Konečne umenie! Konečne slobodná estetika – nie otročenie textu či príbehu, alebo ohľady na pripravenosť diváka. Pritom má hra Záhada zlatého kufríka formu výchovného koncertu. Ale je to forma slobodná. Takto si predstavujem „výchovu umením“. Vystaviť deti tomu najlepšiemu, čo ponúkajú inscenačné možnosti začiatku 21. storočia – to by ich mohlo zasiahnuť!

Jánošíkovská legenda sa stala námetom pre viaceré umelecké diela z oblasti literatúry, divadla, filmu i výtvarného umenia. Jej prítomnosť nachádzame v stredoeurópskom, najmä slovenskom a poľskom kontexte, čo je vzhľadom na vývin a transformáciu jánošíkovskej látky pochopiteľné tak z geografického, ako aj vývinového a umeleckého hľadiska (vrátane ešte staršej ľudovej tvorby a slovesnosti). V slovenskej inscenačnej tradícii zaujali z perspektívy diváckeho prijatia výrazné miesto predovšetkým dve inscenácie – kultové Na skle maľované režiséra Karola L. Zachara a Jááánošííík Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle.

Otázku uvedenú v nadpise tohto textu položil športový redaktor vtedajšej Slovenskej televízie Miroslav Michalek futbalovému trénerovi klubu FC Spartak Trnava Karolovi Peczemu. Bolo 11. 6. 1997 a práve sa skončil jeden z najznámejších zápasov, aké sa po osamostatnení Slovenskej republiky odohrali v našej najvyššej futbalovej súťaži. Pochybné postavy slovenského turbokapitalizmu deväťdesiatych rokov ako Július Rezeš, absurdné rozhodnutie hlavného rozhodcu Antona Stredáka, ale hlavne šokujúca prehra hosťujúceho mužstva, kvôli ktorej majstrovský titul v roku 1997 neputoval do Trnavy, ale do Košíc.

Nové divadlo v Nitre už od svojho založenia (máj 2016), hlása absolútnu slobodu v témach, vyjadreniach a spôsobe inscenovania. Od svojho vzniku uviedli 11 inscenácií pre deti, mládež a dospelých. Okrem svojej domovskej scény v Dome Matice slovenskej v Nitre kočujú po celom Slovensku a Čechách. Predstavili sa na mnohých medzinárodných festivaloch a za svoju tvorbu získali aj významné ocenenie Dosky 2017.

Pinokio

27.11.2020

Posledná inscenácia Bábkového divadla Žilina v roku 2020, ktorá sa uskutočnila za zvýšených hygienických opatrení, bola dlho očakávaná. O to väčšia bola zvedavosť publika, čo náročná Dezorzova realizácia známeho literárneho diela prinesie. Jedinečné dielo talianskeho autora Carla Collodiho (1826 – 1890) o panáčikovi z dreva, ktorý sa chce stať chlapcom, láka mnohých tvorcov – divadelníkov, literátov, filmárov. Množstvo realizácií, adaptácií, úprav, prerozprávaní tohto diela svedčí o jeho nadčasovosti.

Inscenácia zoskupenia GAFFA bola uvedená v roku 2020 v rámci dvoch festivalov. Sprievodné texty uverejnené na webových stránkach oboch prehliadok – NuDanceFest a Drama Queer – upriamujú pozornosť na tvorbu argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa. Esejista, prozaik a básnik sa považuje za jedného z najvplyvnejších tvorcov 20. storočia. Borges za túto pozíciu nevďačí len nezvyčajne originálnemu štýlu prepájajúcemu postupy vecnej a krásnej literatúry, textom odkazujúcim a konfrontujúcim veľké množstvo literárnych a filozofických diel minulosti, ale aj viacerým myšlienkovým konceptom prestupujúcim všetky žánre jeho tvorby.

Po dvadsiatich štyroch rokoch je Sam Shepard a jeho True West späť. Tentokrát pod názvom Pravý západ v novom preklade Lucie Olosovej, ktorá už pre Divadlo Kontra preložila hru írskej autorky Marie Jones (Fly me to the Moon), ale tiež komédiu Nicka Reeda Life Kouč. Tentoraz nás javiskový priestor prenesie do Spojených štátov amerických.

Vo svetelnej pyramíde stojí žena. Je akýmsi symbolom harmónie a pravdy. Po chvíli jej útočisko pred vonkajším svetom, ako aj pred prichádzajúcimi divákmi, začína meniť svoju formu, otvára sa a vytvorí niekoľko svetelných rovín alebo inak povedané levelov informácií, vedenia, či len obyčajnej možnosti pohybu. V týchto ohraničených rovinách virtuálneho priestoru prebieha zápas človeka z ľudu o právo mať názor, vytvárať si etické hodnoty a stáť si za vlastnými životnými prioritami. Človek je neustále nútený vyrovnávať sa s hoaxami, hejtami, nepravdami a hľadať náznaky aspoň minimálnych odkazov na skutočnosť.

Slovenská divadelná scéna po roku 2000 ponúka len veľmi málo príbehov, ktoré by svojou nezameniteľnosťou dokázali konkurovať profesijnému životopisu Slávy Daubnerovej. Uvedením diela Masterpiece končí performerka tú kapitolu svojej umeleckej dráhy, v ktorej nebola „len“ režisérkou, ale aj spoluautorkou a účinkujúcou. Otvára tým priestor nielen na analýzu konkrétneho diela, ale aj jeho širších súvislostí.