Môžeme sa tváriť ako moderní divadelníci a všetko staršie než dvadsať rokov zasunúť do kolónky „anachronizmus“, no či sa nám to páči, alebo nie, slovenská a česká klasika budú vždy piliermi dramaturgií našich kamenných divadiel. Tvorcovia po nich siahali, siahajú a zrejme aj budú siahať, aby cez archetypy našej národnej povahy, ktoré sú v týchto hrách zakódované, vypovedali o práve prebiehajúcej súčasnosti.

Ruský autor, režisér, dramaturg, filmár Vasilij Sigarev (1977) vstúpil do povedomia umeleckej obce viacerými cenami ovenčenou hrou Plastelína (2002). Odvtedy napísal niekoľko dramatických textov, ktoré boli a sú inscenované po celom svete. Za svoj filmový debut Vĺčik (2009) bol Sigarev takisto ocenený na domácej i medzinárodnej scéne. Sigareva raketový úspech isto teší, avšak záujem o jeho osobu unavuje. A tak si vraj vymyslel svoj vlastný autorský mystifikovaný životopis, v ktorom sa vyjadruje k svojim „autorským začiatkom“, ako i k dramatickému umeniu.

Keď som vychádzal zo sály Bratislavského bábkového divadla z predstavenia hry, uvedenej iba lakonickým pomenovaním Iný, začul som namrzenú mamičku s malým synčekom s poznámkou smerujúcou na postávajúcu uvádzačku divadla: „Keby som vedela, aké je to predstavenie, bola by som so sebou zobrala aj staršieho syna.“ A hneď sa pozrela na plagát s programom ďalších repríz.

Po piatich rokoch sa na javisko Opery SND vrátilo jedno z divácky najobľúbenejších operných diel, Aida Giuseppe Verdiho. Po Donovi Carlosovi vznikla v tvorbe talianskeho skladateľa štvorročná prestávka. Vzhľadom na veľký rozmach a vplyv diel Richarda Wagnera Verdi zásadne zvažoval, či sa má aj ďalej venovať opernej tvorbe, aby nebol označený za wagnerovského napodobňovateľa. Odolával mnohým prehováraniam, no zásadným argumentom pre pokračovanie v tvorbe bolo práve stretnutie s námetom Aidy. Skladateľova fantázia sa opäť rozhorela a vznikla obdivuhodná „príležitostná“ opera, určená na otvorenie Suezského prieplavu.

Ako sa patrí na steampunkovú rozprávku, stroj času kraľuje javisku. Skladá sa zo šliapacieho mechanizmu na spôsob bicykla, starej skrine a spájajúcej steny s ističmi, generátormi a inou mechanikou znázornenou starožitnými kľukami a hákmi mosadznej farby. Mohutný, záhadný a priam starožitný. Po uvedení do chodu sa trasie a vypúšťa paru. Zdá sa, že je živý, aspoň tak, ako sa zdali kedysi ľuďom živé prvé parné lokomotívy, či prvé autá.

Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.

Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.

Centrum pre umenie Viola pravidelne vytvára kreatívny priestor pre experiment a detskému publiku ponúka multižánrové projekty, v ktorých sa predstavujú známi aj menej známi herci vedení režisérmi s tvorivým potenciálom a osobitou poetikou (napríklad Kamil Žiška, Júlia Rázusová). V súčasnosti sa k nim radí aj Jiří Jelínek, ktorý pre Violu zinscenoval divadelný príbeh motivovaný rozprávkou o Aladinovi a jeho zázračnej lampe.

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.

Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi patrí medzi štandardné slovenské divadlá mestského typu, ktoré musí zvládať trvalý balans medzi tlakom finančných limitov divadelnej prevádzky a umeleckými ambíciami tvorcov. Túto skutočnosť potvrdzuje už aj letmý pohľad do repertoáru. Malý súbor ponúka pestrú škálu inscenácií, tém, žánrov a divadelných foriem. Vďaka umeleckému šéfovi a režisérovi Michalovi Babiakovi a bývalému riaditeľovi Emilovi Spišákovi má v programovej ponuke dlhodobo centrálnu pozíciu slovenská klasika, pričom túto líniu v rámci štúdiových predstavení reprezentuje aj zaujímavý cyklus monodrám, hlavne adaptácií literárnych textov.