Po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď sa osobnosť Milana Rastislava Štefánika prestala tabuizovať, vzniklo v slovenskej divadelnej kultúre viacero inscenácií s témou Štefánikovho života. Takmer všetky tieto inscenácie boli autorskými projektmi a sú životopisnými dielami. Dramatický text Petra Pavlaca Masaryk/Štefánik vznikol pre spoločný český a slovenský projekt dvoch divadiel – Městského divadla Zlín a bratislavského Divadla Aréna pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa. Rukopisná verzia textu má podtitul Hra v deviatich obrazoch o zakladateľoch Česko-slovenskej republiky a pozostáva z prológu nazvanom Ne-vyrovnávanie a z obrazov s názvami: 1. Sediaci a kráčajúci, 2. Otec a syn, 3. Majster a učeň, 4. Filozof a astronóm, 5. ČECHO(Slovák) a (Čecho)SLOVÁK, 6. Spisovateľ a vojak, 7. Prezident a minister vojny, 8. Živý a mŕtvy a 9. Minulosť a prítomnosť.

Muzikál ako druh hudobného divadla spájajúci v sebe priam ako ideál divadla podľa Richarda Wagnera súčin viacerých umení, je zložitou štruktúrou, zloženou z libreta – príbehu s dramatickými kontúrami, spevu, pohybu, tanca, hudby a samozrejme aj činoherného herectva. Všetky tieto časti celku by mali byť svojím spôsobom svojbytné na patričnej profesionálnej úrovni a zároveň by mali vytvárať plastický a dynamický príbeh. Samozrejme, aj skúsený režisér, usilujúc sa z predlohy vyťažiť maximum, musí neraz siahnuť k niektorým kompromisom, keď si uvedomí, že daný materiál ho niekedy skôr obmedzuje a neponúka mu väčší tvorivý rozlet. Napriek týmto skutočnostiam, ktoré mali vplyv na výsledný tvar muzikálu Matúš Čák Trenčiansky v Theatro Wüstenrot v Bratislave, inscenácia priniesla rad pozoruhodných tém, myšlienok i nesporných hereckých a speváckych výkonov.

V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.

„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).

Autor románu o dôstojníkovi Trottovi bol ruský Žid, ktorý veril v monarchiu. Utiekol z Ruska pred obludnosťou pomerov a kvôli rozpadajúcemu sa svetu, a veril, že Rakúsko-Uhorsko bude pre neho miestom, kde sa dá žiť. Obrazotvornosť a pohyby ľudských myšlienok sú niekedy zdanlivo nepochopiteľné. Základom pochopenia je stretnutie sa pojmových rámcov a odkrytie nejakého vnútorného zmyslu tejto skutočnosti či fenoménu. Keď na začiatku deväťdesiatych rokov avantgardný divadelník a režisér Peter Scherhaufer vytvoril pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove divadelný cyklus inscenácií, ktoré sa odohrávali v špecifických priestoroch na uliciach a námestiach mesta, pýtal sa na zmysel divadla v novej spoločensko-politickej realite. Dnes po takmer dvadsiatich rokoch nám v ušiach znie stále nástojčivejšie názov tohto cyklu Kemu, ce treba?. Divadlo je od slova dívať sa i diviť sa, priam chvíľami dosiahnuť neopakovateľný bezprostredný stav údivu. Storočnica spoločného štátu Čechov a Slovákov priniesla viacero divadelných inscenácii, ktoré sa chcú tejto témy dotknúť a divadelne ju sprítomniť.

Dramatizácie sa v slovenskom profesionálnom divadle zväčša objavovali a presadzovali v časoch, keď rástol dopyt divadelníkov po závažných témach, ktoré dobová slovenská dramatika nereflektovala. Hľadanie náležitého ideového a príbehového potenciálu sa prejavilo vo viacerých úspešných dramatizáciách významných diel európskej i slovenskej prózy.

Slovenské komorné divadlo Martin uviedlo hru Václava Havla Žobrácka opera v slovenskej premiére a jej uvedenie je celkovo iba šestnástou premiérou Havlových hier. Prvou bola v roku 1964 jeho legendárna Zahradní slavnost v Činohre Slovenského národného divadla v réžii Petra Mikulíka.

V bulletine k martinskej inscenácii sa uvádza viacero dôvodov jej naštudovania. Jedným z nich je otvorenie československej sezóny 2018/2019 pri príležitosti 100. výročia vzniku 1. Československej republiky, ktoré nás natrvalo zapísalo do dejín Európy veľkolepým gestom vzniku spoločného demokratického štátu Čechov a Slovákov. Druhý dôvod prišiel nečakane. Vo svojej podstate je však tým najveľkolepejším divadelným gestom – poďakovaním za herectvo Mariána Geišberga, ktorý opustil slovenské a české herecké rady niekoľko dní pred premiérou. V martinskom divadle pôsobil v rokoch 1984 až 1988 a i za taký pomerne krátky čas stihol vytvoriť viacero pozoruhodných postáv.

Vyvrcholením osláv 100. výročia vzniku Československa v Štátnom divadle v Košiciach bola 30. novembra 2018 premiéra autorského projektu choreografa a režiséra Ondreja Šotha Rodná zem. Trojgeneračná tvorivá spolupráca choreografov Juraja Kubánku, Ondreja Šotha a Mareka Šarišského s baletným súborom má podľa autorov libreta a režiséra ambície rozvíjať kultúrny odkaz slovenského folklórneho dedičstva.