Centrum pre umenie Viola uviedlo v máji 2021 ďalšie predstavenie pre deti s názvom Matylda a robot v réžii Jiřího Jelínka a dramaturgii Terezy Lexovej (scenár pripravila dvojica menovaných autorov). Už samotný titul naznačuje kontrastné spojenie živého a neživého sveta. Hlavnou témou inscenácie je inakosť v rôznych podobách.

Do bytostných i spoločenských tém načrel aj bulharský dramatik Stefan Canev a vytiahol za priehršť motívov do svojej hry Druhá smrť Jany z Arcu. Panna Jana sa tesne pred svojou popravou kajá za svoje činy, dúfajúc, že si zachráni holý život a nezhorí na hranici. Dramatik nás však nenecháva sledovať čisté emócie mladej dievčiny pridlho.

Na konci sezóny 2020/2021 sa krátko po sebe konali v slovenských divadlách dve premiéry inscenácií podľa rozprávok Jozefa Cígera Hronského. Najprv v Bábkovom divadle Žilina a o týždeň neskôr v Bratislavskom bábkovom divadle. Nie je na tom nič zvláštne, tieto náhodné „stretnutia“ autorov či dokonca rovnakých hier v repertoároch rôznych divadiel nie sú ojedinelé. Neplánovane potom vzniká tematická sezóna alebo aspoň konfrontácia dvoch inscenácií rovnakej predlohy.

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa dlhodobo venuje mladým divákom prostredníctvom edukačných a komunitných projektov. Zo všetkých by som spomenula napríklad vzdelávací program Jáno-ŠOK, týkajúci sa inscenácie Jánošík (premiéra sa uskutočnila v roku 2017). Študenti stredných a vysokých škôl mali možnosť zúčastniť sa na diskusii s tvorcami, prezrieť si scénu, kostýmy, masky a vypočuť si analýzu inscenácie od teatrológa Karola Mišovica. Nitrianske divadlo okrem toho spustilo aj webovú stránku divadlosrd.com, v rámci ktorej informuje o aktivitách pre deti a mládež.

Mestské divadlo Žilina si už získalo reputáciu inštitúcie, ktorá svoju dramaturgiu opiera o klasickú literatúru, resp. drámu s klasickou dramatickou štruktúrou (Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest, 2013; Maxim Gorkij: Falošná minca, 2015; Ladislav Mňačko: Smrť sa volá Engelchen, 2019 a ďalšie), avšak pravidelne uvádza aj súčasných svetových dramatikov (dramatičky podstatne menej). Popri Rolandovi Schimmelpfennigovi, Petrovi Handkemu či Ivanovi Vyrypajevovi sa tentokrát rozhodli inscenovať nórskeho dramatika Jona Fosseho, držiteľa prestížnych ocenení v oblasti drámy, napríklad Severskej ceny dramatikov (2002) či Medzinárodnej Ibsenovej ceny (2010).

Geografická poloha situuje Divadlo Pôtoň na perifériu vidieka, no napriek tomu svojimi aktivitami a reflexiou zásadných spoločenských tém tne do živého. Divadlo pre jeho tvorcov a tvorkyne nie je len reprezentáciou, ale nástrojom s potenciou zasahovať do stavu vecí, rozpúšťať názorovú strnulosť, dekonštruovať stereotypy a presvedčenia.

Vlani uplynulo od jej smrti sedemdesiat rokov. Meno Milada Horáková je však dodnes synonymom nevídanej morálnej integrity a nezlomnosti, ktoré stáli ich nositeľku život. Zároveň je jej príbeh, spolu s príbehmi ďalších odsúdených, stále rovnako mrazivým dôkazom o odporných praktikách totality, o zvrátenosti režimu, ktorý v Československu nastolil februárový prevrat. Je jasnou správou o ideológii, ktorá sa v nesprávnych rukách stala vražedným nástrojom.

Na pandemickú vlnu uvádzania online premiér sa odvážne napojili aj aktéri z nezávislej divadelnej skupiny Divadelný kabinet východňara. Autorský divadelný súbor združený okolo tvorivej dvojice Stano Bilý (režisér, autor textov) a Peter Medviď (dramaturg, spoluautor textov) pôsobí v Prešove. Jeho domovskou scénou sa stala podkrovná sála v priestoroch nezávislého kultúrneho centra Wave – tzv. Ateliér súčasnej kultúry, z ktorej inscenačný tím streamoval aj premiéru najnovšej divadelnej hry L.A.P.A.J, takzvanej „presklenej virtuálnej tragifrašky izolovanej duše“, ako hru označuje aj samotný jej autor Stano Bilý.

Pre poetiku Divadla NUDE sú kľúčové témy materstva, svadieb, partnerstva či rozchodov. Ich inscenácie nemajú naratívnu linku, skladajú sa z viacerých obrazov. Priaznivcov postdramatického divadla poteší, že v tomto divadle absentuje dramatický oblúk a postavy sa nevyvíjajú. Tvorcovia pracujú s nelineárnym vrstvením obrazov a informácií, čo ulahodí najmä divákovi, ktorý preferuje intelektuálne dobrodružstvá. A ich najnovší počin nie je výnimkou.

Zámer Činohry Štátneho divadla Košice uviesť inscenáciu Borodáč alebo Tri sestry bol udalosťou, ktorú (minimálne časť odbornej verejnosti) vnímala so zvýšeným záujmom. Osobnosť Jána Borodáča, jeho prepojenie na ŠD Košice, či meno režisérky Júlie Rázusovej, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti našej súčasnej réžie, totiž predstavovali celkom slušný základ pre inscenáciu, o ktorej sa bude dať minimálne diskutovať. Všetko však zmenila pandémia COVID-19. Borodáč alebo Tri sestry sa tak nakoniec dočkali premiéry až 25. 1. 2021 a v online verzii (dátum „offline“ premiéry zatiaľ divadlo na svojej internetovej stránke uvádza 4. apríla).