Hra Zbigniewa Glowackého O psovi, ktorý hľadal odvahu vznikla na podnet dramaturga Bábkového divadla Košice Ivana Sogela. Text preložil z poľštiny Marián Milčák. Neveľká sála Bábkového divadla Košice pojme pár desiatok divákov, hľadisko delí od javiska iba nízka rampa, čo vytvára predpoklady na kontaktné herectvo – pre detského diváka ako stvorené – a aj marenie divadelnej ilúzie, ktorá by ľahšie pasovala do portálového divadla. Na javisku stojí scéna – jednoduchý latkový plot na jeho zadnej strane, pokračujúci v pravom uhle asi v polovičnej dĺžke aj na ľavú stranu. Vidno v ňom rezy zatiaľ neurčitého tvaru. Je dobrým zvykom, že scéna sa dá prestavovať a je multifunkčná. Toto očakávanie diváka nesklame.

Pred sebou máme generácie chlapcov a dievčat, ktoré vyrastajú bez svojho otca. Je preto zvláštne, že kdesi v úzadí bohatej čechovovskej inscenačnej tradície u nás ostáva Čechovova juvenilná bezmenná dráma, ktorá sa v Rusku uvádza často aj pod titulom Bezotcovščina (pod týmto označením sa spomína v autorovej korešpondencii s bratom Alexandrom), čo môžeme voľne preložiť ako Život/Pokolenie bez otca. Turgenevovské Otcovia a deti sa tu mení na čechovovské Deti bez otcov. Ešte len s jej štvrtým uvedením na Slovensku prišlo v závere októbra košické Bábkové divadlo na svojej činohernej Scéne Jorik v réžii a úprave českého režiséra Aleša Bergmana.

Rozprávky Pavla Dobšinského nie sú na javiskách bábkových divadiel inscenované v takej miere, ako by asi učiteľky a rodičia chceli. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre napríklad uviedlo ako horor pre dospelých rozprávky Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych (réžia Jakub Nvota, 2010). Dobšinský zapisoval príbehy od dospelých, a práve preto je ich dramatizácia pre detského diváka náročná. Často je v texte erotika, krutosť až drastickosť, strašidelné situácie. Treba správne selektovať a prepisovať, upravovať. Popasovať sa s historizmami, zastaranou syntaxou, inverziou, už neexistujúcim vokatívom. Aktualizovať, ale aj ponechať kus slovesného dedičstva. Každý inscenačný tím si pri práci s Dobšinského rozprávkami kladie rovnaké otázky. Košičania zvolili strednú cestu – spojili minulé so súčasným.

Nech mi to ctené Bábkové divadlo v Košiciach odpustí, rovnako aj veľavážení herci a spolu s nimi aj Peter Palik a celý realizačný tím inscenácie Hľadá sa snehuliak!, ale o tejto hre sa dá s pokojným svedomím v skratke povedať naozaj len jedno – čistý odpad.

Blížiace sa okrúhle – sté – výročie narodenia známej spisovateľky Márie Ďuríčkovej (1919) sa v košickom Bábkovom divadle rozhodli osláviť poriadne na okrúhlo – dramatizáciou jednej z jej najznámejších kníh pre najmenšie deti O Guľkovi Bombuľkovi. Autorom scenára je Peter Palik, ktorý sa postaral nielen o réžiu, ale aj o učebnicový príklad toho, ako sa robí dobré remeslo – v tomto prípade detské bábkové predstavenie.

Začnime hovoriť hneď z mosta doprosta tak, ako v našom meste starosta. V Košiciach spojili nesmrteľné meno Williama Shakespeara, ikony svetovej kultúry, s tými, čo sú už viac než dvadsať rokov úspešne bez mena. Spoluautorom najnovšieho naštudovania tragédie Romeo a Júlia nie je totiž nik iný ako Igor Timko so skupinou No Name.

Inscenácia Sloník určite nezaostáva za Zvedavým sloníkom. Dokonca viac oslovuje diváka najnižšieho veku. Kým žilinská je výtvarne prekrásna, košická je dynamickejšia. Pracuje s interakciou a tak diváka vťahuje do deja. V Žiline čakal divák na ďalšiu krásnu bábku Evy Farkašovej, v Košiciach akciu medzi zvieratkami. Inscenácia Sloník je určená pre deti od 3 rokov a presne pre ten vek je vytvorená.

Hra Lišiak a Lišiačik spracúva tému života a smrti, pominuteľnosti, neba, priateľstva, lásky a času. Tie sú v bábkovom divadle nezvyčajné. Hoc sa už o tabuizovaných témach, akou je smrť, veľa hovorí a píše (napr. BALLAY, Miroslav et al. (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia, 2016), stále sú v našich končinách atypické. Bábkarská Bystrica 2016 vo svojom prvom impulze venovanom deťom predstavila slovenským divákom viaceré takéto inscenácie: Teatr animacji, Poznaň – Bodaj to hus kopla!, Theater Couturier & Ikkola, Berlín – Kačka, smrť a tulipán, Teátro Neline, Budmerice – Oskar. Všetky sa so smrťou vysporiadali veľmi prirodzene, ako so súčasťou života.

V leporele netreba hľadať skryté významy. Treba „iba“ pozorne počúvať (texty nie sú vždy zrozumiteľné) a správne sa zorientovať v bábkach a ich speváckych dvojníkoch, pretože rozdielnosť v kostýmoch je spočiatku dosť mätúca. Inscenačný pokus spojiť zdanlivo nespojiteľné znamenal nedobrovoľné „zľahčenie“ operných partov, aj účelovú „príležitosť“ obísť previerku interpretačnej spôsobilosti sólistického ansámblu.

Autorka scenáru a režisérka M. Ryšavá spracovala Jobusovu rozprávku do divadelnej podoby optikou bábkarky. Na prázdne javisko prišla na bicykli, ktorý je všetkým a má všetko potrebné k hraniu sa na Etiena. Bábkoherečka zaparkovala bicykel do stojanu, aby mohla ďalej šliapať do pedálov, no na mieste. Položí deťom hádanku: Chcem s tebou byť, chcem s tebou žiť, chcem s tebou aj po smrti hniť. V závere predstavenia im povie, čo to je.