčkovi a mačičke nie je nápaditým výberom a už tobôž nie, ak sa z nej má stať slávnostný titul pri príležitosti 50. výročia vzniku divadla. Psíčka a mačičku už v slovenských, predovšetkým bábkových, divadlách uviedli minimálne desaťkrát.