Bratislavské bábkové divadlo nás v posledných rokoch milo prekvapuje svojimi inscenáciami náročných titulov s netradičnou realizáciou, adresovanou nielen najmenšiemu, ale aj mladému a dospelému divákovi. Priznám sa, že niekedy zapochybujem, či sa umelecká šéfka Katarína Aulitisová rozhodla správne, keď do divadla pozvala hosťovať práve tvorcov s celkom inou poetikou, ktorá môže naraziť na zaužívané postupy bratislavského súboru. Lenže Aulitisová ide celkom cieľavedome, aj s rizikom proti zaužívaným metódam a príjemnej letargii divadla z domácich i zahraničných úspechov. Nazdávam sa, že v umeleckom súbore dokázala v hercoch prebudiť vnútorné nadšenie pre tvorivé hľadanie. Prejavuje sa to aj v posledných premiérach.

Inscenácia Kosmopol sa v Striebornom meste stala mimoriadne sledovanou udalosťou už počas jej príprav, no najmä po úspešnej premiére a prvých reprízach. Téma samotná je atraktívna: ponor do života slávneho baníckeho mesta od začiatku dvadsiatych rokov až po Nežnú revolúciu. Kosmopol prezentuje zhruba 70 dramatických rokov minulého storočia v Banskej Štiavnici a rozpráva o nich prostredníctvom osudov jednej meštianskej rodiny.

Bolo to v roku 2008, keď Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, zakladatelia a jediní členovia úspešného nezávislého Divadla PIKI prvýkrát režírovali na Slovensku v inom, ako vlastnom divadle. V Bábkovom divadle Žilina naštudovali inscenáciu podľa poviedky Roalda Dahla Akčantyrok. Dnes je Katarína Aulitisová, okrem toho, že stále hráva aj predstavenia Divadla PIKI, umeleckou šéfkou Bratislavského bábkového divadla, režisérkou troch inscenácií na jeho repertoári a viacerých študentských inscenácií na Katedre Bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení, kde pôsobí ako pedagogička. V roku 2016 naštudovala v BDŽ inscenáciu Tracyho tiger a na začiatku sezóny 2019/2020 sa tam vrátila znova.

Najnovšia „modrosalónna“ inscenácia Cudzô vznikla v rámci projektu Young Europe III. pod gesciou Európskej divadelnej konvencie (ETC). Do projektu sa celkovo zapojilo deväť divadiel, ktoré pracovali rozdelené na tri trojice. Inscenácia je tak výsledkom spolupráce Činohry Slovenského národného divadla – ako sa uvádza v bulletine k nej: „... s divadlami Badisches Staatstheater v Karlsruhe (Nemecko) a Pesti Magyar Színház v Budapešti (Maďarsko). Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti. (...) Tri hry tak spája spoločná téma a jedinečný svet. Pod hlavičkou spoločnej témy ,Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?‘“.

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí svojich divákov a diváčky rôznych vekových kategórií vzdeláva v mnohých oblastiach. Jednou z nich je aj tá časť svetovej knižnej tvorby pre deti, ktorá je na Slovensku málo známa.Divadelnú sezónu 2018/2019 ukončili inscenáciou Zamatový zajačik podľa rovnomennej knihy Margery Williams Bianco. Medzi slovenských percipientov sa táto rozprávka dostala po viac ako päťdesiatich rokoch od svojho prvého vydania v roku 1968. A to vďaka banskobystrickej hľadačskej dramaturgii. Preklad, na základe ktorého vznikla inscenácia, pripravila autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová.