Bolo to v roku 2008, keď Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, zakladatelia a jediní členovia úspešného nezávislého Divadla PIKI prvýkrát režírovali na Slovensku v inom, ako vlastnom divadle. V Bábkovom divadle Žilina naštudovali inscenáciu podľa poviedky Roalda Dahla Akčantyrok. Dnes je Katarína Aulitisová, okrem toho, že stále hráva aj predstavenia Divadla PIKI, umeleckou šéfkou Bratislavského bábkového divadla, režisérkou troch inscenácií na jeho repertoári a viacerých študentských inscenácií na Katedre Bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení, kde pôsobí ako pedagogička. V roku 2016 naštudovala v BDŽ inscenáciu Tracyho tiger a na začiatku sezóny 2019/2020 sa tam vrátila znova.

Inscenácia Lovci duchov vznikla zo spolupráce Gejzu Dezorza a Petra Gärtnera, dramaturga a absolventa filmovej a televíznej scenáristiky na VŠMU, no predovšetkým fanúšika a zakladateľa ochotníckeho bábkového divadla Morgonrock. Na margo uvedenia Lovcov duchov treba pochváliť umelecké vedenie divadla (Michal Németh), že dalo priestor titulu, ktorý sa vymyká z bežných dramaturgických klišé. Inšpiráciou divadelného textu pre inscenačné bábkové divadlo bol kultový americký film Krotitelia duchov bývalého československého režiséra Ivana Reitmana, resp. jeho ďalšia verzia. Dramaturgia bábkového divadla tak zaznamenáva oživenie a námetové obohatenie reagujúce na dianie v iných umeleckých a popkultúrnych žánroch.

Tuláčikovia

11.5.2018

Divadelné inscenácie, ktoré hovoria o hodnotách a pozitívnom postoji k životu, sú v súčasnosti veľmi potrebné. O to viac v bábkových divadlách, kde je jedným z divákov ten detský. Inscenátori sa snažia prostredníctvom rozprávky ukázať deťom hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať. Väčšinou je hrdinom takýchto rozprávok zviera, mláďa. Malý recipient sa tak rýchlo s hlavnou postavou stotožní. Zvierací kamarát na javisku mu je blízky, pretože tiež ešte dobre nepozná svet a nejdú mu všetky veci tak, ako dospelákom.

Kniha Tuláčik a Klára je citlivým hľadaním toho, čo je v živote dôležité. Psík Tuláčik, čo už z mena vyplýva, je stratený. Nielen v priestore, ale aj v hodnotách. Dievčatko Klára mu pomáha s nástrahami života. Dobrý titul pre dnešok.

 

 

Kto vie, či Monika Kompaníková, autorka príbehov ryby Biby a hada Rada, očakávala od svojej rozprávkovej prvotiny taký obrovský, a treba podotknúť nielen čitateľský, úspech. Jednoduché príbehy priateľstva medzi štrbavou rybou Bibou a hadom Radom rozvírili vtedajšiu veľmi chudobnú ponuku kvalitnej pôvodnej literatúry pre deti aj vďaka nápaditým a originálnym ilustráciám Veroniky Holecovej Klímovej. Skvelý marketing, ktorý knihu od vydania sprevádzal, umožnil, aby Biba s Radom priplávali k deťom a ich rodičom v niekoľkých variáciác

Škaredé káčatko je jednou z tých kultových rozprávok, ktoré by nemali obísť žiadne dieťa. Hoci čítanie „klasiky“ dnes pravdepodobne ustupuje do úzadia v konkurencii audiovizuálnej „pacipacovej“ tvorby pre detského diváka, Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti.

Nvota totiž postavil svoje divadlo na presvedčení, že divák dôverne pozná príbeh a charaktery postáv Čajky a dostatočne je informovaný o životných peripetiách Čechova. Na tomto princípe napísal a zinscenoval svoju zaktualizovanú, veršovanú, pouličnú hru Čechov na ulici. Pri Nvotovej literárnej rozhľadenosti a nápaditej divadelnosti, opierajúcej sa o autorove vlastné skúsenosti s týmto žánrom, ponúkol mu práve Čechov bezhraničné možnosti.

Zásluhou Petra Sagana a jeho víťazstiev na profesionálnych cyklistických podujatiach od roku 2010, najmä etapových víťazstiev na Tour de France, dostala sa cyklistika do povedomia širokej slovenskej verejnosti. Každoročné televízne prenosy pretekov z Francúzska sledujú tisícky slovenských fanúšikov. Najmä Žilinčania sú na svojho rodáka oprávnene hrdí. Z toho vychádzal dramaturgický zámer žilinského BD, dostať Saganov športový život, úspechy a popularitu do dramatického tvaru.

Aj hry písané pre bábkové divadlo majú svoju predhistóriu. Začiatkom 60. rokov sa začalo omnoho naliehavejšie hovoriť o nedostatku pôvodných slovenských bábkových hier. Tie v tom čase reprezentovali možno dve mená: osvedčený praktik-režisér Ján Romanovský a literárne zdatná spisovateľka Jarmila Štítnická. Dramatika Juraja Váha umlčala už v zárodku cenzúra za jeho satirickú hru (Na počiatku bola nuda) a nie najšťastnejší bol vstup dramatika Jána Kákoša so sci-fi rozprávkou (Planéta robotov). Do tejto atmosféry prišiel v polovici 60. rokov riaditeľ bratislavského Štátneho bábkového divadla Ján Ozábal s hrou napísanou na motívy bájky Rudyarda Kiplinga Ako prišiel slon ku svojmu dlhému chobotu. Ozábal, autor-praktik, mal už vtedy za sebou viacero hier pre ochotníckych bábkarov a v roku 1959 úspešný vstup na profesionálnu scénu (Divé husi).