Román Buď dobrý až do smrti významného maďarského prozaika medzivojnového obdobia Zsigmonda Móricza vyšiel prvý raz v roku 1920 a stále patrí medzi najznámejšie a najčítanejšie maďarské prózy. Pre mladšiu generáciu je to čiastočne aj povinná literatúra v škole a pre skôr narodených zase dobre napísaný a pútavý príbeh, ktorý rekonštruuje staré časy, ale evokuje aj príjemné spomienky na mladosť a školské roky. Nie náhodou vzniklo podľa tejto prózy aj niekoľko filmových a televíznych verzií a naposledy aj jej muzikálová podoba. Košické predstavenie vychádza z úspešnej adaptácie, ktorá mala premiéru v roku 1991 v Divadle Csokonaiho v Debrecíne. Dielo autorskej dvojice Tibor Miklós (libreto) a Tibor Kocsák (hudba) už takmer tri dekády úspešne putuje po viacerých maďarských a zahraničných scénach.

V adventnom čase uviedlo združenie Otvorená opera svoj druhý projekt, inscenáciu opery Gioachina Rossiniho Hodvábny rebrík (orig. La scala di seta). Hneď v úvode musím čitateľa upozorniť, že s Máriou Teréziou, ktorej meno sa ocitlo v názve tohto textu, nemá naštudované dielo nič spoločného. Rodák z talianskeho Pesara skomponoval jednodejstvovú konverzačnú frašku v roku 1812, teda viac než tridsať rokov po smrti veľkej panovníčky. Duchom zašlých čias, keď sa opera na území Slovenska predvádzala takmer výlučne v šľachtických sídlach, však na diváka dýchlo prostredie, v ktorom sa predstavenie odohrávalo: Zichyho palác na Ventúrskej ulici bol postavený v roku 1775, teda v čase pravidelných návštev Márie Terézie v Bratislave.

Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini.

Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom, ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.

 

... a v slovenskom predvedení. Tak by sme mohli nazvať piatu podobu Verdiho opery Don Carlo v Opere SND. Doposiaľ sa totiž táto opera geniálneho talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho uvádzala v SND štyrikrát, ale pod názvom Don Carlos: v roku 1938 v réžii Bohuša Vilíma a hudobnom naštudovaní Zdeňka Folprechta; v roku 1956 s režisérom Milošom Wasserbauerom a dirigentom Tiborom Frešom; v roku 1981 v réžii Miroslava Fischera, pod taktovkou Viktora Málka a napokon v roku 1997 v naštudovaní Jozefa Bednárika a vtedajšieho šéfdirigenta SND Ivana Anguèlova. Keďže tvorcovia siahli po milánskej verzii diela, uvedenej v taliančine (teda nie po pôvodnej päťdejstvovej francúzskej partitúre), i názov opery je tentokrát v taliančine – Don Carlo.

 

Predošlé inscenácie Molièrovej hry Don Juan v Bratislave v roku 2002 a v Košiciach v roku 2003 priniesli nejednoznačné výpovede. Ponechali si tradičný text a tradičný koniec, ale v hereckom prevedení sa odrážalo myslenie a cítenie súčasného človeka.Košická inscenácia Dona Juana vlastne ani nemusela použiť klasikov text, pretože protirečil jeho posolstvu a násilne vťahoval diváka do bezvýchodiskového sledovania nejednoznačnej kauzy. Divadelníci sa po roku 2000 často borili s ambíciou aktualizovať klasiku, aj keď bolo ďaleko vhodnejšie prísť s novou, aktuálnejšou hrou.

Nové divadlo v Nitre vstúpilo do divadelnej sezóny 2018/2019 novým titulom, ktorý môže zaujať divákov všetkých vekových kategórií. Snúbi sa v ňom napätie s humorom, láskyplný vzťah medzi starou mamou a vnukom a v neposlednom rade tiež boj dobra so zlom, okorenený trochou mágie. Predpokladám, že aj to mohli byť dôvody, prečo sa Nové divadlo v Nitre rozhodlo pre dramatizáciu hororovej rozprávky od britského spisovateľa Roalda Dahla Čarodejnice. Kniha býva označovaná aj za prvý detský horor. Autor ju napísal v roku 1985 a o päť rokov neskôr sa dočkala filmového spracovania v réžii Nicolasa Roega.

Pred sebou máme generácie chlapcov a dievčat, ktoré vyrastajú bez svojho otca. Je preto zvláštne, že kdesi v úzadí bohatej čechovovskej inscenačnej tradície u nás ostáva Čechovova juvenilná bezmenná dráma, ktorá sa v Rusku uvádza často aj pod titulom Bezotcovščina (pod týmto označením sa spomína v autorovej korešpondencii s bratom Alexandrom), čo môžeme voľne preložiť ako Život/Pokolenie bez otca. Turgenevovské Otcovia a deti sa tu mení na čechovovské Deti bez otcov. Ešte len s jej štvrtým uvedením na Slovensku prišlo v závere októbra košické Bábkové divadlo na svojej činohernej Scéne Jorik v réžii a úprave českého režiséra Aleša Bergmana.

Herec a režisér Jiří Jelínek je svojským zjavom na českej bábkarskej scéne. Tvorí už dve desaťročia, najprv v oblasti ochotníckeho a neskôr aj profesionálneho divadla. Naštudoval oceňované inscenácie s viacerými súbormi. Jeho poetiku a čitateľný režijný a autorský rukopis charakterizuje ohňostroj svojráznych nápadov, humor, nadhľad a prístup k deťom ako k partnerom schopným vnímať aj nekonvenčnú nadstavbu nad príbehom.

Na repertoári sa už momentálne nenachádza nič, čo by pripomínalo predchádzajúce umelecké vedenie. Zo starších ostali len dve inscenácie Kamila Žišku z obdobia, keď bol v rokoch 2011 a 2012 umeleckým šéfom súboru. Nové vedenie sa rozhodlo obnoviť aj jeho inscenáciu Danka a Janka, ktorá sa však od tej pôvodnej líši viac ako len dátumom vzniku.

Inscenácia mala pôvodne premiéru v októbri 2011. Dramatizáciu rozprávky Márie Ďuríčkovej pripravila spolu s režisérom aj vtedajšia dramaturgička divadla Veronika Gabčíková.

Keď sa budete chcieť niekedy najbližšie vyhovoriť na neprajný osud alebo na to, že veci sa nedajú, choďte si predtým pozrieť príbeh Františka Baloga v jeho autorskej monodráme. Známy košický herec vzácnym spôsobom ukazuje triezvy odstup od seba samého a svojej etnickej príslušnosti, keď vlastný príbeh cesty Róma z detského domova do majority podáva s humorom a nadhľadom. Aj za cenu prekročenia hranice pokryteckej politickej korektnosti ukazuje, že všetko sa dá, ak sa chce a existuje motivácia.