Po viac ako tridsiatich rokoch, keď v roku 1988 uviedli v Historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove muzikál Niekto to rád horúce, ponúkla dramaturgia divadla tento lákavý titul do pozornosti novej generácii divákov. Tentoraz ale muzikál inscenovali pod názvom Sugar podľa mena hlavnej postavy, a zároveň podľa skutočného názvu javiskovej podoby slávneho filmového diela. Prešovská produkcia sa tak touto inscenáciou na libreto Petera Stonea a hudbu Julea Stynea, ktoré vzniklo podľa scenára legendárneho filmu Niekto to rád horúce z roku 1959, v hlavných úlohách s Marilyn Monroe, Tonym Curtisom a Jackom Lemmonom, pokúsila nadviazať na nepísanú tradíciu divadla uviesť každú druhú sezónu muzikál.

V bulletine k 65. inscenácii bratislavského Radošinského naivného divadla Mužské oddelenie sa v slovách Stanislava Štepku dočítame prinajmenšom o dvoch hlavných dôvodoch jej napísania. Tým prvým je možno naplnenie jeho dávneho želania, ktoré vzniklo v súvislosti s mimoriadnym úspechom prvého „dielu“ z roku 1987 – Ženského oddelenia. Bola to kultová inscenácia s 362 reprízami, v ktorej kraľovala Katarína Kolníková. Stanislav Štepka v tejto súvislosti v bulletine k Mužskému oddeleniu napísal, že by si prial, aby vznikla inscenácia, ktorá by bola „... verným a dôstojným pokračovaním javiskovej ľudskej témy“.

Tvorcovia inscenácie Dom v mediálnych rozhovoroch, ale hlavne v bulletine k predstaveniu upozorňovali divákov na skutočnosť, že ide o nové a netradičné uvedenie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v nitrianskom divadle. Rátali s tým, že mnohí diváci si pamätajú slávnu inscenáciu tejto drámy v réžii Jozefa Bednárika a mohlo by ich to zvádzať k porovnávaniu. Ak uvedenie hry Dom po voľbách niekto pokladá za omeškané a neaktuálne, naráža tým na politické pozadie Lorcovej hry, ktoré mapovalo stav Španielska pred druhou svetovou vojnou, miestami pripomínajúci posledné dekády odchádzajúcej slovenskej vlády. Aj preto uvedenie hry Dom treba pokladať za živé a aktuálne.

Príbeh, ktorý napísal Jan Antonín Pitínský pod názvom Matka, je napísaný akoby v rámci poetiky absurdného divadla. Slávny „tatko Ubu“ Alfreda Jarryho, ktorý je jedným z predchodcov absurdného, dadaistického a surrealistického divadla, je podobného razenia ako Pitínskeho postava Matky. I keď na javisku menej nadáva, je menej hrubá či inak násilne presadzuje svoju vôľu, to, čo si dovoľuje, rúca istoty, ktoré v našich životoch zosobňuje osoba matky. Podobne ako Ubu aj ona ničí naše predstavy o čistote a úprimnosti vzťahov v rodine, tiež nádej na láskavú transparentnosť, racionálnosť a múdrosť rodinných rozhodnutí.

Kniha Povídání o pejskovi a kočičce Josefa Čapka patrí k základnej výbave pri čítaní deťom. Môžeme ju čítať už predškolákom a to v origináli alebo slovenskom preklade. V posledných rokoch popularitu týchto hrdinov na Slovensku umocnil aj fakt, že sa kresby z knihy zjavujú na produktoch dennej spotreby. Keďže v roku 2015 uplynulo sedemdesiat rokov od smrti Josefa Čapka, sú jeho diela autorskoprávne voľné. Navyše ich originály sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie. A tak sa známe obrázky zjavujú aj na slovenských výrobkoch – detských papučkách, či tričkách a taškách. SNG vydala viaceré spomienkové predmety a omaľovánky s Čapkovými kresbami. Skrátka, Povídání o pejskovi a kočičce je fenoménom aj deväťdesiat rokov od svojho vzniku.

Inscenácia Štúdia 12 Zimná cesta je režijným a interpretačným konceptom speváka barytonistu Petra Mazalána. Cyklus piesní Franza Schuberta Winterreise (1827) je v scénickej podobe prepojený s fragmentmi divadelnej predlohy Elfriede Jelinek s rovnomenným názvom, ktorá je priamo inšpirovaná Schubertovou kompozíciou.

Centrum pre umenie Viola uviedlo v decembri 2019 novú autorskú hru pre deti Palička z Libanonu, ktorú napísal a zrežíroval Kamil Žiška. Inscenácia v sebe opäť (podobne ako pri predošlých inscenáciách režiséra) spája viacero aspektov, ktoré majú ambíciu osloviť nielen detského, ale aj dospelého diváka.

Divadlo NUDE s novou inscenáciou predstavilo aj nový hrací priestor – neveľkú miestnosť v industriálnom vzhľade v komplexe City Gate. Betónová podlaha, rúry prechádzajúce cez strop. Presklená stena oddeľujúca miestnosť od chodby. Miesto pôsobí nedorobene, akoby vyzývalo: „urob si so mnou, čo chceš, čo potrebuješ!”.

Bratislavské bábkové divadlo pripravilo ako druhú inscenáciu v sezóne 2019/2020 „klasickú rozprávku na neklasický spôsob“ v rámci línie, ktorú nastavilo umelecké vedenie divadla. Rozprávky na netradičný spôsob alebo tiež zvané rozprávky naruby, v ktorých sa parodujú klasické rozprávky, majú korene už v Československu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, kedy sa objavuje autorská rozprávka, písaná aj pre bábkové divadlo, ako svojbytný žáner (o. i. napr. rozprávky Josefa Ladu či Františka Langera).

Predlohou inscenácie Bytie 2 v réžii Petry Fornayovej uvedenej v Štúdiu 12 je text súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva. V zbierke jeho hier vydanej Divadelným ústavom je preložený ako Genezis 2. Ide o filozofické dielo, plné ironizujúcich a absurdných odkazov, ktoré prostredníctvom špecifickej formy a metaforického jazyka tematizuje základné otázky bytia a hľadania hodnôt a zároveň predstavuje kritickú polemiku s náboženskou ideológiou.